Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kríza ako nádej

.peter Schutz .časopis

Keď Barack Obama podpísal zvýšenie dlhového stropu, pár chvíľ sa zdalo, že frustrované trhy si na zvyšok leta už vyberú dovolenku (ako zvyčajne) a do septembra bude pokoj. To by však Európska únia nesmela mať takých skvelých lídrov.

Samotné riešenie, ktoré sa v USA zrodilo, má pritom nielenže „ďaleko od ideálneho“ (najfrekventovanejšie klišé), ale na problém extrémneho zadlženia nedáva vôbec odpoveď. Dohodnuté škrty totiž môže prepísať iné politické rozhodnutie v budúcnosti, pričom zvýšenie „plafónu“ o ďalších 2,5 bilióna USD je realita, ktorá umožňuje Obamovi dokončiť rozsiahle výdavkové programy tak, ako si ich presadil v ešte inak zafarbenom Kongrese. Trhy, ktoré sa po vytvorení kompromisu hneď usadili, tým len potvrdili, že podobne ako politika, fixujú sa na krátkodobé výnosy, a v dlhodobých horizontoch sa už nerozmýšľa.
Iste, dlhová pozícia USA je s európskou neporovnateľná. Aj keby sa dohoda nezrodila, reči o „bankrote“ boli absurdné, keďže je zásadný rozdiel medzi platobnou neschopnosťou štátu, čo je jadro príbehu v „južnej“ eurozóne, a krízou likvidity, čím hrozila (eventuálna) neschopnosť dvoch politických strán vytvoriť konsenzus o daniach (príjmoch) a škrtoch (výdavkoch). Navyše, vzhľadom na dolár ako svetovú rezervnú menu majú USA stále výhodu, že sa dostanú k peniazom lacnejšie ako ktokoľvek iný.
Keďže európski politici nespia ani cez prázdniny, spoločnou rukou zlepili niekoľko signálov, ktoré  po odoznení americkej krízy okamžite vrátili pozornosť k Taliansku a Španielsku. Tak šikovne, že strážcovia dlhopisov obratom dospeli od predtuchy k istote, že dohoda o zvýšení eurovalu z júlového summitu je kamufláž, nekrytá ani politickou vôľou, ani reálnou schopnosťou eurozóny - spoločne zadlženej v priemere na úrovni 85 percent HDP - zachraňovať „pacientov“  talianskych a španielskych rozmerov. Takže panika a chaos, ktoré sa strhli na trhoch, viedli k rekordným prepadom od New Yorku po Hongkong a také spravodajstvo – obrazové či printové -  kde by absentoval výraz Lehman Brothers, sa nevyskytlo.
Otázka, či po „čiernom piatku“ už svet pozerá priamo do očí recesii,  alebo len akejsi miernejšej forme „double dip“  krízy (či možno ešte dva-tri výkyvy hore-dole) zostáva otvorená. To, čo nie je otázne vôbec a je svorníkom kríz v USA i Európe, je, že „demokratické vlády narážajú na smrteľnú kombináciu bezprecedentných dlhov, neudržateľných záväzkov a spomalenia rastu“ (Kenneth Rogoff). Je iste pravda, že politikárčenie až na hranu priepasti vo Washingtone či nesmierne komplikované rozhodovanie cez štruktúry EÚ je problémom (teda optikou akcieschopnosti, nie demokracie). Ale skutočnosť, že v čase bezprecedentnej tvorby bohatstva a bezprecedentných technologických vymožeností sú dlhy štátov, podnikateľského sektora i obyvateľstva vyššie, než kedykoľvek predtým, ukazuje na hlboký systémový problém. Ten nesúvisí s kapitalizmom ani s nespútanou zložitosťou finančného priemyslu, ale s tvorbou nárokovej kultúry v spoločnosti, ktorá nepozná nedostatok, a krízou demokratickej politiky, ktorá pred desaťročiami objavila, že nadmerné míňanie sa realizuje ľahšie cez zadlžovanie než zvyšovanie daní. Takže krízu, ktorej druhé dejstvo je už len otázkou času, ale nebude taká dramatická, ako „veľká depresia“, treba uvítať ako tvorivú deštrukciu. Teda nádej, že rastové modely na dlh a kamikadze rozpočtové politiky v celom západnom okruhu preklopí na udržateľnú dráhu. Ak nie, alternatívou je, že politické a inštitucionálne štruktúry, v ktorých žijeme a vnímame ich ako večné, budú zmetené.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite