.žijeme v 21. storočí, chodíme na Pohodu, riešime prokuratúru, svetovú ekonomickú krízu, tešíme sa a smútime, ale s cirkvou už veľmi nerátame. Prečo minimálne v Európe cirkev čosi dôležité nestíha?
Malý: To je veľmi ťažká otázka. Predovšetkým je to vysoká životná úroveň, pri ktorej si človek myslí, že už nepotrebuje to ostatné. Európa tiež dospela k vypätému individualizmu, a tak sa sa vytráca povedomie solidarity, teda, že ja som s tými druhými a medzi tými druhými. Vidíme to v občianskom živote – dnes sa zdôrazňuje najmä tvorivosť. Nič proti tomu, ale keď ide len o presadenie sa a keď sú dôležité najmä moje osobné ciele, čosi nám chýba. Človek predsa nie je človekom tým, že ide tvrdo za svojím cieľom, ale vždy ide aj popri tých druhých a spolu s tými druhými. Ale vypätý individualizmus dáva človeku akoby pocit, že sa nemá zapodievať ničím iným ako tým, čo môže dosiahnuť. Evanjelium hovorí: Človeče, nie je dôležitý tvoj výkon – a to nie je podcenenie ľudského výkonu, ľudskej kreativity – ale či si plne človekom a či si uvedomuješ, že všetko nemáš vo svojich rukách. Na druhej strane my v cirkvi sa nesmieme báť povedať: ani my nevieme, aj my hľadáme, my tiež máme svoje neistoty. Čiže na jednej strane vedieť pochopiť v prostredí vypätého individualizmu, že v tom celkom nespočíva zmysel ľudského života a my z cirkvi sa zasa nesmieme báť priznať, že aj my sme len hľadajúci.
Bezák: Ja v tej otázke cítim viac problém štruktúry – cirkev má kostoly, v nich sa ľudia správajú podľa nejakých predpisov, prežehnávajú sa, kľakajú si. Ale či už aj toto nie je pasé, či mladí ľudia potrebujú takúto kamennú štruktúru? Trošku riskantne sa odvážim povedať, že sa „zduchovnieva“. Rozsah ľudského bytia – aj vo vertikálnom zmysle – sa presunul do celého priestoru. Cirkvi vždy išlo o hodnoty, o človeka. Nemáte dojem, že je to stále to isté? V rámci kostola sa snažíme hovoriť o ľudskosti, o blízkosti, o priateľstve, o obeti, ale sú to hodnoty cirkevné, ktoré sa vymáhajú žehnaním a kľakaním? Nemáte skôr dojem, že sa zduchovnieva? Lebo aj tu na Pohode treba byť ľudským, mať voči sebe úctu, musí tu fungovať nejaký systém, keď je tu toľko ľudí. Je tu určitá „liturgia“ – odvážim sa povedať – ktorá, ak nebude fungovať, tak tu bude chaos a hrôza. Preto sú tu aj sekuriťáci, ak by to niekto zobral po svojom, aby ho umravnili. Jeden veľký teológ, Karol Rahner, vyslovil dve zvláštne slová, ktoré v samotnej cirkvi zarezonovali zle. Že existujú aj „anonymní kresťania“. Ale ja osobne si myslím, že ak dnes hovoríme o zduchovnievaní sa, nie je to o hodnotách? Mohli by sme tu diskutovať, či sa všetci viete modliť Otčenáš. Ale keď človek nepozná Otčenáš, to ešte neznamená, že už žije len niečomu živočíšnemu. Preto možno tú vašu otázku o cirkvi treba posunúť ešte ďalej. Či sa už nezduchovnieva aj v tom zmysle, že už to nie je len priestor kostola, tých dverí, do ktorých vstúpite, ale je to celý priestor nášho života, ktorý je aj náboženským priestorom. Napríklad otázky o živote, o hodnote života, o počatí sú náboženské a zároveň aj ľudské. Sú morálne v zmysle kostola, ale aj morálne v zmysle spoločnosti. Tak nejako cítim, že spoločnosť už nebude cirkevná v zmysle cirkevných gest, ale bude v sebe niesť čosi Kristovo. A Kristovo posolstvo nie na prvom mieste liturgické, aby sme sa vedeli prežehnať, kľaknúť si, aby tam bol pekne oblečený farár a okolo neho pobehovali miništranti. Pre mňa je fascinujúce, že pri poslednom určení hodnoty života človeka sa večný sudca pýta: Bol som smädný, podal si mi pohár vody? Možno sa z toho stredovekého pohľadu na cirkev presúvame do novovekého pohľadu a tým sa celý priestor zemegule stáva cirkvou. .keď sa v novembri 1989 Václav Malý modlil pred miliónom ľudí na Letenskej pláni, bolo v tom veľké očakávanie. Cirkev pred rokom 1989 bola hrdinská, veľa jej ľudí bolo pozatváraných, veľa bolo umučených. Anton Srholec ťažil urán v Jáchymove, Václav Malý bol hovorcom Charty 77. Očakávalo sa, čo s touto silou cirkev urobí. Očakával sa jej hlas. Ale teraz je 21 rokov po, a ten hlas sa stratil. Cirkev rieši svoje vnútorné veci, administratívne, majetkové, bráni sa proti útokom tlače, ale keď je tu nejaký veľký problém, veľká otázka, málokto už očakáva, čo na to povie cirkev.
Malý: Keď to poviem zjednodušene – falošné očakávania boli na oboch stranách. My, teraz hovorím za katolícku cirkev, sme získali kredit a boli sme vnímaní ako inštitúcia, ktorá je proti vtedajšiemu režimu. A to bolo prirodzene veľmi zúžené. Dokonca vyvstali symboly: bol to vtedajší arcibiskup kardinál Tomášek, na Slovensku kardinál Korec. A my sme sa dali uchlácholiť, že kredit získaný týmto veľmi zúženým pohľadom bude samočinne pokračovať po roku 1989. A zároveň spoločnosť očakávala – veľmi naivne – že zmenou režimu sa zmení aj človek. V tomto je Evanjelium naozaj inšpirujúce. Dobre vie, že človek musí neustále znovu povstávať zo svojich pádov a zlyhaní. Zmena vonkajších okolností môže vytvoriť slobodnejšie prostredie, ale skutočnú slobodu si musí v sebe vybojovať každý z nás. Nastalo tu ideologické, lepšie povedané, hodnotové vákuum a očakávalo sa, že cirkvi automaticky zaujmú to miesto. Ale ľudia rýchlo spoznali, že toto každodenné úsilie vyžaduje pomerne veľa námahy a nie je iba príjemné. Naivne sme očakávali, že keď sa otvoria hranice – a často to bolo aj sľubované – že za niekoľko rokov sa vyrovnáme životnej úrovni Rakúska či Nemecka. Na našej strane bolo naozaj naivné očakávanie, že kredit cirkvi bude samočinne pokračovať. Ale duchovne sa zmenila atmosféra. Zatiaľ čo pred rokom 1989 bolo Evanjelium jasnou kontrapozíciou už vyprázdnenej ideológie, po roku 1989 prišlo veľa ďalších duchovných ponúk. A my sme neboli zvyknutí na to, aby sme žili v pluralite duchovných ponúk, teda nielen v pluralite ekonomickej, politickej, ale aj duchovnej. Dodnes sa to učíme a dodnes sme veľmi rozpačití, ako sa s týmto vyrovnať. Vyžaduje to totiž aj psychologicky iný postoj: my si už nemôžeme hovoriť, že tu máme hlavné slovo, hlavný patent na hodnoty, patent na moralizovanie. Predovšetkým treba zaujať postoj ponuky. Nie rozkazovanie, nie zdvihnutý prst, ale ponuka. Potrvá to dlhý čas. Je to skúška a ja som rád, že ňou prechádzame. Je to očistenie, aby sme Evanjelium nebrali ako žemľu na pulte, že niečo povieme a ono sa to stane.
Bezák: Poviem to trochu inak ako Václav, budem osobný. Trošku sa odvážim byť nediplomatický. Keď mám teraz možnosť ako arcibiskup trnavský – a dostal som sa akosi vysoko v tých možnostiach – aj skúmať súvislosti, tak som si dal zistiť, koľko kňazov v rokoch 1948 až 1989 nejakým spôsobom v rámci nášho Trnavského kraja kolaborovalo s komunistickým režimom. Za ten čas pôsobilo u nás dvetisíc kňazov. Z nich 200 bolo zapísaných ako agentov ŠtB. Dvesto! To je dosť, je to desať percent, teda také judášovské číslo. Možno aj Biblia chce naznačiť, že nepozerajme na cirkev ako na nejaké dokonalé spoločenstvo, z ktorého príde iba slovo spásy. Vo svete, v ktorom žijeme, sú len jednotliví proroci. Celý systém, celé spoločenstvo nikdy nebude také fantastické, že stačí len do toho stanu vstúpiť a všetci sme zapálení za vec. Ján Krstiteľ bol len jeden-jediný, neviem o nikom inom, kto by Herodesovi vyčítal jeho spôsob života. A pritom tam bolo isto veľa aj zbožných a veriacich ľudí. A aj v rámci tých 1 800 ďalších kňazov, ktorí neboli zapísaní ako agenti, bolo ešte takých 300 či 400 takých, ktorí nič nepovedali proti, taká šedá vrstva, jednoducho nebojovali. Koľko bolo naozaj tých, čo boli ochotní nasadiť aj vlastný život? Možno sa teda trochu precenila sila cirkvi ako takej, boli tam jednotlivci, ktorí boli úžasní, ja som si ich všímal a boli pre mňa nosní, ale mal som aj iných kolegov. Raz ako študent som sa opýtal: „Pán dekan, prečo chodíte na to Pacem in terris, veď tam sú s vami komunisti, oslavujú februárové udalosti a vy tlieskate: Nech žije KSČ! A naši kolegovia sú pritom pozatváraní v Jáchymove, zomierajú.“ Odpovedal mi: „No vieš, niekto to robiť musí.“ Vraj to zachraňuje pred väčším zlom. Zúfalé! Žiaľbohu, aj v tom našom prostredí akoby sme hľadali tie cesty spásy, ktoré akoby boli len moje vlastné. Páči sa mi to, čo hovorí Štefan. Cítim, že spoločnosť stále pozerá na cirkev s očakávaním. Malo by to tak byť. Pamätám si, ako som raz mal v Bratislave v Trojici taký príhovor a snažil som sa trochu ospravedlniť nás kňazov: aj my máme radi pivko, možno aj autíčka, možno sa aj my radi pekne oblečieme, máme radi dobrú dovolenku. Niektorí kňazi – a možno aj vy takých poznáte – sú dokonca nič moc v tom krstiteľskom rozmere života. Ale predsa len robia svoju robotu, tak som sa snažil relativizovať silný pohľad na cirkev a kňazov. Po omši prišiel za mnou akýsi štyridsiatnik, dobre vyzerajúci chlap a povedal mi: dobre ste hovorili, my vieme, že aj vy ste hriešni ľudia tak ako aj my, ale my máme právo na dobrých kňazov a dobrých duchovných! A mal pravdu. Cítim, že aj táto Štefanova otázka pochádza z tohto pohľadu: to už nikto z cirkvi nie je taký, na akého máme právo, akého potrebujeme? To všetci budeme žiť, ako sa nám zachce, ako nám to vychádza – aj farári a cirkev, ktorá sa hlási ku Kristovi, ktorý bol ochotný položiť život za ľudí? Nemám odpoveď, prečo to tak je. Možno aj preto, že sa cirkev dala vtiahnuť do rôznych podivných hier, aj reštitučných. Hovoria, že cirkvi ide o majetky. Viete, ja ako biskup prídem na benzínovú pumpu, natankujem si a nemôžem povedať: Pán Boh zaplať, benzinári, a nech vás Pán Boh požehnáva – a zmiznem. Alebo v kostole máme zapálené svetlá, a potom príde faktúra z elektrární. Ja im nezavolám, že ďakujem a požehnávam vás, nech vám tá elektrika dobre beží. Sme v situácii, keď aj my musíme do mnohých vecí vstupovať. A svet akoby nás videl len v tom priestore, cirkev a reštitúcie. Ja sa z toho neteším, ja som z toho aj zúfalý, lebo fakt je to záťaž. Najlepšie by bolo, keby štát povedal: tak toto je cirkevné, nech si to cirkev zoberie a nech sa o to stará. Ale my sa stále súdime, doťahujeme, hľadáme dôvody. Ja som z toho zúfalý, lebo cítim, že duchovný priestor, o ktorý by som sa mal usilovať, a vedieť povedať niečo zásadné, mať to premyslené, prerozjímané, premeditované, premodlené, na to akoby som nemal čas. Akoby som sa musel snažiť žiť tiež akoby taký život – kde sa dá zarobiť, kde je lacnejší benzín, kde sa platí menej za mobily. Ja sa za to aj hanbím, ale je to tak. Preto je tá otázka pre mňa výzvou na hľadanie odpovede. .kresťanský Boh je to najhlbšie, najlepšie a najsilnejšie, čo som na tomto svete našiel. A pritom mnohí moji priatelia vnímajú to, čo hovorí cirkev, ako to najsuchšie, najnudnejšie, niekedy aj najtrápnejšie, s čím sa stretávajú. Pre mňa je to neznesiteľný rozpor. Ako vznikol?
Malý: Tým, že sme zúžili Evanjelium iba na morálku. Ale Evanjelium je v prvom rade spojené s osobou Ježiša. A on predsa búral rôzne tabu, stále hlásal zodpovednosť každého za podobu života a nie, aby sa človek iba vošiel do nejakého hoci aj sebalepšie vymysleného morálneho systému. To pritom nie je vôbec nič proti morálke. Pre mňa je však kresťanský Boh nutne spojený s Ježišom a zároveň ma fascinuje, že to nie je Boh niekde inde, ale Boh, ktorý sa stotožňuje a prechádza skrze každého z nás. Toto je pre mňa fascinujúce na Evanjeliu, že sa to stáva každodennou skúsenosťou, že ja sa s Bohom stretávam v druhom človeku. A to je úplne jedinečné zo všetkých náboženských tradícií tejto planéty. A keď človek takto vníma Evanjelium, tak rozhodne Boh nemôže byť nudný, pretože bez toho, aby sme sa stávali bohmi, aby sme boli zbožšťovaní, podoba božia ide ku mne práve prostredníctvom druhých ľudí. Pre mňa je to v tomto smere veľmi konkrétne.
Bezák: Máte pravdu, Štefan. My tu s Václavom nesedíme ako propagandisti – ty biskup, ja biskup, podarilo sa, kariéra sa naplnila, no ešte po tom pápežstve by sme mohli túžiť. Nie, rozhodne nie. Touto cestou som nikdy nešiel a iste ani Václav, teda že na konci cesty ma čaká červený klobúčik alebo papamobil. Bolo to fakt z lásky. Ja neviem, či sa dá o láske hovoriť. Asi ju treba zažiť. Čítal som jednu knihu, ktorú napísal Ján Pavol II. Volá sa Teológia tela. To je dych vyrážajúca kniha v tom, že celibátny kňaz, teda pápež napíše knihu, ktorá je veľmi erotická, veľmi telesná. Jeden môj kolega, keď ju čítal, mi hovoril: Ten pápež musel niečo zažiť, lebo inak nemôže písať o tých skutočnostiach lásky, nielen o prepojení duše, ale aj tela, fascinujúce slová, na ktoré nemôžete prísť len tak z hlavy. Muž žije inak ako žena, chlap na to nemôže prísť bez toho, aby mu to ona nepovedala. A tam predsa boli takéto výpovede. Spôsob, ako milovať Boha, kde eucharistia bola podávaná ako extáza – nechcem použiť iné slovo, lebo nepatrí sa mi ho povedať – spojenie sa človeka s Kristom. Ja vám môžem povedať osobne, že neviem – a to je môj mužský problém – takto hovoriť o láske. Vedel by niekto povedať o svojom milovaní tak osobne, aby sme povedali, že to je úžasné. Lebo my niekedy ostávame na úrovni, že hovoríme o láske, ale hovoríme to takým, možno až nudným spôsobom – musíš druhého milovať, vážiť si ho, buď slušný, neklam svoje dievča. Ale to každý vie. Kdesi sme asi zašli, v celej histórii ľudstva. Už sme sa filozofiami doničili, Martin Heidegger hovorí: Bože, už nemáme čo povedať, už len ty nám môžeš pomôcť. Všetky -izmy sú vyčerpané. Aj tie komunizmy, koho to už dnes zaujíma, možno ešte Fidela Castra alebo Huga Chaveza. Už to nemá silu. To, čo je naozaj sila, je osobné prežívanie. A ja sám to cítim: ako ďaleko môžem zájsť, keď hovorím o Kristovi, aby to už nebolo osobné, aby som už nehovoril o tom, ako to ja prežívam, ako sa mi chveje telo. Svätá Terézia vo vlastnom životopise o svojom prežívaní píše, že „občas som sa hanbila za svoje prejavy lásky, lebo si tí druhí mohli myslieť, že som nejaká hysterka, lebo mi pritom očervenela tvár, potila som sa, tak som sa modlila: Bože, nedaj mi, aby som prejavila navonok, ako ťa milujem. Takto nejako by som čítal to Štefanovo vyjadrenie. Asi prišla doba, keď treba mať odvahu povedať, že je skutočne fascinujúce žiť s Kristom. Možno problém nás mužov je, že niekedy akoby sme sa hanbili za svoje city, za svoje prežívanie. Aj preto sme my kňazi niekedy v našich kázňach takí chladní, plytkí: áno, pán Ježiš Boží syn a Panna Mária je úžasná. Ľudia počúvajú a hovoria si: zase to isté. Tá odvaha povedať znamená aj odvahu zažiť. Ten, kto nemiloval, nevie, čo je láska. Ten, kto miloval, čosi o tom vie. O tom je celá tá otázka. .otázka z publika: Ak by došlo k úplnej odluke od štátu a cirkev by musela byť samostaná, akým spôsobom by vedela prísť k peniazom na svoju existenciu?
Bezák: To je dobrá otázka a tiež súvisí s tým, či sme nedošli do tej chvíle – a teraz hovorím sám za seba, lebo hovorím názor, ktorý nie je všeobecný medzi mojimi kolegami v Konferencii biskupov: Ja by som tú odvahu chcel mať. Netvrdím, že nech si cirkev žije svoj život. Všimnite si, cirkev vždy stála blízko konštituovania sa ľudskej spoločnosti. Viete si predstaviť, že by bola v jednej chvíli kamsi odtlačená? Niekam sa schovajte a dajte nám pokoj? Vždy čakáme, že v našom živote zažiari niečo duchovné. V určitej chvíli máme taký vnem, že to je nebeské. Videli ste teraz také krásne chvíle zo sobáša monackého kniežaťa. No lapaj to bol poriadny, užil si života, ale do toho kostola pôjde. Cítil, že ten život bol aký bol, možno aj nejaké deti sú okolo, ale v tejto chvíli patrí sa ísť do chrámu a požiadať o požehnanie zhora. A ja by som chcel, aby toto spoločnosť rešpektovala, že je tu priestor ducha, ktorý zažiari v živote každého z nás. A asi všetci spoločne by sme mali riešiť, čo s tými hodnotami, aj materiálnymi, ktoré cirkvi ochraňujú. Viete, čo stojí oprava nejakej katedrály? To sú zúfalé peniaze. Niekto povie, že cirkev je bohatá. Ale my nemáme zdroje ani na to, aby sme opravili jedinú katedrálu v Trnave. Stála by 100 miliónov korún a my tie peniaze nemáme. Ak nám nepomôže štát, my si s tým nevieme poradiť. Lebo si myslíme, že keby sme aj tých 100 miliónov mali, tak rozmýšľame, či by nebolo lepšie za tie peniaze otvoriť nejaké charitatívne priestory, venovať sa bezdomovcom, tým, ktorí majú problémy s drogami, tam by som chcel tie peniaze umiestniť, ale štát aj pamiatkári ma nútia opravovať kostol. Ale tým, že sa opravuje kostol, to je len o cirkvi? Alebo aj o kultúrnej hodnote štátu? Druhý priestor, ktorý by som ja chcel vidieť: ak cirkev pomáha v charitatívnej oblasti, nemá byť rovnocenná so štátom? Ak má cirkev svoje školstvo, to je už niečo, čo štát nezaujíma? Nech si to ľudia platia sami? A ten tretí priestor, ktorý som chcel ponúknuť, a naozaj už k tomu dospela doba – ak ľudia chcú, aby aby mali kňazov, aby ten priestor bol aj personálne obsadený, mali by sa o to postarať. Som rozhodne za to, aby ľudia zásadne prispievali k personálnemu fungovaniu cirkvi. .otázka z publika: Nemyslíte si, pán Bezák, že štvavou kampaňou proti soche Svätopluka a odstránenie kríža ako nádeje a symbolu zmŕtvychvstania Ježiša Krista bola spochybnená cyrilometodská tradícia na Slovensku, ako aj tradícia Veľkej Moravy, ktorá je formulovaná v preambule Ústavy SR?
Bezák: Keby ste sa radšej pýtali na kresťanskú lásku, v tom sa cítim lepšie. Mal by tu sedieť historik. Ja nie som encyklopedista a je to veľmi chúlostivá otázka na moju odpoveď. Ja som v tej miere Slovákom, aj mám rád cyrilometodské tradície, nakoľko tomu dokážem porozumieť. Cyrilometodská misia musela odísť a Svätopluk bol pritom, nemôžeme si hovoriť, že on ich tu zúfalo chcel udržať. Svätopluk spôsobil aj to, že opäť tu dostali možnosti franskí mnísi. Pre mňa je to rozporuplné a hovorím si, či sme spravodlivo zhodnotili Cyrila a Metoda? Rozhodne ten dvojkríž je byzantský a my ho máme. Ak ho odstránime na jednej soche, neznamená to, že je odstránený všade. Všade, kde je Cyril a Metod, všade ten dvojkríž je. To vedomie, že patrí k našej slovanskosti, a že je zásadný pre kresťanstvo na Slovensku, o tom asi nikto nepochybuje. .otázka z publika: Pochádzam z kresťansky založenej rodiny, najmä stará mama ma viedla k cirkvi. Mám svoje svedomie, svoje princípy, ale v čom som horší, keď sa nemodlievam, nechodím do kostola? Nie je dôležitejšie poslúžiť svojmu okoliu ako sa modliť a slúžiť len sebe?
Malý: Rozhodne nie ste horší človek, keď pravidelne nepraktikujete a do kostola chodíte len občas. Je správne, keď má človek v sebe zakotvené nejaké zásady. Ale ja sám vysvetľujem, prečo je pre mňa cirkev dôležitá. Viem o slabinách svojich spoluvercov aj svojich mnoho. Ale pre mňa je dôležité, že moja viera nie je iba záležitosť vnútorná, ale je aj zdieľanie sa s tým druhým a duchovné prepojenie. Isto nejde o nejakú formalitu – modlenie pred jedlom, po jedle – ale pre mňa je zase tá modlitba, hoci aj krátká, vyjadrením vďačnosti, že to nie je samozrejmé, že si môžem sadnúť ku stole a že mám čo jesť. Teraz bez ohľadu na to, že som biskup a som teda pevnou súčasťou štruktúry cirkvi, je pre mňa naozaj dôležité nebyť vo svojej viere sám. I keď, prirodzene, človek dáva svojej viere vlastnú podobu, je to jeho osobná viera, ale pre mňa je to zároveň prepojenie, ktoré prekračuje všetky väzby priateľské, všetky väzby záujmové, všetky väzby kultúrne a hoci ten druhý je úplne iný, je tu cesta, vďaka ktorej s ním môžem niečo spoločné zdieľať. To je pre mňa hlavný dôvod, prečo slúžim cirkvi – a viem, o čom hovorím, lebo ja sa dodnes stretávam s mnohými ľuďmi, ktorí s cirkvou nemajú vôbec nič spoločné, dokonca sú k nej veľmi kritickí. A dokonca som pred rokom 1989 spolupracoval s mnohými ľuďmi, ktorí s kresťanstvom nemali vôbec nič spoločného a tam som si uvedomil, aké to bolo pre mňa dôležité, keď som mohol s niekým spolu sláviť sviatosti alebo sa s niekým pomodliť. Napriek tomu, že mám množstvo priateľov medzi ateistami a medzi ľuďmi, ktorí sa ku kresťanstvu nehlásia. Ja vás chápem, že niekedy vám prekáža ten formalizmus alebo zvykovosť. Pre človeka, ktorý chce niečo vyjadriť spontánne, je to zväzujúce, ale skúste sa na to pozrieť aj z druhej strany a uvidíte zrazu niečo, čo pre vás doteraz možno zostalo skryté. Teraz hovorím naozaj zo svojej osobnej skúsenosti – v tomto zmysle som veľmi rád, že môžem slúžiť cirkvi, a nehovorím to ako súčasť nejakej štruktúry, ako biskup. Je to moje osobné vyznanie.
Bezák: Ja si myslím, že veľká väčšina z vás žije svoje osobné duchovno. Čítal som od Václava Havla také vyznanie, že on nie je katolík, ale rozhodne verí v to, že človek je určený na transcendenciu v tom vertikálnom vyjadrení. To nikto nepoprieme. Ja si pamätám, keď sme pochovávali ešte za komunizmu a vždy tam boli prítomní aj občianski spolupracovníci za obec, vtedy ateistickú, a hovorili: nie, nie, ty si nezomrel, ty si tu medzi nami, ty nás počuješ. Mne to vždy pripadalo trošku smiešne. Povedzte, že zomrel, rozpadneš sa, červíky ťa zožerú, buďte pravdiví k sebe. Ale ako keby bolo ťažké aj ateistom pripustiť, že nihil, koniec, smrť. Mne aj táto vaša otázka pripadá ako pekná, len by som chcel upozorniť: Dokážeme z nej vždy čerpať to vnútorné dobro, ktoré je v človeku? Sme naozaj vždy takí silní? Počúvate ten vnútorný hlas: pozor, to si urobil zle a urobíte to dobre? Kant hovorí, že dve veci ho fascinujú: hviezdna obloha a kategorický imperatív v človeku. Ale kam sme už zašli? Celý tento svet. Keď uvažujem, bol by som rád vaším priateľom a videl, ako sa usilujete veci riešiť, ako pomáhate a vy budete rád, keď budete mať priateľa vo mne. Nemá dobro synergický efekt? Každý hľadáme nejakého blízkeho človeka. Keď Václav hovorí o cirkvi, to sme my tu, v tomto stane, v tejto chvíli. Je to synergický efekt Pohody: je tu dobrá hudba, sú tu priatelia, je nám tu spolu príjemne. O tomto musíme tiež uvažovať: nikdy nemôžem žiť len svoje vlastné ja. Vždy mám túžbu presahu aj do my. Otázka, samozrejme, je, či by sme vedeli byť takto spolu viac ako tri dni. Či by to ja nevybuchlo a dajte mi všetci pokoj. Teraz sme všetci kamaráti, lebo do nedele sa to dá vydržať. Ale čo by bolo ďalej? A tu hovoríme o tom, že asi potrebujeme niekoho, z koho môžeme čerpať. Nespoliehajme sa na to, že človek sám v sebe je dobrý, ja mám tú skúsenosť aj o sebe, že mrzia ma zlé veci vo mne, ale žeby mi to až tak žily trhalo, nemôžem povedať. Niekedy si poviem: Nevadí, a čo? Preto je potrebná tá modlitba, tá prosba. Lebo je dobré mať priateľov, ktorí sú vznešenejší ako ja. Možno, že aj ja sa potom stanem vznešenejším. .otázka z publika: Verím v Boha, aj na zázraky. Aký je najväčší zázrak, pán arcibiskup, čo sa vám stal počas vášho života vo vzťahu k Bohu.
Bezák: Mal by som byť osobný, pravda? (Ticho.) Možno aj to, že tu môžem takto pred vami sedieť. Nikdy som si to nemyslel. Ale dobre, budem osobný. Keď som mal desať rokov, to bolo v roku 1970, učiteľka sa nás opýtala, čím chceme byť. A ja som povedal, že biskupom. Chuderka učiteľka sa roztriasla, lebo to bolo v komunizme a oni nás nemali vychovávať k tomuto. Ja som to bral ako žart. Ale 1. apríla 2009 som dostal pápežov list, v ktorom je napísané, že on chce, aby som bol trnavský biskup. Hneď mi to zasvietilo: Bože, načo si ma až tak počúval! Ja som to až tak vážne nemyslel. Čože Václav Malý, ten bol slávny, jemu to patrí, ale ja? Ja som nikdy nebol disidentom, ale Václav bol naozaj človek, ktorému išlo o morálku, o dobro. Fajn, bol som veľmi rád, keď som počul, že práve Václav bude biskupom v Prahe. Ale ja som nešiel touto cestou. Ja do trnavskej diecézy ani nepatrím, ja som vyrástol na strednom Slovensku. Musím povedať, že nijako mi to nepatrí. Môj predchodca Ján Sokol ani nevedel moje meno vysloviť, keď mal ohlásiť, že kto to bude. Takže ja to beriem ako zázrak. Ako som sa mohol ja, chlapec z Prievidze, dostať cez Bratislavu, Radvaň až sem? Takže vidíte, pán Boh určite existuje. .václav Havel sa teraz má dosť zle. Bol tu s nami pred dvoma rokmi, môžete mu odovzdať náš spoločný pozdrav?
Malý: Áno, veľmi rád. .posledná otázka: Myslíte si, že pán Boh je teraz tu, na Pohode?
Bezák: Pán Boh je predsa najväčší pohoďák. Kde inde by mal byť? Pán Boh má rád ľudí, ktorí majú radosť z blízkosti aj z hudby. Nie je v hudbe čosi božské? To je jazyk jazykov. Hudbe rozumieme. Božské!
Malý: Prišiel som asi o hodinu skôr pred naším vystúpením, tak som sa trošku snažil nasávať atmosféru. A stretával som sa s priamymi ľuďmi, žiadna agresivita, taká uvoľnenosť – a to je pre mňa znamenie, že sa tu niečo deje. To nemusí byť hneď pomenované nejakou duchovnou kategóriou, to nemusíme hneď vsúvať do škatuliek, ale záleží na tom, ako sú ľudia tu spolu navzájom, ako spolužijú. Na mňa tá atmosféra pôsobí veľmi dobre a som veľmi rád, že som tu na chvíľu mohol byť spolu s vami. Arcibiskup Róbert Bezák/
Narodil sa v roku 1960 v Handlovej. Študoval na teologickej fakulte v Bratislave, v roku 1983 zložil celoživotné rehoľné sľuby rádu redemptoristov, v júni 1984 bol vysvätený za kňaza. V apríli 2009 bol vymenovaný za Trnavského arcibiskupa. Biskup Václav Malý/
Narodil sa v roku 1950 v Prahe. Študoval teológiu v Litoměřicích, v júni 1976 bol vysvätený za kňaza. Bol signatárom a hovorcom Charty 77, v januári 1979 bol zbavený štátneho súhlasu, pracoval ako kurič a vydával samizdaty. V roku 1996 sa stal pomocným biskupom pražským.
Malý: To je veľmi ťažká otázka. Predovšetkým je to vysoká životná úroveň, pri ktorej si človek myslí, že už nepotrebuje to ostatné. Európa tiež dospela k vypätému individualizmu, a tak sa sa vytráca povedomie solidarity, teda, že ja som s tými druhými a medzi tými druhými. Vidíme to v občianskom živote – dnes sa zdôrazňuje najmä tvorivosť. Nič proti tomu, ale keď ide len o presadenie sa a keď sú dôležité najmä moje osobné ciele, čosi nám chýba. Človek predsa nie je človekom tým, že ide tvrdo za svojím cieľom, ale vždy ide aj popri tých druhých a spolu s tými druhými. Ale vypätý individualizmus dáva človeku akoby pocit, že sa nemá zapodievať ničím iným ako tým, čo môže dosiahnuť. Evanjelium hovorí: Človeče, nie je dôležitý tvoj výkon – a to nie je podcenenie ľudského výkonu, ľudskej kreativity – ale či si plne človekom a či si uvedomuješ, že všetko nemáš vo svojich rukách. Na druhej strane my v cirkvi sa nesmieme báť povedať: ani my nevieme, aj my hľadáme, my tiež máme svoje neistoty. Čiže na jednej strane vedieť pochopiť v prostredí vypätého individualizmu, že v tom celkom nespočíva zmysel ľudského života a my z cirkvi sa zasa nesmieme báť priznať, že aj my sme len hľadajúci.
Bezák: Ja v tej otázke cítim viac problém štruktúry – cirkev má kostoly, v nich sa ľudia správajú podľa nejakých predpisov, prežehnávajú sa, kľakajú si. Ale či už aj toto nie je pasé, či mladí ľudia potrebujú takúto kamennú štruktúru? Trošku riskantne sa odvážim povedať, že sa „zduchovnieva“. Rozsah ľudského bytia – aj vo vertikálnom zmysle – sa presunul do celého priestoru. Cirkvi vždy išlo o hodnoty, o človeka. Nemáte dojem, že je to stále to isté? V rámci kostola sa snažíme hovoriť o ľudskosti, o blízkosti, o priateľstve, o obeti, ale sú to hodnoty cirkevné, ktoré sa vymáhajú žehnaním a kľakaním? Nemáte skôr dojem, že sa zduchovnieva? Lebo aj tu na Pohode treba byť ľudským, mať voči sebe úctu, musí tu fungovať nejaký systém, keď je tu toľko ľudí. Je tu určitá „liturgia“ – odvážim sa povedať – ktorá, ak nebude fungovať, tak tu bude chaos a hrôza. Preto sú tu aj sekuriťáci, ak by to niekto zobral po svojom, aby ho umravnili. Jeden veľký teológ, Karol Rahner, vyslovil dve zvláštne slová, ktoré v samotnej cirkvi zarezonovali zle. Že existujú aj „anonymní kresťania“. Ale ja osobne si myslím, že ak dnes hovoríme o zduchovnievaní sa, nie je to o hodnotách? Mohli by sme tu diskutovať, či sa všetci viete modliť Otčenáš. Ale keď človek nepozná Otčenáš, to ešte neznamená, že už žije len niečomu živočíšnemu. Preto možno tú vašu otázku o cirkvi treba posunúť ešte ďalej. Či sa už nezduchovnieva aj v tom zmysle, že už to nie je len priestor kostola, tých dverí, do ktorých vstúpite, ale je to celý priestor nášho života, ktorý je aj náboženským priestorom. Napríklad otázky o živote, o hodnote života, o počatí sú náboženské a zároveň aj ľudské. Sú morálne v zmysle kostola, ale aj morálne v zmysle spoločnosti. Tak nejako cítim, že spoločnosť už nebude cirkevná v zmysle cirkevných gest, ale bude v sebe niesť čosi Kristovo. A Kristovo posolstvo nie na prvom mieste liturgické, aby sme sa vedeli prežehnať, kľaknúť si, aby tam bol pekne oblečený farár a okolo neho pobehovali miništranti. Pre mňa je fascinujúce, že pri poslednom určení hodnoty života človeka sa večný sudca pýta: Bol som smädný, podal si mi pohár vody? Možno sa z toho stredovekého pohľadu na cirkev presúvame do novovekého pohľadu a tým sa celý priestor zemegule stáva cirkvou. .keď sa v novembri 1989 Václav Malý modlil pred miliónom ľudí na Letenskej pláni, bolo v tom veľké očakávanie. Cirkev pred rokom 1989 bola hrdinská, veľa jej ľudí bolo pozatváraných, veľa bolo umučených. Anton Srholec ťažil urán v Jáchymove, Václav Malý bol hovorcom Charty 77. Očakávalo sa, čo s touto silou cirkev urobí. Očakával sa jej hlas. Ale teraz je 21 rokov po, a ten hlas sa stratil. Cirkev rieši svoje vnútorné veci, administratívne, majetkové, bráni sa proti útokom tlače, ale keď je tu nejaký veľký problém, veľká otázka, málokto už očakáva, čo na to povie cirkev.
Malý: Keď to poviem zjednodušene – falošné očakávania boli na oboch stranách. My, teraz hovorím za katolícku cirkev, sme získali kredit a boli sme vnímaní ako inštitúcia, ktorá je proti vtedajšiemu režimu. A to bolo prirodzene veľmi zúžené. Dokonca vyvstali symboly: bol to vtedajší arcibiskup kardinál Tomášek, na Slovensku kardinál Korec. A my sme sa dali uchlácholiť, že kredit získaný týmto veľmi zúženým pohľadom bude samočinne pokračovať po roku 1989. A zároveň spoločnosť očakávala – veľmi naivne – že zmenou režimu sa zmení aj človek. V tomto je Evanjelium naozaj inšpirujúce. Dobre vie, že človek musí neustále znovu povstávať zo svojich pádov a zlyhaní. Zmena vonkajších okolností môže vytvoriť slobodnejšie prostredie, ale skutočnú slobodu si musí v sebe vybojovať každý z nás. Nastalo tu ideologické, lepšie povedané, hodnotové vákuum a očakávalo sa, že cirkvi automaticky zaujmú to miesto. Ale ľudia rýchlo spoznali, že toto každodenné úsilie vyžaduje pomerne veľa námahy a nie je iba príjemné. Naivne sme očakávali, že keď sa otvoria hranice – a často to bolo aj sľubované – že za niekoľko rokov sa vyrovnáme životnej úrovni Rakúska či Nemecka. Na našej strane bolo naozaj naivné očakávanie, že kredit cirkvi bude samočinne pokračovať. Ale duchovne sa zmenila atmosféra. Zatiaľ čo pred rokom 1989 bolo Evanjelium jasnou kontrapozíciou už vyprázdnenej ideológie, po roku 1989 prišlo veľa ďalších duchovných ponúk. A my sme neboli zvyknutí na to, aby sme žili v pluralite duchovných ponúk, teda nielen v pluralite ekonomickej, politickej, ale aj duchovnej. Dodnes sa to učíme a dodnes sme veľmi rozpačití, ako sa s týmto vyrovnať. Vyžaduje to totiž aj psychologicky iný postoj: my si už nemôžeme hovoriť, že tu máme hlavné slovo, hlavný patent na hodnoty, patent na moralizovanie. Predovšetkým treba zaujať postoj ponuky. Nie rozkazovanie, nie zdvihnutý prst, ale ponuka. Potrvá to dlhý čas. Je to skúška a ja som rád, že ňou prechádzame. Je to očistenie, aby sme Evanjelium nebrali ako žemľu na pulte, že niečo povieme a ono sa to stane.
Bezák: Poviem to trochu inak ako Václav, budem osobný. Trošku sa odvážim byť nediplomatický. Keď mám teraz možnosť ako arcibiskup trnavský – a dostal som sa akosi vysoko v tých možnostiach – aj skúmať súvislosti, tak som si dal zistiť, koľko kňazov v rokoch 1948 až 1989 nejakým spôsobom v rámci nášho Trnavského kraja kolaborovalo s komunistickým režimom. Za ten čas pôsobilo u nás dvetisíc kňazov. Z nich 200 bolo zapísaných ako agentov ŠtB. Dvesto! To je dosť, je to desať percent, teda také judášovské číslo. Možno aj Biblia chce naznačiť, že nepozerajme na cirkev ako na nejaké dokonalé spoločenstvo, z ktorého príde iba slovo spásy. Vo svete, v ktorom žijeme, sú len jednotliví proroci. Celý systém, celé spoločenstvo nikdy nebude také fantastické, že stačí len do toho stanu vstúpiť a všetci sme zapálení za vec. Ján Krstiteľ bol len jeden-jediný, neviem o nikom inom, kto by Herodesovi vyčítal jeho spôsob života. A pritom tam bolo isto veľa aj zbožných a veriacich ľudí. A aj v rámci tých 1 800 ďalších kňazov, ktorí neboli zapísaní ako agenti, bolo ešte takých 300 či 400 takých, ktorí nič nepovedali proti, taká šedá vrstva, jednoducho nebojovali. Koľko bolo naozaj tých, čo boli ochotní nasadiť aj vlastný život? Možno sa teda trochu precenila sila cirkvi ako takej, boli tam jednotlivci, ktorí boli úžasní, ja som si ich všímal a boli pre mňa nosní, ale mal som aj iných kolegov. Raz ako študent som sa opýtal: „Pán dekan, prečo chodíte na to Pacem in terris, veď tam sú s vami komunisti, oslavujú februárové udalosti a vy tlieskate: Nech žije KSČ! A naši kolegovia sú pritom pozatváraní v Jáchymove, zomierajú.“ Odpovedal mi: „No vieš, niekto to robiť musí.“ Vraj to zachraňuje pred väčším zlom. Zúfalé! Žiaľbohu, aj v tom našom prostredí akoby sme hľadali tie cesty spásy, ktoré akoby boli len moje vlastné. Páči sa mi to, čo hovorí Štefan. Cítim, že spoločnosť stále pozerá na cirkev s očakávaním. Malo by to tak byť. Pamätám si, ako som raz mal v Bratislave v Trojici taký príhovor a snažil som sa trochu ospravedlniť nás kňazov: aj my máme radi pivko, možno aj autíčka, možno sa aj my radi pekne oblečieme, máme radi dobrú dovolenku. Niektorí kňazi – a možno aj vy takých poznáte – sú dokonca nič moc v tom krstiteľskom rozmere života. Ale predsa len robia svoju robotu, tak som sa snažil relativizovať silný pohľad na cirkev a kňazov. Po omši prišiel za mnou akýsi štyridsiatnik, dobre vyzerajúci chlap a povedal mi: dobre ste hovorili, my vieme, že aj vy ste hriešni ľudia tak ako aj my, ale my máme právo na dobrých kňazov a dobrých duchovných! A mal pravdu. Cítim, že aj táto Štefanova otázka pochádza z tohto pohľadu: to už nikto z cirkvi nie je taký, na akého máme právo, akého potrebujeme? To všetci budeme žiť, ako sa nám zachce, ako nám to vychádza – aj farári a cirkev, ktorá sa hlási ku Kristovi, ktorý bol ochotný položiť život za ľudí? Nemám odpoveď, prečo to tak je. Možno aj preto, že sa cirkev dala vtiahnuť do rôznych podivných hier, aj reštitučných. Hovoria, že cirkvi ide o majetky. Viete, ja ako biskup prídem na benzínovú pumpu, natankujem si a nemôžem povedať: Pán Boh zaplať, benzinári, a nech vás Pán Boh požehnáva – a zmiznem. Alebo v kostole máme zapálené svetlá, a potom príde faktúra z elektrární. Ja im nezavolám, že ďakujem a požehnávam vás, nech vám tá elektrika dobre beží. Sme v situácii, keď aj my musíme do mnohých vecí vstupovať. A svet akoby nás videl len v tom priestore, cirkev a reštitúcie. Ja sa z toho neteším, ja som z toho aj zúfalý, lebo fakt je to záťaž. Najlepšie by bolo, keby štát povedal: tak toto je cirkevné, nech si to cirkev zoberie a nech sa o to stará. Ale my sa stále súdime, doťahujeme, hľadáme dôvody. Ja som z toho zúfalý, lebo cítim, že duchovný priestor, o ktorý by som sa mal usilovať, a vedieť povedať niečo zásadné, mať to premyslené, prerozjímané, premeditované, premodlené, na to akoby som nemal čas. Akoby som sa musel snažiť žiť tiež akoby taký život – kde sa dá zarobiť, kde je lacnejší benzín, kde sa platí menej za mobily. Ja sa za to aj hanbím, ale je to tak. Preto je tá otázka pre mňa výzvou na hľadanie odpovede. .kresťanský Boh je to najhlbšie, najlepšie a najsilnejšie, čo som na tomto svete našiel. A pritom mnohí moji priatelia vnímajú to, čo hovorí cirkev, ako to najsuchšie, najnudnejšie, niekedy aj najtrápnejšie, s čím sa stretávajú. Pre mňa je to neznesiteľný rozpor. Ako vznikol?
Malý: Tým, že sme zúžili Evanjelium iba na morálku. Ale Evanjelium je v prvom rade spojené s osobou Ježiša. A on predsa búral rôzne tabu, stále hlásal zodpovednosť každého za podobu života a nie, aby sa človek iba vošiel do nejakého hoci aj sebalepšie vymysleného morálneho systému. To pritom nie je vôbec nič proti morálke. Pre mňa je však kresťanský Boh nutne spojený s Ježišom a zároveň ma fascinuje, že to nie je Boh niekde inde, ale Boh, ktorý sa stotožňuje a prechádza skrze každého z nás. Toto je pre mňa fascinujúce na Evanjeliu, že sa to stáva každodennou skúsenosťou, že ja sa s Bohom stretávam v druhom človeku. A to je úplne jedinečné zo všetkých náboženských tradícií tejto planéty. A keď človek takto vníma Evanjelium, tak rozhodne Boh nemôže byť nudný, pretože bez toho, aby sme sa stávali bohmi, aby sme boli zbožšťovaní, podoba božia ide ku mne práve prostredníctvom druhých ľudí. Pre mňa je to v tomto smere veľmi konkrétne.
Bezák: Máte pravdu, Štefan. My tu s Václavom nesedíme ako propagandisti – ty biskup, ja biskup, podarilo sa, kariéra sa naplnila, no ešte po tom pápežstve by sme mohli túžiť. Nie, rozhodne nie. Touto cestou som nikdy nešiel a iste ani Václav, teda že na konci cesty ma čaká červený klobúčik alebo papamobil. Bolo to fakt z lásky. Ja neviem, či sa dá o láske hovoriť. Asi ju treba zažiť. Čítal som jednu knihu, ktorú napísal Ján Pavol II. Volá sa Teológia tela. To je dych vyrážajúca kniha v tom, že celibátny kňaz, teda pápež napíše knihu, ktorá je veľmi erotická, veľmi telesná. Jeden môj kolega, keď ju čítal, mi hovoril: Ten pápež musel niečo zažiť, lebo inak nemôže písať o tých skutočnostiach lásky, nielen o prepojení duše, ale aj tela, fascinujúce slová, na ktoré nemôžete prísť len tak z hlavy. Muž žije inak ako žena, chlap na to nemôže prísť bez toho, aby mu to ona nepovedala. A tam predsa boli takéto výpovede. Spôsob, ako milovať Boha, kde eucharistia bola podávaná ako extáza – nechcem použiť iné slovo, lebo nepatrí sa mi ho povedať – spojenie sa človeka s Kristom. Ja vám môžem povedať osobne, že neviem – a to je môj mužský problém – takto hovoriť o láske. Vedel by niekto povedať o svojom milovaní tak osobne, aby sme povedali, že to je úžasné. Lebo my niekedy ostávame na úrovni, že hovoríme o láske, ale hovoríme to takým, možno až nudným spôsobom – musíš druhého milovať, vážiť si ho, buď slušný, neklam svoje dievča. Ale to každý vie. Kdesi sme asi zašli, v celej histórii ľudstva. Už sme sa filozofiami doničili, Martin Heidegger hovorí: Bože, už nemáme čo povedať, už len ty nám môžeš pomôcť. Všetky -izmy sú vyčerpané. Aj tie komunizmy, koho to už dnes zaujíma, možno ešte Fidela Castra alebo Huga Chaveza. Už to nemá silu. To, čo je naozaj sila, je osobné prežívanie. A ja sám to cítim: ako ďaleko môžem zájsť, keď hovorím o Kristovi, aby to už nebolo osobné, aby som už nehovoril o tom, ako to ja prežívam, ako sa mi chveje telo. Svätá Terézia vo vlastnom životopise o svojom prežívaní píše, že „občas som sa hanbila za svoje prejavy lásky, lebo si tí druhí mohli myslieť, že som nejaká hysterka, lebo mi pritom očervenela tvár, potila som sa, tak som sa modlila: Bože, nedaj mi, aby som prejavila navonok, ako ťa milujem. Takto nejako by som čítal to Štefanovo vyjadrenie. Asi prišla doba, keď treba mať odvahu povedať, že je skutočne fascinujúce žiť s Kristom. Možno problém nás mužov je, že niekedy akoby sme sa hanbili za svoje city, za svoje prežívanie. Aj preto sme my kňazi niekedy v našich kázňach takí chladní, plytkí: áno, pán Ježiš Boží syn a Panna Mária je úžasná. Ľudia počúvajú a hovoria si: zase to isté. Tá odvaha povedať znamená aj odvahu zažiť. Ten, kto nemiloval, nevie, čo je láska. Ten, kto miloval, čosi o tom vie. O tom je celá tá otázka. .otázka z publika: Ak by došlo k úplnej odluke od štátu a cirkev by musela byť samostaná, akým spôsobom by vedela prísť k peniazom na svoju existenciu?
Bezák: To je dobrá otázka a tiež súvisí s tým, či sme nedošli do tej chvíle – a teraz hovorím sám za seba, lebo hovorím názor, ktorý nie je všeobecný medzi mojimi kolegami v Konferencii biskupov: Ja by som tú odvahu chcel mať. Netvrdím, že nech si cirkev žije svoj život. Všimnite si, cirkev vždy stála blízko konštituovania sa ľudskej spoločnosti. Viete si predstaviť, že by bola v jednej chvíli kamsi odtlačená? Niekam sa schovajte a dajte nám pokoj? Vždy čakáme, že v našom živote zažiari niečo duchovné. V určitej chvíli máme taký vnem, že to je nebeské. Videli ste teraz také krásne chvíle zo sobáša monackého kniežaťa. No lapaj to bol poriadny, užil si života, ale do toho kostola pôjde. Cítil, že ten život bol aký bol, možno aj nejaké deti sú okolo, ale v tejto chvíli patrí sa ísť do chrámu a požiadať o požehnanie zhora. A ja by som chcel, aby toto spoločnosť rešpektovala, že je tu priestor ducha, ktorý zažiari v živote každého z nás. A asi všetci spoločne by sme mali riešiť, čo s tými hodnotami, aj materiálnymi, ktoré cirkvi ochraňujú. Viete, čo stojí oprava nejakej katedrály? To sú zúfalé peniaze. Niekto povie, že cirkev je bohatá. Ale my nemáme zdroje ani na to, aby sme opravili jedinú katedrálu v Trnave. Stála by 100 miliónov korún a my tie peniaze nemáme. Ak nám nepomôže štát, my si s tým nevieme poradiť. Lebo si myslíme, že keby sme aj tých 100 miliónov mali, tak rozmýšľame, či by nebolo lepšie za tie peniaze otvoriť nejaké charitatívne priestory, venovať sa bezdomovcom, tým, ktorí majú problémy s drogami, tam by som chcel tie peniaze umiestniť, ale štát aj pamiatkári ma nútia opravovať kostol. Ale tým, že sa opravuje kostol, to je len o cirkvi? Alebo aj o kultúrnej hodnote štátu? Druhý priestor, ktorý by som ja chcel vidieť: ak cirkev pomáha v charitatívnej oblasti, nemá byť rovnocenná so štátom? Ak má cirkev svoje školstvo, to je už niečo, čo štát nezaujíma? Nech si to ľudia platia sami? A ten tretí priestor, ktorý som chcel ponúknuť, a naozaj už k tomu dospela doba – ak ľudia chcú, aby aby mali kňazov, aby ten priestor bol aj personálne obsadený, mali by sa o to postarať. Som rozhodne za to, aby ľudia zásadne prispievali k personálnemu fungovaniu cirkvi. .otázka z publika: Nemyslíte si, pán Bezák, že štvavou kampaňou proti soche Svätopluka a odstránenie kríža ako nádeje a symbolu zmŕtvychvstania Ježiša Krista bola spochybnená cyrilometodská tradícia na Slovensku, ako aj tradícia Veľkej Moravy, ktorá je formulovaná v preambule Ústavy SR?
Bezák: Keby ste sa radšej pýtali na kresťanskú lásku, v tom sa cítim lepšie. Mal by tu sedieť historik. Ja nie som encyklopedista a je to veľmi chúlostivá otázka na moju odpoveď. Ja som v tej miere Slovákom, aj mám rád cyrilometodské tradície, nakoľko tomu dokážem porozumieť. Cyrilometodská misia musela odísť a Svätopluk bol pritom, nemôžeme si hovoriť, že on ich tu zúfalo chcel udržať. Svätopluk spôsobil aj to, že opäť tu dostali možnosti franskí mnísi. Pre mňa je to rozporuplné a hovorím si, či sme spravodlivo zhodnotili Cyrila a Metoda? Rozhodne ten dvojkríž je byzantský a my ho máme. Ak ho odstránime na jednej soche, neznamená to, že je odstránený všade. Všade, kde je Cyril a Metod, všade ten dvojkríž je. To vedomie, že patrí k našej slovanskosti, a že je zásadný pre kresťanstvo na Slovensku, o tom asi nikto nepochybuje. .otázka z publika: Pochádzam z kresťansky založenej rodiny, najmä stará mama ma viedla k cirkvi. Mám svoje svedomie, svoje princípy, ale v čom som horší, keď sa nemodlievam, nechodím do kostola? Nie je dôležitejšie poslúžiť svojmu okoliu ako sa modliť a slúžiť len sebe?
Malý: Rozhodne nie ste horší človek, keď pravidelne nepraktikujete a do kostola chodíte len občas. Je správne, keď má človek v sebe zakotvené nejaké zásady. Ale ja sám vysvetľujem, prečo je pre mňa cirkev dôležitá. Viem o slabinách svojich spoluvercov aj svojich mnoho. Ale pre mňa je dôležité, že moja viera nie je iba záležitosť vnútorná, ale je aj zdieľanie sa s tým druhým a duchovné prepojenie. Isto nejde o nejakú formalitu – modlenie pred jedlom, po jedle – ale pre mňa je zase tá modlitba, hoci aj krátká, vyjadrením vďačnosti, že to nie je samozrejmé, že si môžem sadnúť ku stole a že mám čo jesť. Teraz bez ohľadu na to, že som biskup a som teda pevnou súčasťou štruktúry cirkvi, je pre mňa naozaj dôležité nebyť vo svojej viere sám. I keď, prirodzene, človek dáva svojej viere vlastnú podobu, je to jeho osobná viera, ale pre mňa je to zároveň prepojenie, ktoré prekračuje všetky väzby priateľské, všetky väzby záujmové, všetky väzby kultúrne a hoci ten druhý je úplne iný, je tu cesta, vďaka ktorej s ním môžem niečo spoločné zdieľať. To je pre mňa hlavný dôvod, prečo slúžim cirkvi – a viem, o čom hovorím, lebo ja sa dodnes stretávam s mnohými ľuďmi, ktorí s cirkvou nemajú vôbec nič spoločné, dokonca sú k nej veľmi kritickí. A dokonca som pred rokom 1989 spolupracoval s mnohými ľuďmi, ktorí s kresťanstvom nemali vôbec nič spoločného a tam som si uvedomil, aké to bolo pre mňa dôležité, keď som mohol s niekým spolu sláviť sviatosti alebo sa s niekým pomodliť. Napriek tomu, že mám množstvo priateľov medzi ateistami a medzi ľuďmi, ktorí sa ku kresťanstvu nehlásia. Ja vás chápem, že niekedy vám prekáža ten formalizmus alebo zvykovosť. Pre človeka, ktorý chce niečo vyjadriť spontánne, je to zväzujúce, ale skúste sa na to pozrieť aj z druhej strany a uvidíte zrazu niečo, čo pre vás doteraz možno zostalo skryté. Teraz hovorím naozaj zo svojej osobnej skúsenosti – v tomto zmysle som veľmi rád, že môžem slúžiť cirkvi, a nehovorím to ako súčasť nejakej štruktúry, ako biskup. Je to moje osobné vyznanie.
Bezák: Ja si myslím, že veľká väčšina z vás žije svoje osobné duchovno. Čítal som od Václava Havla také vyznanie, že on nie je katolík, ale rozhodne verí v to, že človek je určený na transcendenciu v tom vertikálnom vyjadrení. To nikto nepoprieme. Ja si pamätám, keď sme pochovávali ešte za komunizmu a vždy tam boli prítomní aj občianski spolupracovníci za obec, vtedy ateistickú, a hovorili: nie, nie, ty si nezomrel, ty si tu medzi nami, ty nás počuješ. Mne to vždy pripadalo trošku smiešne. Povedzte, že zomrel, rozpadneš sa, červíky ťa zožerú, buďte pravdiví k sebe. Ale ako keby bolo ťažké aj ateistom pripustiť, že nihil, koniec, smrť. Mne aj táto vaša otázka pripadá ako pekná, len by som chcel upozorniť: Dokážeme z nej vždy čerpať to vnútorné dobro, ktoré je v človeku? Sme naozaj vždy takí silní? Počúvate ten vnútorný hlas: pozor, to si urobil zle a urobíte to dobre? Kant hovorí, že dve veci ho fascinujú: hviezdna obloha a kategorický imperatív v človeku. Ale kam sme už zašli? Celý tento svet. Keď uvažujem, bol by som rád vaším priateľom a videl, ako sa usilujete veci riešiť, ako pomáhate a vy budete rád, keď budete mať priateľa vo mne. Nemá dobro synergický efekt? Každý hľadáme nejakého blízkeho človeka. Keď Václav hovorí o cirkvi, to sme my tu, v tomto stane, v tejto chvíli. Je to synergický efekt Pohody: je tu dobrá hudba, sú tu priatelia, je nám tu spolu príjemne. O tomto musíme tiež uvažovať: nikdy nemôžem žiť len svoje vlastné ja. Vždy mám túžbu presahu aj do my. Otázka, samozrejme, je, či by sme vedeli byť takto spolu viac ako tri dni. Či by to ja nevybuchlo a dajte mi všetci pokoj. Teraz sme všetci kamaráti, lebo do nedele sa to dá vydržať. Ale čo by bolo ďalej? A tu hovoríme o tom, že asi potrebujeme niekoho, z koho môžeme čerpať. Nespoliehajme sa na to, že človek sám v sebe je dobrý, ja mám tú skúsenosť aj o sebe, že mrzia ma zlé veci vo mne, ale žeby mi to až tak žily trhalo, nemôžem povedať. Niekedy si poviem: Nevadí, a čo? Preto je potrebná tá modlitba, tá prosba. Lebo je dobré mať priateľov, ktorí sú vznešenejší ako ja. Možno, že aj ja sa potom stanem vznešenejším. .otázka z publika: Verím v Boha, aj na zázraky. Aký je najväčší zázrak, pán arcibiskup, čo sa vám stal počas vášho života vo vzťahu k Bohu.
Bezák: Mal by som byť osobný, pravda? (Ticho.) Možno aj to, že tu môžem takto pred vami sedieť. Nikdy som si to nemyslel. Ale dobre, budem osobný. Keď som mal desať rokov, to bolo v roku 1970, učiteľka sa nás opýtala, čím chceme byť. A ja som povedal, že biskupom. Chuderka učiteľka sa roztriasla, lebo to bolo v komunizme a oni nás nemali vychovávať k tomuto. Ja som to bral ako žart. Ale 1. apríla 2009 som dostal pápežov list, v ktorom je napísané, že on chce, aby som bol trnavský biskup. Hneď mi to zasvietilo: Bože, načo si ma až tak počúval! Ja som to až tak vážne nemyslel. Čože Václav Malý, ten bol slávny, jemu to patrí, ale ja? Ja som nikdy nebol disidentom, ale Václav bol naozaj človek, ktorému išlo o morálku, o dobro. Fajn, bol som veľmi rád, keď som počul, že práve Václav bude biskupom v Prahe. Ale ja som nešiel touto cestou. Ja do trnavskej diecézy ani nepatrím, ja som vyrástol na strednom Slovensku. Musím povedať, že nijako mi to nepatrí. Môj predchodca Ján Sokol ani nevedel moje meno vysloviť, keď mal ohlásiť, že kto to bude. Takže ja to beriem ako zázrak. Ako som sa mohol ja, chlapec z Prievidze, dostať cez Bratislavu, Radvaň až sem? Takže vidíte, pán Boh určite existuje. .václav Havel sa teraz má dosť zle. Bol tu s nami pred dvoma rokmi, môžete mu odovzdať náš spoločný pozdrav?
Malý: Áno, veľmi rád. .posledná otázka: Myslíte si, že pán Boh je teraz tu, na Pohode?
Bezák: Pán Boh je predsa najväčší pohoďák. Kde inde by mal byť? Pán Boh má rád ľudí, ktorí majú radosť z blízkosti aj z hudby. Nie je v hudbe čosi božské? To je jazyk jazykov. Hudbe rozumieme. Božské!
Malý: Prišiel som asi o hodinu skôr pred naším vystúpením, tak som sa trošku snažil nasávať atmosféru. A stretával som sa s priamymi ľuďmi, žiadna agresivita, taká uvoľnenosť – a to je pre mňa znamenie, že sa tu niečo deje. To nemusí byť hneď pomenované nejakou duchovnou kategóriou, to nemusíme hneď vsúvať do škatuliek, ale záleží na tom, ako sú ľudia tu spolu navzájom, ako spolužijú. Na mňa tá atmosféra pôsobí veľmi dobre a som veľmi rád, že som tu na chvíľu mohol byť spolu s vami. Arcibiskup Róbert Bezák/
Narodil sa v roku 1960 v Handlovej. Študoval na teologickej fakulte v Bratislave, v roku 1983 zložil celoživotné rehoľné sľuby rádu redemptoristov, v júni 1984 bol vysvätený za kňaza. V apríli 2009 bol vymenovaný za Trnavského arcibiskupa. Biskup Václav Malý/
Narodil sa v roku 1950 v Prahe. Študoval teológiu v Litoměřicích, v júni 1976 bol vysvätený za kňaza. Bol signatárom a hovorcom Charty 77, v januári 1979 bol zbavený štátneho súhlasu, pracoval ako kurič a vydával samizdaty. V roku 1996 sa stal pomocným biskupom pražským.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.