Stredoveké iluminované rukopisy obsahovali aspoň čiastočnú odpoveď na otázku užitočnosti špinavých uší: farby používané pri maľovaní iniciál a ilustrácií vznikali primiešavaním pigmentov do rôznych pojív, napríklad do medu či ušného mazu. Dnes sa však farby vyrábajú inak, a tak možno konštatovať, že spolu s množstvom iných stredovekých istôt sme stratili aj tú o užitočnosti ušného mazu.
Isteže, otázka prospešnosti mastných vlasov a špinavých uší nie je tou najpálčivejšou otázkou stojacou pred moderným človekom, ale aj otázky,ktorým chýba bytostná nástojčivosť, môžu byť občas zaujímavé. Tak či onak, keď už sme si ju raz položili, čo keby sme na ňu skúsili odpovedať? .chlpy
Ak chceme porozumieť tomu, prečo máme mastné vlasy, najprv by sme asi mali pochopiť, prečo vôbec máme vlasy. Človek je relatívne nechlpatý živočích a ak mu niekde vlasy či chlpy rastú, zrejme to má nejaký dôvod.
Prečo nám rastie najbujnešia srsť práve na hlave? Nuž, srsť plní celkom určite najmä ochrannú úlohu – chráni jednak pred hmyzom a jednak pred slnečným žiarením. A okrem toho vytvára účinnú tepelnú izoláciu, čím pomáha udržiavať optimálnu telesnú teplotu. Ale prečo si potrebujeme tak intenzívne chrániť srsťou práve hlavu, pričom na zvyšku tela sme na túto ochranu v podstate rezignovali? Ak trochu porozmýšľame, po chvíli zrejme prídeme na to, že vlasy nechránia samotnú hlavu, ale to, čo je v nej – to, čím práve rozmýšľame.
Mozog je najzložitejší a najjemnejší orgán ľudského tela. Prehriatie či podchladenie mu prekáža viac než iným orgánom. Z evolučného hľadiska je teda úplne prirodzené, že máme vlasy, ktoré sú účinným riešením problému tepelnej ochrany mozgu. Evolúcia uprednostňuje účinné riešenia.
Mimochodom, aj za ďalšie výrazné ochlpenie tváre – za obočie – vďačíme tepelnej ochrane mozgu. Niežeby obočie chránilo mozog, ono chráni oči. Nuž, ale chráni ich pred potom z čela a čelo sa nám tak intenzívne potí práve kvôli mozgu. Potenie je totiž ďalší účinný prostriedok termoregulácie a pre tepelnú ochranu mozgu je teda veľmi výhodné mať veľa potných žliaz práve v blízkosti čelových lalokov predného mozgu.
Keď už aspoň čiastočne chápeme, prečo máme vlasy, môžeme sa vrátiť k pôvodnej otázke, prečo máme mastné vlasy. Mastné ich máme preto, lebo pri ich korienkoch sa nachádzajú takzvané mazové žľazy, ktoré produkujú a vylučujú rôzne tuky, a tie postupne pokrývajú povrch vlasu. A načo potrebujú byť vlasy pokryté tenkou vrstvou tuku? Nuž, to nie je celkom jasné.
Celkom určite to nemá nič spoločné s výživou vlasov. Vo vlasoch, presnejšie povedaném, v ich viditeľnej časti, totiž neprebiehajú nijaké biochemické reakcie – okrem korienkov sú vlasy v podstate mŕtvym tkanivom. Tuková vrstva môže hrať istú rolu v znižovaní lámavosti vlasov, ale z biologického hľadiska to zrejme nebude nijako dramatická úloha. Vyzerá to tak, že mastné vlasy sú dnes už takmer zbytočným pozostatkom našej evolúcie. .vyrážky
Nie všetky výsledky evolučného vývoja sú užitočné tu a teraz. Niektoré boli užitočné v minulosti a zachovali sa dodnes, hoci ich význam časom prudko poklesol. Masť vylučovaná na povrch tela je dobrým ilustračným príkladom.
Dobre premastená srsť či perie, ktoré výborne chránia telo pred vodou, môžu byť mimoriadne dôležité na určitom stupni vývoja, ale v podstate zbytočné na inom stupni. Celkom zjavné je to vtedy, ak srsť či perie na väčšine tela stratíte (napríklad ak obrovský počet generácií žije v podmienkach, v ktorých lepšiu termoreguláciu než chlpatá koža zabezepčuje potenie sa holej kože). Keď niet čo premasťovať, potom premasťovanie tak trochu stráca zmysel.
Lenže všetko nasvedčuje tomu, že to tým našim mazovým žľazám nikto nepovedal. A tak nezanikli, pokrývajú nám prakticky celé telo, aj jeho nechlpaté časti, a mastia nám pokožku. Nejako veľmi to nepotrebujeme (výskumy nakríklad ukazujú, že ak liekmi potlačíme produkciu týchto žliaz, neprejaví sa to v zvýšenej dehytratácii kože), ale na druhej strane nám to ani neškodí. Hoci, občas škodí.
Tuky sa v spomínaných žľazách tvoria v špeciálnych bunkách a hromadia sa v nich dovtedy, až kým to bunka nevydrží a nepraskne. Takto sa tuky dostávajú dovnútra žľazy a z nej sú potom vytláčané cez špeciálne vývody do okolitého priestoru. Problém nastáva, keď sa tie špeciálne vývody upchajú.
Vtedy vznikajú rôzne tukové vačky, ktoré sú na pokožke jasne viditeľné a môžu dosahovať veľkosť spendlíkovej hlavičky (občas bývajú aj väčšie). Tieto vačky nie sú nijako nebezpečné. Horšie je to, keď sa do hromadiaceho sa tuku s chuťou pustia kvasinky a baktérie, ktoré sa premnožia a telo na ne zareaguje lokálnym zápalom. Tak dochádza k vzniku akné, ktoré trápi drvivú väčšinu z nás v období puberty a často aj neskôr.
Mimochodom, prečo práve v puberte? Nuž preto, lebo tvorba tukov v mazových žľazách je podmienená prítomnosťou niektorých hormónov, najmä testesterónu. Tento mužský hormón sa začína v zvýšenej miere tvoriť práve v puberte, a to nielen u chlapcov, ale aj u dievčat, a preto máme problémy s akné všetci, bez ohľadu na pohlavie. Takto sme si tú rodovú rovnosť asi nepredstavovali, nuž ale niekedy si človek nepomôže. .horkosť
Tuk produkovaný mazovými žľazami nepatrí medzi najpôvabnejšie výlučky nášho tela, ale oproti ušnému mazu je to úplný krásavec. Ušný maz, produkovaný špecifickými mazovými žľazami v súčinnosti s potnými žľazami, je nepríjemný na pohľad aj na dotyk, o hnusnej horkej chuti ani nehovoriac.
Na rozdiel od kožného mazu je však zrejme oveľa potrebnejší. Výskumy v 80. rokoch minulého storočia ukázali, že ušný maz pôsobí zhubne na niektoré mikroorganizmy a chráni tak ucho pred určitými druhmi baktérií a plesní. Jeha hlavná ochranná funkcia je však v podstate mechanická. Svojou lepkavosťou chráni ucho pred drobnými nečistotami a hmyzom – menej lepkavá látka by asi bránila prenikaniu týchto vecí do ucha menej účinne.
Ochranou pred hmyzom vysvetľujú niektorí prírodovedci aj horkú chuť ušného mazu. To však nemusí byť správne vysvetlenie. To, že je niečo nepríjemné nám, ešte neznamená, že to musí byť nepríjemné aj iným živočíchom. O mačkách je napríklad známe, že vďačne až lačne oblizujú prsty, ktorými sme sa predtým vŕtali v uchu. Vysvetlenie spočíva zrejme v tom, že mačky majú na jazyku v porovnaní s človekom rádovo menej chuťových pohárikov. Chuť teda nie je u mačiek príliš vyvinutým zmyslom. Čuch majú, naopak, rádovo lepší ako my, ale ušný maz nesmrdí, takže im na ňom nemá veľmi čo prekážať. Naopak, ak v ňom čuchom registrujú bohatý obsah tukov a bielkovín, je im jasné, že ide o nutrične atraktívnu substanciu.
Hmyz sa pravdepodobne tiež orientuje viac čuchom než chuťou, takže je celkom dobre možné, že pre horkú chuť ušného mazu nemáme vlastne nijaké evolučné vysvetlenie. Ale to nevadí, rovnako ako nevadí samotná tá chuť. Nie je nič zlé na tom, že nosíme horkosť v ušiach. Horšie je, keď ju nosíme v dušiach.
Isteže, otázka prospešnosti mastných vlasov a špinavých uší nie je tou najpálčivejšou otázkou stojacou pred moderným človekom, ale aj otázky,ktorým chýba bytostná nástojčivosť, môžu byť občas zaujímavé. Tak či onak, keď už sme si ju raz položili, čo keby sme na ňu skúsili odpovedať? .chlpy
Ak chceme porozumieť tomu, prečo máme mastné vlasy, najprv by sme asi mali pochopiť, prečo vôbec máme vlasy. Človek je relatívne nechlpatý živočích a ak mu niekde vlasy či chlpy rastú, zrejme to má nejaký dôvod.
Prečo nám rastie najbujnešia srsť práve na hlave? Nuž, srsť plní celkom určite najmä ochrannú úlohu – chráni jednak pred hmyzom a jednak pred slnečným žiarením. A okrem toho vytvára účinnú tepelnú izoláciu, čím pomáha udržiavať optimálnu telesnú teplotu. Ale prečo si potrebujeme tak intenzívne chrániť srsťou práve hlavu, pričom na zvyšku tela sme na túto ochranu v podstate rezignovali? Ak trochu porozmýšľame, po chvíli zrejme prídeme na to, že vlasy nechránia samotnú hlavu, ale to, čo je v nej – to, čím práve rozmýšľame.
Mozog je najzložitejší a najjemnejší orgán ľudského tela. Prehriatie či podchladenie mu prekáža viac než iným orgánom. Z evolučného hľadiska je teda úplne prirodzené, že máme vlasy, ktoré sú účinným riešením problému tepelnej ochrany mozgu. Evolúcia uprednostňuje účinné riešenia.
Mimochodom, aj za ďalšie výrazné ochlpenie tváre – za obočie – vďačíme tepelnej ochrane mozgu. Niežeby obočie chránilo mozog, ono chráni oči. Nuž, ale chráni ich pred potom z čela a čelo sa nám tak intenzívne potí práve kvôli mozgu. Potenie je totiž ďalší účinný prostriedok termoregulácie a pre tepelnú ochranu mozgu je teda veľmi výhodné mať veľa potných žliaz práve v blízkosti čelových lalokov predného mozgu.
Keď už aspoň čiastočne chápeme, prečo máme vlasy, môžeme sa vrátiť k pôvodnej otázke, prečo máme mastné vlasy. Mastné ich máme preto, lebo pri ich korienkoch sa nachádzajú takzvané mazové žľazy, ktoré produkujú a vylučujú rôzne tuky, a tie postupne pokrývajú povrch vlasu. A načo potrebujú byť vlasy pokryté tenkou vrstvou tuku? Nuž, to nie je celkom jasné.
Celkom určite to nemá nič spoločné s výživou vlasov. Vo vlasoch, presnejšie povedaném, v ich viditeľnej časti, totiž neprebiehajú nijaké biochemické reakcie – okrem korienkov sú vlasy v podstate mŕtvym tkanivom. Tuková vrstva môže hrať istú rolu v znižovaní lámavosti vlasov, ale z biologického hľadiska to zrejme nebude nijako dramatická úloha. Vyzerá to tak, že mastné vlasy sú dnes už takmer zbytočným pozostatkom našej evolúcie. .vyrážky
Nie všetky výsledky evolučného vývoja sú užitočné tu a teraz. Niektoré boli užitočné v minulosti a zachovali sa dodnes, hoci ich význam časom prudko poklesol. Masť vylučovaná na povrch tela je dobrým ilustračným príkladom.
Dobre premastená srsť či perie, ktoré výborne chránia telo pred vodou, môžu byť mimoriadne dôležité na určitom stupni vývoja, ale v podstate zbytočné na inom stupni. Celkom zjavné je to vtedy, ak srsť či perie na väčšine tela stratíte (napríklad ak obrovský počet generácií žije v podmienkach, v ktorých lepšiu termoreguláciu než chlpatá koža zabezepčuje potenie sa holej kože). Keď niet čo premasťovať, potom premasťovanie tak trochu stráca zmysel.
Lenže všetko nasvedčuje tomu, že to tým našim mazovým žľazám nikto nepovedal. A tak nezanikli, pokrývajú nám prakticky celé telo, aj jeho nechlpaté časti, a mastia nám pokožku. Nejako veľmi to nepotrebujeme (výskumy nakríklad ukazujú, že ak liekmi potlačíme produkciu týchto žliaz, neprejaví sa to v zvýšenej dehytratácii kože), ale na druhej strane nám to ani neškodí. Hoci, občas škodí.
Tuky sa v spomínaných žľazách tvoria v špeciálnych bunkách a hromadia sa v nich dovtedy, až kým to bunka nevydrží a nepraskne. Takto sa tuky dostávajú dovnútra žľazy a z nej sú potom vytláčané cez špeciálne vývody do okolitého priestoru. Problém nastáva, keď sa tie špeciálne vývody upchajú.
Vtedy vznikajú rôzne tukové vačky, ktoré sú na pokožke jasne viditeľné a môžu dosahovať veľkosť spendlíkovej hlavičky (občas bývajú aj väčšie). Tieto vačky nie sú nijako nebezpečné. Horšie je to, keď sa do hromadiaceho sa tuku s chuťou pustia kvasinky a baktérie, ktoré sa premnožia a telo na ne zareaguje lokálnym zápalom. Tak dochádza k vzniku akné, ktoré trápi drvivú väčšinu z nás v období puberty a často aj neskôr.
Mimochodom, prečo práve v puberte? Nuž preto, lebo tvorba tukov v mazových žľazách je podmienená prítomnosťou niektorých hormónov, najmä testesterónu. Tento mužský hormón sa začína v zvýšenej miere tvoriť práve v puberte, a to nielen u chlapcov, ale aj u dievčat, a preto máme problémy s akné všetci, bez ohľadu na pohlavie. Takto sme si tú rodovú rovnosť asi nepredstavovali, nuž ale niekedy si človek nepomôže. .horkosť
Tuk produkovaný mazovými žľazami nepatrí medzi najpôvabnejšie výlučky nášho tela, ale oproti ušnému mazu je to úplný krásavec. Ušný maz, produkovaný špecifickými mazovými žľazami v súčinnosti s potnými žľazami, je nepríjemný na pohľad aj na dotyk, o hnusnej horkej chuti ani nehovoriac.
Na rozdiel od kožného mazu je však zrejme oveľa potrebnejší. Výskumy v 80. rokoch minulého storočia ukázali, že ušný maz pôsobí zhubne na niektoré mikroorganizmy a chráni tak ucho pred určitými druhmi baktérií a plesní. Jeha hlavná ochranná funkcia je však v podstate mechanická. Svojou lepkavosťou chráni ucho pred drobnými nečistotami a hmyzom – menej lepkavá látka by asi bránila prenikaniu týchto vecí do ucha menej účinne.
Ochranou pred hmyzom vysvetľujú niektorí prírodovedci aj horkú chuť ušného mazu. To však nemusí byť správne vysvetlenie. To, že je niečo nepríjemné nám, ešte neznamená, že to musí byť nepríjemné aj iným živočíchom. O mačkách je napríklad známe, že vďačne až lačne oblizujú prsty, ktorými sme sa predtým vŕtali v uchu. Vysvetlenie spočíva zrejme v tom, že mačky majú na jazyku v porovnaní s človekom rádovo menej chuťových pohárikov. Chuť teda nie je u mačiek príliš vyvinutým zmyslom. Čuch majú, naopak, rádovo lepší ako my, ale ušný maz nesmrdí, takže im na ňom nemá veľmi čo prekážať. Naopak, ak v ňom čuchom registrujú bohatý obsah tukov a bielkovín, je im jasné, že ide o nutrične atraktívnu substanciu.
Hmyz sa pravdepodobne tiež orientuje viac čuchom než chuťou, takže je celkom dobre možné, že pre horkú chuť ušného mazu nemáme vlastne nijaké evolučné vysvetlenie. Ale to nevadí, rovnako ako nevadí samotná tá chuť. Nie je nič zlé na tom, že nosíme horkosť v ušiach. Horšie je, keď ju nosíme v dušiach.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.