To, že vo víne je pravda, sa hovorí už dávno. No ako je to so spravodlivosťou a rovnosťou? Svoj návrh vníma rezort financií ako súčasť upratovania v daňovej oblasti a boja proti daňovým únikom i šedej ekonomike. Pivo, víno aj lieh mali doteraz svoje vlastné zákony o spotrebnej dani, no ich úprava má byť zlúčená do jedného predpisu. Ba čo viac, má byť zavedený aj nový spôsob ich zdaňovania, závislý od percentuálneho objemu skutočného obsahu alkoholu v konečnom výrobku. Kým z liehu, piva a šumivého vína sa už spotrebná daň platí, na tiché vína sa zatiaľ vzťahuje nulová sadzba. Toto návrh ministerstva financií mení. Liter tichého vína by tak od nového roka mohol zdražieť o 40 centov. O niekoľko centov na fľašu má ísť hore aj pivo. Rezort Ivana Mikloša si od nového predpisu sľubuje dodatočný príjem pre štátny rozpočet vo výške 45,5 milióna eur v roku 2012 a po 47 miliónoch v dvoch ďalších rokoch. .čo vadí vinárom?
Ján Hacaj je podpredseda Združenia pezinských vinohradníkov a vinárov. Pokusom hodiť víno, pivo a lieh z hľadiska spotrebnej dane do jedného vreca sa čuduje, keďže všetky tri nápoje sú špecifické: „Ten rovnostársky argument mi pripomína logiku, ktorú ministerstvo financií nedávno použilo porovnávaním daňovoodvodového zaťaženia zamestnancov a živnostníkov.“ Jeho hlavným argumentom je, že krajiny EÚ, kde sa vyrába víno, naň spotrebnú daň neuvaľujú. Podľa Hacaja to zvýši cenu vína a ide v každom prípade o znevýhodnenie slovenských výrobcov oproti zahraničným konkurentom na spoločnom trhu EÚ. Okrem samotnej sadzby mu však prekážajú aj vysoké administratívne náklady a skeptický je tiež voči úmyslom vlády dosiahnuť prostredníctvom nového predpisu potlačenie šedej ekonomiky: „Skúsenosť z nedávneho obdobia, keď sa u nás spotrebná daň z vína odvádzala, nám hovorí, že nastane pravý opak “.
Víno je pre Hacaja nielen zamestnaním, ale aj vášňou: „Vinič bol jednou z prvých domestifikovaných rastlín. A víno je symbolom našej civilizácie i liturgickým nápojom.“ No upozorňuje aj na rozpoloženie celého odvetvia. Minulý rok bol taký nešťastný, že mnohí vinári majú podľa neho problém prežiť. Bola veľká neúroda a zasiahli aj škodcovia. Pritom potenciál i výsledky existujú. Víno je silne lokálny produkt, ktorý v agrosektore patrí k finálnym výrobkom s najvyššou pridanou hodnotou. Na vinohradníctvo a vinárstvo ďalej nadväzuje možnosť rozvoja vínnej turistiky a oblasti služieb.
Slovensko má v rámci EÚ produkčnú kvótu na 22-tisíc hektárov viníc. Reálne sa obhospodaruje asi 9 500 hektárov. Vinári odhadujú, že keby naša krajina v tejto oblasti naplno využívala svoje kapacity, mohlo by vzniknúť minimálne 5-tisíc nových pracovných miest, najmä na vidieku. „Iné odvetvie s takýmto potenciálom by bolo predmetom vládnej podpory,“ hovorí Hacaj. V priemere na obyvateľa je pritom Slovensko v konzume vína hlboko pod dávkou, zdravotne odporúčanou ako bezpečná. A preto netreba spotrebu ešte umelo potláčať a popritom likvidovať jedno perspektívne odvetvie. .lieh a pivo
Rastislav Machunka zo Združenia výrobcov liehu a liehovín vníma zdaňovanie vinárov ako vec rovnosti, problém však nechce hnať na ostrie noža. Sám by preferoval konsenzuálne riešenie, s ktorým by boli spokojní aj vinári. Vzhľadom na vyhlásenia koaličných politikov je skeptický voči prijatiu nového zákona. „Aj my máme viacero technických pripomienok voči niektorým veciam v tomto predpise, takže napokon bude možno lepšie, keď neprejde.“ Hovorí pre .týždeň.
Podstatne viac na verejnosti počuť Asociáciu platiteľov spotrebnej dane z liehu a liehovín. Na adresu vinárov zaznieva, že už roky zabraňujú nastoleniu spravodlivej rovnováhy na trhu s alkoholom. Asociácia argumentuje tým, že od roku 2004 stúpla sadzba spotrebnej dane z liehu na hektoliter čistého alkoholu o 250 eur, kým vinárom sa táto záťaž vyhla. Na úkor slovenského liehu a piva tak stúpa spotreba lacného vína z dovozu, ktoré má pochybnú kvalitu, čo nie je spravodlivé ani z hľadiska trhovej súťaže, ani výhodné pre štát.
V špecifickom rozpoložení sa nachádzajú pivovarníci, ktorí sú tak trochu v tieni vinárov. Aj oni by dokázali veľa rozprávať o svojej bohatej tradícií, ktorá siaha hlboko do stredoveku k privilégiám kráľovských miest. Oproti roku 2003 sa v dôsledku vývoja na trhu počet väčších pivovarov u nás znížil z dvanásť na päť. Bolo tiež zaznamenané zníženie spotreby tohto nápoja. Kým v roku 2009 jeden Slovák vypil v priemere 79 litrov piva, vlani to už bolo len 70 litrov – čo však bolo spôsobené zmenou spotrebiteľského správania, ale aj daždivým počasím, ktoré konzumácii zlatého moku nepraje. Podľa Slovenského združenia výrobcov piva a sladu zavedenie spotrebnej dane na víno „podporuje konkurencieschopnosť medzi jednotlivými kategóriami produktov“.
Avšak s navrhovaným zákonom organizácia nesúhlasí, pretože zavádza jednotný systém prepojenia sadzieb, pričom mení historicky zaužívanú metodiku výpočtu spotrebnej dane a zvyšuje o štvrtinu aj samotnú spotrebnú daň na pivo, čo môže viesť k ďalšiemu zníženiu jeho konzumácie s negatívnym dopadom na celé priemyselné odvetvie. Podľa pivovarníkov ministerstvo financií nedostatočne zohľadňuje špecifiká ich podnikania, keďže náklady na výrobu piva sú v priemere dvaapolkrát vyššie ako náklady na výrobu tvrdého alkoholu alebo vína. .čo na to ministerstvo?
Čo na všetky tieto námietky hovorí ministerstvo financií? Jeho štátny tajomník Branislav Ďurajka návrh zákona o spotrebnej dani z alkoholických nápojov obhajuje ako síce nepopulárny, ale správny krok. Nejde len o naplnenie štátneho rozpočtu, ale aj o zavedenie spravodlivejšej daňovej štruktúry. Kultúrne argumenty vinárov nepovažuje za podstatné: „Tá hranica medzi kultúrnym a nekultúrnym pitím neprebieha medzi jednotlivými druhmi alkoholu. Kultúrne alebo nekultúrne sa dá piť tak pivo ako aj tvrdý alkohol či víno.“ Avšak ministerstvu vadí, že súčasná štruktúra spotrebných daní ovplyvňuje správanie spotrebiteľov. Tí sa presúvajú od piva a liehu k nezdanenému vínu, v dôsledku čoho štátny rozpočet prichádza o peniaze. „Jednoducho, jedna skupina navzájom si konkurujúcich výrobkov je na trhu zvýhodnená pred inou skupinou,“ hovorí Ďurajka pre .týždeň.
Štátny tajomník neberie ani argument, že vinárske krajiny EÚ spravidla svojich producentov vína taktiež nezdaňujú. Pripisuje to aj ich vplyvu na tamojších politikov a pripomína, že Slovensko 60 percent vína, respektíve vínneho muštu dováža, a tak nulová spotrebná daň fakticky dotuje prevažne cudzích vinárov. Ministerstvo financií je však ochotné časť vybratej dane použiť na podporu domáceho vinárstva cez ministerstvo pôdohospodárstva.
Pokiaľ ide o byrokraciu navyše, registrovaných výrobcov vína je na Slovensku približne štyristo. Z nich by asi 60 presahovalo hranicu 250 hektolitrov, do ktorej budú vinári fungovať v zjednodušenom administratívnom režime. A ministerstvo je ochotné v rámci rokovaní túto hranicu ešte zvýšiť. Najväčší producenti majú už teraz zriadené daňové sklady, a tak by zákon pre nich nepredstavoval zásadnú zmenu oproti dnešku. Rezort financií zohľadnil aspoň niektoré pripomienky vinárov v tom, že nenavrhuje povinnosť zaobstarať si nákladné technické zariadenia na meranie objemov. „Tie dodatočné administratívne náklady sú naozaj minimálne. Každý vinár musí vedieť, koľko vína za štvrť roka predal.“ Štátny tajomník však priznáva, že na samotnej otázke, či daň na tiché vína zaviesť, alebo nie asi rezort s vinármi zhodu nenájde. .politická podpora
Otázna je politická podpora návrhu. Už pokus zdaniť víno na jeseň stroskotal na odpore strany Most-Híd. Podľa jej podpredsedu pre ekonomiku Ivana Švejnu strana názor ani teraz nezmenila. Proti sa postavila aj OKS, ktorá v mnohom prebrala argumenty vinárov. Peter Zajac vo svojom vyhlásení pre médiá píše o zvláštnom postavení vína v Európe, vyšších koncových cenách či administratívnych nákladoch na podnikanie. Občianski konzervatívci tiež pripomínajú nedávny nevydarený experiment z Maďarska, keď náš južný sused nenulovú spotrebnú daň z vína zaviedol, no hneď ju aj zrušil. Sloboda a solidarita ďalšie zvyšovanie daní nechce a kresťanským demokratom bude zrejme prekážať úprava piva. Nadšený novými daňami nie je ani Úrad vlády s časťou SDKÚ.
Ministerstvo financií tak bude v ťažkej situácií. Celá debata okolo spotrebných daní z alkoholu je však nešťastná aj z iného dôvodu. Víno, pivo i tvrdý alkohol majú svoju špecifickú kultúru, trh i tradíciu a postupy výroby. Pre každý zo zmienených nápojov by malo byť na Slovensku miesto, pretože žiadny z ich producentov tu nemá na ružiach ustlané. Štát by im nemal prehnane komplikovať existenciu privysokými daňami. Debata o tom, kto na koho dopláca, je úplne scestná. Nejeden bonviván sa z času na čas osvieži nápojom z každej z týchto troch kategórií. A to úplne nediskriminačne.
Ak by sa producenti vína, piva a liehovín na niečom zhodli, tak celkom určite na plošnom odbremenení všetkých. Len je otázne, kto by potom zachraňoval štátny rozpočet a či sa niekde dá nájsť balík peňazí, ktorý by štát mohol získať rovnako ľahko. Ale to už je námet na úplne iný článok.
Ján Hacaj je podpredseda Združenia pezinských vinohradníkov a vinárov. Pokusom hodiť víno, pivo a lieh z hľadiska spotrebnej dane do jedného vreca sa čuduje, keďže všetky tri nápoje sú špecifické: „Ten rovnostársky argument mi pripomína logiku, ktorú ministerstvo financií nedávno použilo porovnávaním daňovoodvodového zaťaženia zamestnancov a živnostníkov.“ Jeho hlavným argumentom je, že krajiny EÚ, kde sa vyrába víno, naň spotrebnú daň neuvaľujú. Podľa Hacaja to zvýši cenu vína a ide v každom prípade o znevýhodnenie slovenských výrobcov oproti zahraničným konkurentom na spoločnom trhu EÚ. Okrem samotnej sadzby mu však prekážajú aj vysoké administratívne náklady a skeptický je tiež voči úmyslom vlády dosiahnuť prostredníctvom nového predpisu potlačenie šedej ekonomiky: „Skúsenosť z nedávneho obdobia, keď sa u nás spotrebná daň z vína odvádzala, nám hovorí, že nastane pravý opak “.
Víno je pre Hacaja nielen zamestnaním, ale aj vášňou: „Vinič bol jednou z prvých domestifikovaných rastlín. A víno je symbolom našej civilizácie i liturgickým nápojom.“ No upozorňuje aj na rozpoloženie celého odvetvia. Minulý rok bol taký nešťastný, že mnohí vinári majú podľa neho problém prežiť. Bola veľká neúroda a zasiahli aj škodcovia. Pritom potenciál i výsledky existujú. Víno je silne lokálny produkt, ktorý v agrosektore patrí k finálnym výrobkom s najvyššou pridanou hodnotou. Na vinohradníctvo a vinárstvo ďalej nadväzuje možnosť rozvoja vínnej turistiky a oblasti služieb.
Slovensko má v rámci EÚ produkčnú kvótu na 22-tisíc hektárov viníc. Reálne sa obhospodaruje asi 9 500 hektárov. Vinári odhadujú, že keby naša krajina v tejto oblasti naplno využívala svoje kapacity, mohlo by vzniknúť minimálne 5-tisíc nových pracovných miest, najmä na vidieku. „Iné odvetvie s takýmto potenciálom by bolo predmetom vládnej podpory,“ hovorí Hacaj. V priemere na obyvateľa je pritom Slovensko v konzume vína hlboko pod dávkou, zdravotne odporúčanou ako bezpečná. A preto netreba spotrebu ešte umelo potláčať a popritom likvidovať jedno perspektívne odvetvie. .lieh a pivo
Rastislav Machunka zo Združenia výrobcov liehu a liehovín vníma zdaňovanie vinárov ako vec rovnosti, problém však nechce hnať na ostrie noža. Sám by preferoval konsenzuálne riešenie, s ktorým by boli spokojní aj vinári. Vzhľadom na vyhlásenia koaličných politikov je skeptický voči prijatiu nového zákona. „Aj my máme viacero technických pripomienok voči niektorým veciam v tomto predpise, takže napokon bude možno lepšie, keď neprejde.“ Hovorí pre .týždeň.
Podstatne viac na verejnosti počuť Asociáciu platiteľov spotrebnej dane z liehu a liehovín. Na adresu vinárov zaznieva, že už roky zabraňujú nastoleniu spravodlivej rovnováhy na trhu s alkoholom. Asociácia argumentuje tým, že od roku 2004 stúpla sadzba spotrebnej dane z liehu na hektoliter čistého alkoholu o 250 eur, kým vinárom sa táto záťaž vyhla. Na úkor slovenského liehu a piva tak stúpa spotreba lacného vína z dovozu, ktoré má pochybnú kvalitu, čo nie je spravodlivé ani z hľadiska trhovej súťaže, ani výhodné pre štát.
V špecifickom rozpoložení sa nachádzajú pivovarníci, ktorí sú tak trochu v tieni vinárov. Aj oni by dokázali veľa rozprávať o svojej bohatej tradícií, ktorá siaha hlboko do stredoveku k privilégiám kráľovských miest. Oproti roku 2003 sa v dôsledku vývoja na trhu počet väčších pivovarov u nás znížil z dvanásť na päť. Bolo tiež zaznamenané zníženie spotreby tohto nápoja. Kým v roku 2009 jeden Slovák vypil v priemere 79 litrov piva, vlani to už bolo len 70 litrov – čo však bolo spôsobené zmenou spotrebiteľského správania, ale aj daždivým počasím, ktoré konzumácii zlatého moku nepraje. Podľa Slovenského združenia výrobcov piva a sladu zavedenie spotrebnej dane na víno „podporuje konkurencieschopnosť medzi jednotlivými kategóriami produktov“.
Avšak s navrhovaným zákonom organizácia nesúhlasí, pretože zavádza jednotný systém prepojenia sadzieb, pričom mení historicky zaužívanú metodiku výpočtu spotrebnej dane a zvyšuje o štvrtinu aj samotnú spotrebnú daň na pivo, čo môže viesť k ďalšiemu zníženiu jeho konzumácie s negatívnym dopadom na celé priemyselné odvetvie. Podľa pivovarníkov ministerstvo financií nedostatočne zohľadňuje špecifiká ich podnikania, keďže náklady na výrobu piva sú v priemere dvaapolkrát vyššie ako náklady na výrobu tvrdého alkoholu alebo vína. .čo na to ministerstvo?
Čo na všetky tieto námietky hovorí ministerstvo financií? Jeho štátny tajomník Branislav Ďurajka návrh zákona o spotrebnej dani z alkoholických nápojov obhajuje ako síce nepopulárny, ale správny krok. Nejde len o naplnenie štátneho rozpočtu, ale aj o zavedenie spravodlivejšej daňovej štruktúry. Kultúrne argumenty vinárov nepovažuje za podstatné: „Tá hranica medzi kultúrnym a nekultúrnym pitím neprebieha medzi jednotlivými druhmi alkoholu. Kultúrne alebo nekultúrne sa dá piť tak pivo ako aj tvrdý alkohol či víno.“ Avšak ministerstvu vadí, že súčasná štruktúra spotrebných daní ovplyvňuje správanie spotrebiteľov. Tí sa presúvajú od piva a liehu k nezdanenému vínu, v dôsledku čoho štátny rozpočet prichádza o peniaze. „Jednoducho, jedna skupina navzájom si konkurujúcich výrobkov je na trhu zvýhodnená pred inou skupinou,“ hovorí Ďurajka pre .týždeň.
Štátny tajomník neberie ani argument, že vinárske krajiny EÚ spravidla svojich producentov vína taktiež nezdaňujú. Pripisuje to aj ich vplyvu na tamojších politikov a pripomína, že Slovensko 60 percent vína, respektíve vínneho muštu dováža, a tak nulová spotrebná daň fakticky dotuje prevažne cudzích vinárov. Ministerstvo financií je však ochotné časť vybratej dane použiť na podporu domáceho vinárstva cez ministerstvo pôdohospodárstva.
Pokiaľ ide o byrokraciu navyše, registrovaných výrobcov vína je na Slovensku približne štyristo. Z nich by asi 60 presahovalo hranicu 250 hektolitrov, do ktorej budú vinári fungovať v zjednodušenom administratívnom režime. A ministerstvo je ochotné v rámci rokovaní túto hranicu ešte zvýšiť. Najväčší producenti majú už teraz zriadené daňové sklady, a tak by zákon pre nich nepredstavoval zásadnú zmenu oproti dnešku. Rezort financií zohľadnil aspoň niektoré pripomienky vinárov v tom, že nenavrhuje povinnosť zaobstarať si nákladné technické zariadenia na meranie objemov. „Tie dodatočné administratívne náklady sú naozaj minimálne. Každý vinár musí vedieť, koľko vína za štvrť roka predal.“ Štátny tajomník však priznáva, že na samotnej otázke, či daň na tiché vína zaviesť, alebo nie asi rezort s vinármi zhodu nenájde. .politická podpora
Otázna je politická podpora návrhu. Už pokus zdaniť víno na jeseň stroskotal na odpore strany Most-Híd. Podľa jej podpredsedu pre ekonomiku Ivana Švejnu strana názor ani teraz nezmenila. Proti sa postavila aj OKS, ktorá v mnohom prebrala argumenty vinárov. Peter Zajac vo svojom vyhlásení pre médiá píše o zvláštnom postavení vína v Európe, vyšších koncových cenách či administratívnych nákladoch na podnikanie. Občianski konzervatívci tiež pripomínajú nedávny nevydarený experiment z Maďarska, keď náš južný sused nenulovú spotrebnú daň z vína zaviedol, no hneď ju aj zrušil. Sloboda a solidarita ďalšie zvyšovanie daní nechce a kresťanským demokratom bude zrejme prekážať úprava piva. Nadšený novými daňami nie je ani Úrad vlády s časťou SDKÚ.
Ministerstvo financií tak bude v ťažkej situácií. Celá debata okolo spotrebných daní z alkoholu je však nešťastná aj z iného dôvodu. Víno, pivo i tvrdý alkohol majú svoju špecifickú kultúru, trh i tradíciu a postupy výroby. Pre každý zo zmienených nápojov by malo byť na Slovensku miesto, pretože žiadny z ich producentov tu nemá na ružiach ustlané. Štát by im nemal prehnane komplikovať existenciu privysokými daňami. Debata o tom, kto na koho dopláca, je úplne scestná. Nejeden bonviván sa z času na čas osvieži nápojom z každej z týchto troch kategórií. A to úplne nediskriminačne.
Ak by sa producenti vína, piva a liehovín na niečom zhodli, tak celkom určite na plošnom odbremenení všetkých. Len je otázne, kto by potom zachraňoval štátny rozpočet a či sa niekde dá nájsť balík peňazí, ktorý by štát mohol získať rovnako ľahko. Ale to už je námet na úplne iný článok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.