Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tri recenzie

.časopis .kultúra

Kniha Ian McEwan: Solar Ikar, 2011
Michael Beard je škaredý muž. Zvonku aj zvnútra. Za to, že je tučný, plešatý a neohrabaný, môže nevyhnutný proces starnutia (a trochu aj štýl života). Za obludnú sebastrednosť si môže sám. Nositeľa Nobelovej ceny za fyziku stretávame v kritickom čase: po tom, ako bez akýchkoľvek zábran (postupne) opustil svoje štyri predchádzajúce manželky, sa mu deje nepredstaviteľná krivda – piata manželka Patrice opúšťa jeho. Výskumnému centru, ktorého je šéfom (práca ho nezaujíma, ale s nobelovcom na čele sa ľahšie získavajú granty), sa nedarí prísť s udržateľným modelom využitia „čistej" energie. Beard odchádza na „výskumnú výpravu" k Severnému pólu, ktorá je v skutočnosti pobytom v luxusnom hoteli v spoločnosti umelcov, spracúvajúcich tému globálneho otepľovania. Solar je McEwanov tragikomický majsterštyk. Jeho hlavný hrdina žije vo svojom sebeckom svete, v ktorom sú vzťahy, ľudia, veda či politika iba kulisy. Dôležitý je jedine on. Autor svoju postavu s priam sadistickou škodoradosťou vedie až na kraj pekelnej priepasti, kde sa posledné väzby so skutočným svetom trhajú a ešte ho do nej aj postrčí. V Beardovi sa však zrkadlí veľa zo sveta, v ktorom žije, v ktorom žijeme: veda, ktorá podvádza za (grantové) peniaze, PR agentúry vyrábajúce z ničoho niečo, záchrancovia planéty lietajúci okolo sveta... Vinný však nie je kapitalizmus ani environmentalizmus, ale ten škaredý človek-meteor, ktorý si myslí, že je slnkom.
.jk
Film Utorok po Vianociach Réžia: Radu Munteanu, Rumunsko 2010
Niektoré filmy sa viac podobajú na každodenný ľudský život, iné menej. Len málo je však takých, ktoré sú akoby vystrihnuté z reality, pri ktorých sa divákovi zdá, že je priamo vnútri diania, mlčanlivý pozorovateľ zo skutočnosti presne odpozorovaných obrazov, kamera-oko sa (ne)pohybom a rytmom celkom prispôsobuje (ne)pohybu a rytmu hereckej akcie. Stojíme uprostred, celkom na dosah ruky, ale nič nemôžeme spraviť. Napriek našej blízkosti dej plynie nezávisle od nás. Autorský film Utorok po Vianociach režiséra a scenáristu Radua Munteana (Boogie, Papier bude modrý), lídra súčasnej, veľmi úspešnej a kvalitnej rumunskej novej vlny, je do bodky a do písmena v najlepšom zmysle slova tým, čo sa zvykne nazývať civilná dráma. Príbeh? Trojuholníkový. Manželka Adriana, manžel Paul, jeho milenka Raluca. No a – už trocha do štvorca – ešte nič netušiaca, ale budúca najväčšia obeť splnených túžob niektorých dospelákov – Adrianina a Paulova dcérka. Blížia sa Vianoce, treba myslieť na blízkych a obdarovať ich, treba si ísť zalyžovať, ponavštevovať príbuzných, náročný, hektický čas. Blíži sa koniec minulého roka a začiatok budúceho, to človeka núti bilancovať a prijímať predsavzatia, skončiť so starým (starou) a začať úplne nanovo (s novou). To môže byť oslobodzujúce, ale aj kruté. Záleží od toho, či ste postavou minulého roka, alebo hrdinkou budúceho. V Munteanovom filme pôsobí bieda partnerských kríz obzvlášť skľučujúco.  
.zuzana Mojžišová
KNIHA  Michaela  ROSOVÁ:  DANDY  KK Bagala, 2011
Michaela Rosová debutovala v roku 2009 románom Hlava nehlava. Dandy je jej druhá kniha, v ktorej nezaprela svoj autorský rukopis. V novele ide o personálny typ rozprávačky, jej reč splýva s výpoveďami postáv, ktorých je minimum. Z nich osobitne vyčnieva Ole – dandy. Próza je postavená na dynamických opisoch, mapujúcich tri mesiace, ktoré vyznievajú ako jedna dlhá prechádzka po Berlíne: stretávania, rozchody, prenájmy, ich neporiadok, tak ako „neporiadok“ vo vzťahoch a láskach, všetko plynie bez vôle, bez chuti niečo zmeniť, nad niečím sa zamyslieť, a do toho trocha reálií mesta. Rozprávačka prejde s Olem, ktorý chce „spasiť“ svet, rôzne prostredia, zažijú veľa problémov. Protagonistka je svojimi postojmi voči Olemu málo presvedčivá, flegmatická, lebo Ole je skutočný i snový. Impresie, asociácie, ale najmä príjemné surrealistické znaky a podvedomie protagonistky. Zvláštna atmosféra,  priam zvrátené vzťahy medzi mladými ľuďmi, k tomu Oleho psychika, rozprávačkina apatia. Chúlostivé a tabuizované témy, problémové a naturalistické motívy nie sú pomenované priamo, autorka je distingvovaná, jej vyjadrovanie je ako v poézii zašifrované, s možnosťou viacvýznamovej interpretácie. Jazyk je hovorový štýlom i lexikou, reč je úsečná a úsporná, autorka ňou vyjadruje náhlenie sa postáv, rýchlosť ich myšlienok. Rosová je dobrá aj v tom, že nič nekomentuje, nesúdi, ale zobrazuje. Posledná časť knihy je úvahová a inšpiratívna. Čas plynie, veci sa menia. „Je po sezóne.“ „Išla by som domov. K maminke.“ 
.gabriela Rakúsová
                            
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite