Prívesky sa každým otočením kľúča či otvorením dverí rozhojdajú a ťukajú na zárubňu. Je to niečo ako budík na druhú. Ako klopačka v Štiavnici. Počujete, že chodba sa rozohrala, to znamená, že je najvyšší čas vyraziť. Jedno ráno cestou v aute som o tomto peknom každodennom diele rozjímal pred Mišom Vrabcom. Mišo bol technickým produkčným festivalu, vzala si ho ako asistenta produkčná kráľovná Katka Kintlerová. Vrabec v aute na mňa pozeral vyjavene, nechápal, asi si myslel, že už mám festivalové halucinácie (halucinááciee, fistulovo odpovedá skupina Le Payaco), podobne ako keď po festivale počujete niekoľko dní vysielačku. Michal však nebol málo romantický. Pochopil som. On to nemohol zažiť. Vstával totiž predtým ako väčšina, prvý odchádzal. Vtedy som si opäť uvedomil, aké šťastie mám na ľudí, ktorí na Pohode robia. Samozrejme, že Katky, Geško, Janka, Vejka či Ľubka dajú zo seba všetko, na to sme si už navzájom akosi zvykli, aj keď je to také nesamozrejmé. Každý rok sa nám siedmim darí zohnať fantastický tím. Vrabčák, Ondro Poláček, Martin Kráľovič, Petra Senešiová, Deko, Rasťo Bahurinský, Vlado Jurčák, Martin Skúpy, Lucia Glezlová, Mišo Sládek, Juraj Šinka, Tomáš Palko, Jaro Vidan, Kamil Kučerka, ach, toto vymenovávanie mám rád, ale už teraz viem, že rozsah tohto stĺpčeka je primalý a nedostane sa na stovky ľudí, veď len dobrovoľníkov bolo 660, a keď sme sa zladili, tak urobili úžasnú prácu... To množstvo spoludramaturgov, stage manažérov, technických poradcov – keď si to teraz tak predstavujem, je to parádna skupina ľudí, takí sú rôzni, až to pekné je. A našťastie už viem, že spoľahnúť sa na iných je dôležité a príjemné pre obe strany. Vďaka tomu môžem ráno v penzióne na letisku počúvať úžasné perkusionistické dielo kľúčov ťukajúcich o zárubne. Príjemná hudba, ktorá sa stala viac ako nepríjemným budíkom, niečím ako trenčianskou verziou baskickej txalaparty. Vďaka za to, priatelia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.