Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Upadne Západ do recesie?

.lukáš Krivošík .časopis .kríza

Uplynulé dni na finančných trhoch boli ako jazda na húsenkovej dráhe. Opätovný pád do recesie nie je vylúčený. Politici zatiaľ pokračujú v improvizácii a látajú raz hento a raz zase ono. Pomaly im však dochádza munícia. O dôvere trhov a trpezlivosti voličov ani nehovoriac.

Keď sa európski politici na summite koncom júla dohodli na ďalšej pomoci Grécku, zdalo sa, že trhy sa opäť načas upokoja. Namiesto toho nastala ďalšia hodina pravdy. Vo štvrtok 4. augusta zaznamenala burza na Wall Street citeľný pokles, aby panika ako požiar preskočila vzápätí aj do Európy a Ázie. Na druhý deň znížila agentúra Standard&Poor's rating Spojeným štátom. V pondelok 8. augusta začala Európska centrálna banka masívny nákup talianskych a španielskych štátnych dlhopisov, aby znížila náklady na obsluhu ich štátnych dlhov a zabránila tak ďalšiemu šíreniu dlhovej epidémie. Avšak akciové indexy naďalej klesali o viac ako päť percent, aby sa v utorok, naopak, spamätali a v stredu zase padali.    
Ako vyzerala situácia na konci minulého týždňa, krátko pred našou uzávierkou? Akciové indexy vo štvrtok trochu poskočili na základe informácie o plánovanom stretnutí Merkelovej a Sarkozyho. V Paríži sa majú obaja štátnici rozprávať o „posilnení hospodársko-politického riadenia eurozóny“. Vzpružilo to aj hodnotu akcií francúzskych bánk, ktorá bola v stredu spochybnená špekuláciami o znížení ratingu krajiny. Tieto šumy pritom ratingové agentúry dementovali. V každom prípade sa Francúzsko stáva novým terčom pozornosti trhov. Od piatku rána zakázalo Taliansko, Španielsko, Francúzsko a Belgicko na dva týždne špekulácie na pokles cien cenných papierov. Neistota a vysoká volatilita na trhoch však trvajú a aj na to, čo sa vlastne deje, panujú rôzne názory.   .keď ECB zachraňuje
V záplave ekonomických správ z minulého týždňa je najpozoruhodnejšia asi tá o nákupe španielskych a talianskych dlhopisov Európskou centrálnou bankou. Je to taká európska verzia amerického kvantitatívneho uvoľňovania. Český ekonóm Pavel Kohout označil záväzok udržiavať nízku infláciu v článku pre denník MF Dnes za „posledný sľub v eurozóne, ktorý zatiaľ zostal neporušený.“ ECB sa však zjavne rozhodla, že „staré dlhy zaplatí novými inflačnými peniazmi“, čím, samozrejme, narúša svoju povesť nasledovníka striedmej nemeckej Bundesbanky, ale i vlastný štatút. Ten hovorí, že ECB sa má sústrediť na kontrolu inflácie a cenovú stabilitu, nie riešiť dlhové problémy členských štátov. Jean-Claude Trichet však v utorok vyhlásil, že trhy sa nachádzajú v najhoršom stave od konca vojny. A banka bude v nákupe dlhopisov pokračovať. Podľa prieskumu agentúry Reuters medzi analytikmi a manažérmi veľkých európskych bánk nato bude potrebovať 100 až 250 miliárd eur. Možno ešte viac. Otázka je, s akým efektom?!
Kritika zaznela aj z radov bývalého dlhoročného člena vedenia ECB, Otmara Issinga. Na stránkach britského denníka Financial Times nemecký ekonóm uviedol, že táto záchranná akcia môže viesť až k zániku spoločnej meny. Podľa neho je totiž len otázkou času, keď sa občania fiškálne zodpovedných štátov, ako sú Nemecko alebo Holandsko, vzbúria proti sústavným záchranám nezodpovedných členov eurozóny, ktoré dosahujú čoraz absurdnejšie sumy. Zvažované spoločné európske dlhopisy (ktoré odporúča zaviesť napríklad George Soros) a z nich vyplývajúce čierne pasažierstvo by mohli byť povestnou poslednou kvapkou v preplnenom pohári.
Rozhodnutie sa však nepozdáva ani slovenskému ministerstvu financií. Ivan Mikloš minulý týždeň vyhlásil, že záchranná akcia ECB musí byť mimoriadnym a dočasným krokom. Náš časopis o rizikách inflácie i spôsoboch, ako sa na ňu pripraviť, informoval v čísle 27/2011. Je jasné, že ak  budú nahromadené dlhy rozpustené v inflácii, dlžníci sa síce potešia, no veritelia, sporitelia (najmä stredná vrstva) a ľudia, poberajúci príjem od štátu, na to doplatia znehodnotením ich peňazí, ktoré sa prejaví ďalším rastom cien. Pokiaľ by však ECB dokázala sterilizovať (stiahnuť z obehu) peniaze, za ktoré dlhopisy nakúpila, potom inflačné dôsledky nemusia nastať.
     
.americké obavy
Samotná skutočnosť, že agentúra Standard&Poor's znížila Spojeným štátom rating z AAA na AA+ s negatívnym výhľadom, nie je až takou tragédiou. Výška amerických dlhov nebola pre trhy doteraz žiadnym tajomstvom. Problém je skôr v tom, že to vyvolalo špekulácie o ďalších možných kandidátoch spomedzi najvyspelejších štátov, ktorým by sa mohol znížiť rating a zvýšiť náklady na štátny dlh. Hovorí sa najmä o Francúzsku, Veľkej Británii, ale i Japonsku či Belgicku.
Američanov už za vysoký dlh kritizovala aj Čína, ktorá sa bojí o hodnotu svojich nahromadených dolárov. Ešte pár rokov dozadu by zrejme nikto neveril, že čínski komunisti budú dávať Washingtonu lekcie o tom, ako má kapitalista zodpovedne hospodáriť. V každom prípade, zníženie ratingu je výrečný signál politikom v Spojených štátoch, že ani spoľahlivosť ich krajiny ako dlžníka v očiach veriteľov nie je automatická. Barack Obama zareagoval jediným možným spôsobom. Vyhlásil, že bez ohľadu na názor ratingovej agentúry Spojené štáty vždy boli aj budú trojáčkovou krajinou. Je to tak trochu snaha primaľovávať realitu naružovo. Za americké problémy môže chýbajúca politická vôľa dohodnúť sa na účinných dlhodobých riešeniach, ako dať dlh do poriadku. Republikáni chcú znižovať výdavky, kým demokrati zvyšovať príjmy ďalšími daňami. Konečné riešenie bude musieť byť kombináciou týchto opatrení a ísť ďalej ako nedávna dohoda o zvýšení dlhového stropu. Najmocnejšiu krajinu sveta neruinujú len vojenské výdavky, ale aj náklady sociálneho poistenia a zdravotnej starostlivosti. Oživenie po uplynulej recesii bolo len vratké. Avšak realistická alternatíva v podobe inej rezervnej meny ako náhrady za americký dolár zatiaľ nie je. Voči zlatu aj napriek rekordným hodnotám stále panujú predsudky, ktoré by mohol zvrátiť iba živelný vývoj naprieč svetovou ekonomikou. Definitívne rozuzlenie amerického sporu o to, ako skrotiť ich obrovské dlhy, tak prinesú až prezidentské voľby.   .paralýza analýzou
Ekonomické problémy na oboch brehoch Atlantiku majú spoločného menovateľa: je ním nedôveryhodná, nekonzistentná a zmätená politika. Britský týždenník The Economist nedávno vyšiel s obálkou, na ktorej boli Barack Obama a Angela Merkelová zobrazení v japonských kimonách s horou Fudži v pozadí. Nedostatok vodcovstva a politickej rozhodnosti, ktoré trápili Krajinu vychádzajúceho slnka počas jej rokov stagnácie, sú dnes prítomné aj na Západe. Opatrnosť politikov je však pochopiteľná: národné vlády plávajú bez mapy v neznámych vodách a nikto nechce urobiť nejakú osudovú chybu, ktorá by mohla spustiť dominový efekt.
Politici tak pripomínajú študentov medicíny v prvom ročníku, ktorí majú pred sebou pacienta v neskorom štádiu rakoviny. Keďže nevedia, ako nádor vyoperovať, dopujú ho utišujúcimi prostriedkami, aby získali čas a možno si niečo naštudovali. Načas bolesť zaženú, no chorobu nevyliečia. Čím väčšie dávky utišujúcich liekov pacientovi dávajú, tým rýchlejšie ich účinok vyprchá. A medzičasom už aj on stráca vieru, že sa niekedy vylieči.
Prehnané prirovnanie? Pozrime sa do Európy, kde sa všetky nádeje upierajú k Berlínu. Nemci boli minulý týždeň vo vyjadreniach zdržanliví. Kancelárka i minister financií horúčkovito telefonovali so svojimi kolegami, no dovolenky neprerušili. Na domácej scéne ich zato síce niektorí kritizovali, lenže Angela Merkelová a Wolfgang Schäuble zrejme nechceli ešte prispievať k panike na finančných trhoch. Hoci takto pôsobili pre zmenu bezradne, čo im vytkol napríklad denník Die Welt. V tejto situácii sa o slovo prihlásil minister hospodárstva za liberálnu FDP, Philipp Rösler, ktorý predstavil plán na stabilizáciu eura. V podstate sa o jednotlivých bodoch už rozpráva dávno. Zahŕňajú zavedenie dlhovej brzdy podľa nemeckého vzoru do národných ústav, ale aj test konkurencieschopnosti, ktorý by mal skúmať flexibilitu trhov práce, podiel investícií do inovácií či právnu istotu v členských štátoch. Ak niektorá krajina týmto testom neprejde, bude novovytvorená „stabilizačná rada“ tlačiť na nevyhnutné reformy. V krajnom prípade bude tento nezávislý orgán môcť rozhodovať o použití prostriedkov z eurofondov, aby sa zabránilo ich rozdeľovaniu podľa politického kľúča v dotknutej krajine.
Nemecko chce týmto spôsobom rozšíriť svoju vlastnú kultúru hospodárnosti na zvyšok Európy. Ide o beh na dlhú trať, ktorý súčasný nepokoj na burzách nerieši. Navyše požiadavky Berlína na vyššiu zodpovednosť a automatické sankcie vždy stroskotajú na nesúhlase Paríža, ktorý spoľahlivo otupí každý rozumný nemecký návrh. Ak by sa aj nemecké plány presadili, politici v južnej Európe by po upokojení situácie nepochybne začali hromžiť na „nemecký diktát“, ktorý im bráni „míňať v prospech ľudu“.     
 
.koniec optimizmu
Politické elity sa zdajú nerozhodné aj preto, že veľa dobrých a bezbolestných riešení sa im nenúka. Angela Merkelová by mohla zaveliť odchod Nemecka z eurozóny, no pre zvyšok kontinentu by to malo nedozerné následky. Okrem bezprostrednej ekonomickej katastrofy by to bolo interpretované ako signál, že Spolková republika sa vzdáva konsenzuálnej európskej politiky, ktorú robí viac než polstoročie. Na druhej strane, náhla federalizácia eurozóny a vznik transferovej či fiškálnej únie by sa okrem verejnej mienky museli popasovať aj s nemeckou ústavou a sudcami, ktorí bdejú nad jej dodržiavaním. Ak by sa teda kancelárka vydala energicky buď jedným, alebo druhým smerom, Spolková republika by sa musela rozlúčiť s niektorým z dlhodobých pilierov svojej politiky – či skôr identity. 
Nemecko sa navzdory svojmu etatizmu a zaľúbenosti do sociálneho štátu poučilo z bolestivej skúsenosti medzivojnovej hyperinflácie. Pevná mena a stabilita cien sa pre krajinu stala posvätnou. Podobnú lekciu by sme si mali vziať zo súčasnej krízy všetci, pokiaľ ide o nezvládnuteľné dlhy. Nejde len o zavedenie ústavných zákonov o vyrovnanom rozpočte a zriadenie inštitúcií, ktoré na rovnováhu príjmov a výdavkov budú dohliadať. Ide aj o to, aby politici začali držať na uzde svoj populizmus a nesľubovali voličom veci, ktoré si krajina nemôže dovoliť. A naopak, voliči by mali prestať na politikov klásť nesplniteľné požiadavky, ktoré sú v rozpore so zdravými ekonomickými princípmi.
Platí to aj pre Slovensko. Dianie na akciových trhoch neovplyvníme, no sami sme mimoriadne závislí od situácie našich hlavných exportných partnerov. Rôzne indexy podnikateľských nálad a výhľadov vzbudzujú momentálne rozpaky. A ak by svet upadol do ďalšieho dna, zaplatili by sme za to cenu v podobe krachu podnikov, z toho vyplývajúcej vyššej nezamestnanosti a zníženia príjmov. No aj tento bolestivý vývoj by časom pominul a vyčistený stôl by vytvoril priestor na nový začiatok. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite