Mám taký dojem, že mnohí odborníci z oblasti spoločenských vied a umenia nemajú jasnú predstavu o tom, ako sa v prírodných vedách pracuje a publikuje. Z toho vyplývajú viaceré nedorozumenia. Na niektoré teraz poukážem.
Publikovaniu práce z oblasti prírodných alebo technických vied predchádza ročná alebo dlhšia práca v laboratóriach, výpočtových strediskách a pod. Autori napíšu publikáciu, pošlú ju do redakcie niektorého karentovaného časopisu a čakajú na posudky recenzentov a redakčnej rady. Prácu recenzujú dvaja až traja anonymní recenzenti, ktorí musia posúdiť jej originalitu, potvrdiť, že autori majú pre svoje tvrdenia dosť dôkazov a že citujú literatúru, ktorá bola, respektíve mala byť pri riešení problému použitá. Ak je čo iba jeden posudok (recenzia) negatívny, práca nie je publikovaná.
Ak je práca publikovaná, potom sa na ňu môže iný autor odvolať tak, že ju cituje, t. j. že uvedie autorov práce a jej presnú lokalizáciu (časopis, rok publikovania, zväzok, strana, niekedy aj názov práce). Článok cituje vtedy, ak pri svojej práci nadviazal na publikované poznatky, použil navrhnutú metodiku, pripravil látku, ktorej príprava bola v citovanej práci opísaná a podobne. Ak slovenská práca nie je dosť originálna, tak si ju nikto nevšimne a jednoducho nie je citovaná. O nejakom „dohadzovaní“ si citácií nemôže byť v medzinárodnom meradle ani reči.
Vedci zo spoločenských vied občas argumentujú, že pracovníkom z oblasti prírodných, lekárskych či technických vied sa započítavajú aj také citácie, v ktorých sa ich práce kritizujú (zlé citácie). Napríklad profesor Stadtrucker píše (Literárny týždenník, č.11-12, 2011), citujem: „... kladný/záporný obsah recenzie sa nezohľadňuje, a tak pedagóg, na ktorého prácu vyšlo desať záporných recenzií, sa hodnotí vyššie, ako ten, na ktorého prácu vyšlo päť kladných recenzií“.
Treba povedať, že ak sa práca pôvodného autora nedá zopakovať, respektíve ak v práci publikovaný postup, metodika či počítačová metóda nevedie k deklarovaným výsledkom, získa práca „zlú citáciu“. Takýchto zlých citácií na jednu prácu nemôže byť veľa, tak 2-3. Výsledkom je, že sa zodpovedný autor ospravedlní a prípadne aj stiahne publikáciu z elektronickej databázy daného časopisu. V každom prípade si vyrobil zlé meno a redakčné rady časopisov dôkladnejšie overujú jeho práce.
Ďalším mýtom je, že prírodovedci vraj získavajú karentované publikácie za peniaze – tak, že si za ich publikovanie zaplatia. Opäť citujem zo spomínaného článku: „Edičné inštitúcie periodík (karentovaných, impaktovaných a pod.) nie sú neziskové organizácie, a potom je oprávnená pochybnosť, či prvoradým zmyslom ich existencie je rozpoznávanie kvality vedeckého bádania, alebo tvorba zisku. Pars pro toto: za uverejnenie svojho vedeckého príspevku v renomovanom periodiku si každý autor musí vopred zaplatiť.“
Ako autor či spoluautor vyše 230 prác, takmer výlučne uverejnených v karentovaných časopisoch, musím proti tomuto tvrdeniu rozhodne protestovať. Vo väčšine karentovaných časopisov sa za publikovanie neplatí. Redakcie časopisov vydávaných Americkou chemickou spoločnosťou síce uvádzajú cenu za publikovanú stranu, ale pri požiadaní platbu odpustia. To je moja (ale nielen moja) skúsenosť. Existuje niekoľko elektronických, cez internet voľne prístupných časopisov, ktoré nekompromisne vyžadujú platbu, ale aj vtedy práca prechádza recenzným pokračovaním.
Ak niekto napísal solídnu prácu, jeho meno sa musí dať nájsť v medzinárodných počítačových databázach (Scopus alebo Web of Knowledge), ktoré sú prístupné na každej fakulte, respektíve ústave SAV. Bieda našich univerzít spočíva predovšetkým v tom, že máme príliš veľa profesorov, ktorých mená sa nenachádzajú v nijakých medzinárodných databázach. Učitelia spoločenskovedných a umeleckých vysokých škôl to niekedy vysvetľujú tým, že ich odbory nemajú karentované časopisy, v ktorých by autori z týchto oblastí mohli publikovať, a preto sa ich práce nedajú nájsť v žiadnych elektronických databázach.
Netreba sa však vyhovárať na to, že náš výskum je regionálne zameraný. Z každého výskumu sa možno poučiť, dokonca aj práca o vývine javiskovej reči (SME 25. 3.) môže byť pre zahraničného odborníka zaujímavá – len by musela byť napísaná v angličtine, prípadne v nemčine či francúzštine. Autor je chemik.
Publikovaniu práce z oblasti prírodných alebo technických vied predchádza ročná alebo dlhšia práca v laboratóriach, výpočtových strediskách a pod. Autori napíšu publikáciu, pošlú ju do redakcie niektorého karentovaného časopisu a čakajú na posudky recenzentov a redakčnej rady. Prácu recenzujú dvaja až traja anonymní recenzenti, ktorí musia posúdiť jej originalitu, potvrdiť, že autori majú pre svoje tvrdenia dosť dôkazov a že citujú literatúru, ktorá bola, respektíve mala byť pri riešení problému použitá. Ak je čo iba jeden posudok (recenzia) negatívny, práca nie je publikovaná.
Ak je práca publikovaná, potom sa na ňu môže iný autor odvolať tak, že ju cituje, t. j. že uvedie autorov práce a jej presnú lokalizáciu (časopis, rok publikovania, zväzok, strana, niekedy aj názov práce). Článok cituje vtedy, ak pri svojej práci nadviazal na publikované poznatky, použil navrhnutú metodiku, pripravil látku, ktorej príprava bola v citovanej práci opísaná a podobne. Ak slovenská práca nie je dosť originálna, tak si ju nikto nevšimne a jednoducho nie je citovaná. O nejakom „dohadzovaní“ si citácií nemôže byť v medzinárodnom meradle ani reči.
Vedci zo spoločenských vied občas argumentujú, že pracovníkom z oblasti prírodných, lekárskych či technických vied sa započítavajú aj také citácie, v ktorých sa ich práce kritizujú (zlé citácie). Napríklad profesor Stadtrucker píše (Literárny týždenník, č.11-12, 2011), citujem: „... kladný/záporný obsah recenzie sa nezohľadňuje, a tak pedagóg, na ktorého prácu vyšlo desať záporných recenzií, sa hodnotí vyššie, ako ten, na ktorého prácu vyšlo päť kladných recenzií“.
Treba povedať, že ak sa práca pôvodného autora nedá zopakovať, respektíve ak v práci publikovaný postup, metodika či počítačová metóda nevedie k deklarovaným výsledkom, získa práca „zlú citáciu“. Takýchto zlých citácií na jednu prácu nemôže byť veľa, tak 2-3. Výsledkom je, že sa zodpovedný autor ospravedlní a prípadne aj stiahne publikáciu z elektronickej databázy daného časopisu. V každom prípade si vyrobil zlé meno a redakčné rady časopisov dôkladnejšie overujú jeho práce.
Ďalším mýtom je, že prírodovedci vraj získavajú karentované publikácie za peniaze – tak, že si za ich publikovanie zaplatia. Opäť citujem zo spomínaného článku: „Edičné inštitúcie periodík (karentovaných, impaktovaných a pod.) nie sú neziskové organizácie, a potom je oprávnená pochybnosť, či prvoradým zmyslom ich existencie je rozpoznávanie kvality vedeckého bádania, alebo tvorba zisku. Pars pro toto: za uverejnenie svojho vedeckého príspevku v renomovanom periodiku si každý autor musí vopred zaplatiť.“
Ako autor či spoluautor vyše 230 prác, takmer výlučne uverejnených v karentovaných časopisoch, musím proti tomuto tvrdeniu rozhodne protestovať. Vo väčšine karentovaných časopisov sa za publikovanie neplatí. Redakcie časopisov vydávaných Americkou chemickou spoločnosťou síce uvádzajú cenu za publikovanú stranu, ale pri požiadaní platbu odpustia. To je moja (ale nielen moja) skúsenosť. Existuje niekoľko elektronických, cez internet voľne prístupných časopisov, ktoré nekompromisne vyžadujú platbu, ale aj vtedy práca prechádza recenzným pokračovaním.
Ak niekto napísal solídnu prácu, jeho meno sa musí dať nájsť v medzinárodných počítačových databázach (Scopus alebo Web of Knowledge), ktoré sú prístupné na každej fakulte, respektíve ústave SAV. Bieda našich univerzít spočíva predovšetkým v tom, že máme príliš veľa profesorov, ktorých mená sa nenachádzajú v nijakých medzinárodných databázach. Učitelia spoločenskovedných a umeleckých vysokých škôl to niekedy vysvetľujú tým, že ich odbory nemajú karentované časopisy, v ktorých by autori z týchto oblastí mohli publikovať, a preto sa ich práce nedajú nájsť v žiadnych elektronických databázach.
Netreba sa však vyhovárať na to, že náš výskum je regionálne zameraný. Z každého výskumu sa možno poučiť, dokonca aj práca o vývine javiskovej reči (SME 25. 3.) môže byť pre zahraničného odborníka zaujímavá – len by musela byť napísaná v angličtine, prípadne v nemčine či francúzštine. Autor je chemik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.