Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Niektoré letá boli v znamení škatúľ. Najmä letá v Banskej Bystrici, kde bývala kamarátka Kristínka. Naše mamy boli spolužiačky a cez leto sme k nim občas chodievali. Kika bola Ribanna a ja Vinnetou. To iba niektoré dni. Tie zvyšné sme si ráno privstali a utekali sme do potravín pýtať škatule.

Všetky veľkosti – velikánske od banánov, malé od detských výživ, každá sa nám zišla. Bol to celé môj nápad, na ktorý som prišla už dávno – škatule pri výrobe vynálezov sú niečo ako zemiaky pri varení. Prosto základ, bez ktorého človek nikdy nie je hladný. Z takej škatule sa dá urobiť všeličo. Naším cieľom však bol Barbie dom. Bol asi rok 1990 a jedny z prvých reklám boli práve o Barbie dome od Mattela. Mala som to naštudované, nakreslené, už to len vyrobiť. Tento banskobystrický dom sa nevydaril, spadol hneď na druhý deň, keď sme doň dali našu jedinú Barbie. Prepadlo sa druhé poschodie. A tak som to celé preplánovala a za rok si ho urobila doma v Trnave sama. Opäť som ráno vstala, a keď v potravinách povykladali tovar, dali mi škatule. Do toho som si ešte v papiernictve kúpila tubu kanagonu (to bolo zakázané ovocie – mama ma vždy vystríhala, že sa mi navždy zlepia prsty...) a bolo. Trvalo to pár dní, ale dokázala som to. Dokonalý Barbie dom. Kuchynka na prízemí, chodba, na prvom spálňa a obývačka. Medzi nimi výťah. Výťah som vymyslela tak, že som urobila niečo ako hojdačku na špagáte, systém kladka, dala tam dve diery, do ktorých som nohami nastokla Barbinu a bolo. Vonku bola záhradka, kvety, všetko, ako má byť. Namaľovala som ho naružovo a už nikdy som sa netešila viac. Ani keď mi naši kúpili naozajstný kufríkový Barbie dom. Potom som urobila niekoľko ďalších vynálezov, napríklad práčku na veci pre Barbie (z dvoch jogurtových téglikov, čo považujem za ďašiu základnú surovinu pri vymýšľaní vynálezov) a iné užitočné veci, ako šampónovač, umývač a fén v jednom. Tento vynález mal najväčší úspech u dospelých a stále som ho musela nosiť so sebou po návštevách a naši machrovali, že aká som bystrá a zábavná. Ukázala som ho aj mojej detskej láske č.1, Marekovi Geišbergovi, ale veľmi ho nezaujal.  Chalani sú na úplne iné veci. Toto všetko sa mi vybavilo teraz, keď som chodila od obchodu k obchodu, ako homlesák, a pýtala si škatule, lebo idem prenajať svoju garzónku a svoje veci si odnášam preč. „Jój, nemáme, dneska už chodí všetko fóliované...” vraví mi predavačka. „Skúste v zelovoci,” posiela ma o dom ďalej. „Bóžinku, tak zle idú teraz banány, nemáme vôbec škatule,” tvrdí teta v zelovoci a ja putujem ďalej. Nič. Bola som v piatich obchodoch, z toho v dvoch zelovococh (čo býva škatuľový raj) a prišla som domov s jednou škatuľou. Čo sa to stalo s týmto svetom? Vraj všetko chodí fóliované. Už majú na to aj výraz. Fóliované. Kašľať na sťahovanie, ale z čoho budú deti vymýšľať vynálezy? Z fólie? Alebo dnes deti už nič také nerobia? Asi už starnem, chytá sa ma nostalgia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite