Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Po Kaddáfím

.daniel Bútora .časopis .týždeň vo svete

Dobytím Tripolisu povstaleckými jednotkami sa nepochybne skončila jedna veľká etapa líbyjských i arabských dejín, hoci tomuto príbehu v čase našej uzávierky chýbal podstatný dodatok: v podobe dolapenia Muammara Kaddáfího.

.iste, doterajší diktátor Líbye sa môže skrývať dni, možno aj týždne, možno ešte dlhšie. Rozhodujúce je, že do vládneho sídla, ktoré povstalci minulý týždeň vyplienili, sa už ako vládca nevráti. Keď sa režimy a dokonca vládcovia menia po štyroch desaťročiach, býva to zmena zásadná a hlboká. Nová éra – postkaddáfíovská – bude mať ako vždy prvky doterajšieho režimu a politickej kultúry a prvky nových pomerov, ktoré jej vtlačia nové inštitúcie a politickí predstavitelia. Nevieme, či Líbyu čaká svetlá budúcnosť, ťažké pozviechanie sa a postupné zlepšovanie, alebo nová katastrofa, napríklad v podobe radikálnych islamistov či občianskej vojny. Vieme však, že jedno zlé obdobie sa skončilo. .príbeh krajiny
Líbya bola takmer štyri storočia súčasťou Osmanskej ríše a prvú polovicu 20. storočia bola talianskou kolóniou. V päťdesiatych rokoch vzniklo samostatné líbyjské kráľovstvo, ktoré zvrhol v roku 1969 plukovník Kaddáfí. Ten sa spolu s prezidentom Násirom v Egypte, otcom dnešného sýrskeho prezidenta Bašara Asada Háfizom a neskôr aj s irackým Saddámom Husajnom hlásil k arabskému nacionalizmu. Z avizovanej rozsiahlej spolupráce a politického zjednotenia Arabov veľa nebolo. Všetci títo diktátori si vybudovali vlastnú mocenskú základňu, žiadnemu z nich sa nepodarilo stať sa neformálnym vodcom všetkých Arabov. Líbya, Sýria i Irak koketovali so spoluprácou so Sovietskym zväzom a snažili sa využívať studenú vojnu na hru na obe strany (hoci iracký Husajn mal americkú podporu, keď v roku 1979 zaútočil na Irán, v ktorom sa k moci dostal islamský režim ajatolláha Chomejního). Keď sa Kaddáfí dostal k moci, krajina už začala rozvíjať ropný priemysel, ktorý sa stal alfou a omegou jej ekonomiky. Líbya bola schopná dodávať až dve percentá svetovej dennej produkcie, čo pri menej ako siedmich miliónoch obyvateľov dáva predpoklady na relatívne bohatstvo obyvateľstva (v osemdesiatych rokoch mal HDP na osobu na úrovni Talianska) a slušnú infraštruktúru. Ešte vlani tvorila 95 percent vývozu a štvrtinu celého HDP ropa. Posilnený touto ekonomickou realitou zaviedol Kaddáfí doma exotický politický režim, ktorého ideológiu opísal v Zelenej knihe v roku 1975, a ktorá vychádzala z hľadania špecifickej tretej cesty pre tretí svet. Výsledkom je, že krajina doteraz nemala mnoho bežných politických inštitúcií, čo bude ťažká úloha pre novú vládu. V medzinárodných vzťahoch sa postupne dostával do sporu s väčšinou svojich susedov – a tu môžu byť aj korene toho, ako ho aj Arabská liga tento rok po vypuknutí  povstania bez mihnutia oka hodila cez palubu. V sedemdesiatych rokoch sa neúspešne pokúsil napadnúť Egypt, a priebežne urážal hlavy susedných arabských štátov. Usiloval sa o nezávislú africkú politiku a snažil sa Líbyu definovať aj ako africkú, nielen ako (kultúrne) arabskú krajinu.  Asi najväčšiu pozornosť však vzbudila jeho politika podpory terorizmu a jeho jadrový program – oba ho v minulosti takmer stáli život. V roku 1986 sa ho za podporu terorizmu (najmä za zorganizovanie útoku na nočný klub v Západnom Berlíne) leteckým útokom pokúsili zabiť Američania, jednorazová akcia však nebola úspešná. Úplná nová realita nastala po roku 2001, keď sa absolútnou bezpečnostnou prioritou Spojených štátov stali krajiny, ktoré vyvíjali zbrane hromadného ničenia a podporovali terorizmus. Po zvrhnutí Saddáma Husajna si Kaddáfí spočítal, že je pre neho jednoduchšie vzdať sa jadrového programu a spolupracovať so Západom v boji proti al-Káide, než riskovať, že príde ako ďalší na rad. Kaddáfí priznal zodpovednosť za útok líbyjských agentov na lietadlo PanAm, ktoré v roku 1988 vybuchlo nad škótskym Lockerbie, a vyplatil kompenzácie rodinám pozostalých. Toto všetko, spolu so vzdaním sa jadrového programu a spoluprácou so Západom po roku 2003, viedlo k zrušeniu sankcií a k návštevám západných politikov v Kaddáfího stane, ako aj ku kontraktom na líbyjskú ropu pre západné firmy.   .arabská jar s NATO
Je pravdepodobné, že Kaddáfí by bol doteraz pri moci a zrejme by plánoval postupný presun zodpovednosti na niektorého zo svojich synov, keby nebolo arabských revolúcií v Tunisku a v Egypte vo februári 2011. Arabská jar rozprúdila krv aj v žilách mnohých Líbyjčanov, a na rozdiel od iných krajín sa po prvých masových protestoch a policajných zásahoch opozícia pomerne rýchlo dokázala zmocniť zbraní. Kľúčový bol marec 2011, keď sa opozícia zmocnila východnej časti krajiny vrátane mesta Bengází, a Kaddáfí týmto „potkanom“ sľúbil krvavú pomstu. Tento moment – verejný prísľub masakry – bol rozhodujúci v mobilizácii medzinárodnej podpory. Najmä Francúzsko a Veľká Británia tlačili na západný zásah v prospech povstalcov či prinajmenšom na ochranu civilistov, pričom museli prekonávať americkú nechuť zúčastniť sa na ďalšej vojenskej akcii – aj preto, že americké ozbrojené sily už bojujú na mnohých frontoch. Zvláštnosťou bola aj súhra podpory líbyjského obyvateľstva, Arabskej ligy a Západu. Zrejme posledným spojencom Kaddáfího (ak je ešte vôbec nažive) zostal režim venezuelského prezidenta Huga Cháveza. Kaddáfího odporcovia nakoniec získali mandát OSN. Konať sa však dá aj bez neho. Keď krajiny nie sú schopné uchrániť svojich obyvateľov alebo keď dochádza k masovému zabíjaniu, má medzinárodné spoločenstvo právo – či dokonca povinnosť – zakročiť. V realite to však nie je vôbec jednoznačné. Od Rwandy v 90. rokoch, kde príšerný etnický konflikt nikto nezastavil, až po Sudán či Sýriu v súčasnosti platí, že nie vždy má „medzinárodné spoločenstvo“ subjekt, ktorý začne konať. Po získaní mandátu OSN vznikla netypická západná akcia, na ktorej sa síce vojensky zúčastňovali aj Spojené štáty, no ktorej velenie mali v rukách Európania. NATO si rýchlo osvojilo veľmi širokú interpretáciu rezolúcie OSN a popri ochrane civilistov leteckými zásahmi prakticky bojovalo na strane povstalcov, keď Kaddáfího armáde znemožnilo používať letectvo, ťažkú techniku a neskôr aj komunikačné a veliteľské štruktúry. Prinajmenšom z hľadiska budúcnosti NATO získali Američania dôkaz, že v rámci aliancie sa nemusia úplne o všetko starať sami; pre americko-európske vzťahy je francúzsko-britská vytrvalosť dobrou správou. Obzvlášť britské ozbrojené sily sa však počas akcie dostali na hranice svojej kapacity, a Európania tak na vlastné oči pocítili, že bez navýšenia vojenských rozpočtov nemusia byť v budúcnosti schopné podobné akcie zvládnuť. .scenár Irak?
Bolo zaujímavé sledovať, ako sa na stranu povstalcov postupne presúvajú kľúčoví hráči. V marci utiekol do Londýna Músá Kúsa, minister zahraničných vecí a kedysi šéf líbyjskej spravodajskej služby. Kúsa stál za útokom v Lockerbie a dodával semtex severoírskej teroristickej skupine IRA. Neskôr mal však veľký podiel na tom, že sa Líbya vzdala jadrových zbraní. Na stranu povstalcov prešli iní prominenti režimu. Bývalý minister spravodlivosti Mustafa Abd al-Džalíl je šéfom Dočasnej národnej rady, hlavného orgánu povstalcov. A bývalý minister vnútra Abdul Fatáh Júnis bol tiež členom tejto rady až do júla, keď ho neznámi útočníci (zrejme spomedzi opozície) zabili. Toto tiež ukazuje na krehkosť opozície, ktorá sa teraz stane novou vládou. Dočasná národná rada združuje najrôznejšie skupiny, a úplne najväčšiu obavu má Západ z toho, že po páde Kaddáfího vypuknú medzi týmito skupinami boje a naplní sa „iracký scenár“. To sa môže stať, doterajšia spolupráca a začlenenie ľudí z bývalej vlády sú však šancou, že povstalci sa nebudú chcieť plošne pomstiť úplne každému sympatizantovi bývalého režimu – práve podobný scenár podporil v Iraku dlhotrvajúci konflikt. .neistoty
Západ už uznal Dočasnú národnú radu za reprezentanta novej Líbye. Banky a štáty im uvoľňujú zadržané peniaze, vláda chce do pol roka napísať novú ústavu (doteraz Líbya ústavu nemala) a do roka zorganizovať voľby. Dá sa to? Je pravda, že to niekto nevie. Ak sa po dvadsiatich rokoch od pádu komunizmu pozrieme na bývalý východný blok, vidíme, že väčšina krajín je na tom lepšie. Niektorí sú na tom  výrazne lepšie (dnešní členovia EÚ a NATO), niektorí o niečo lepšie (sem patrí aj Rusko či Bielorusko), niekde však tá zmena k lepšiemu bola iba drobná (napríklad stredná Ázia). Je isté, že Líbya nemá tradíciu a inštitúcie, a že bude čeliť kmeňovej a náboženskej roztrieštenosti, ktorá je o to silnejšia, o čo slabšie sú inštitúcie. V najbližších rokoch krajinu takmer naisto nečaká svetlá budúcnosť, hoci ropa jej môže dať istotu, ktorá mnohým iným chýba.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite