Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dôstojný koniec Habsburgovcov

.roman Holec .časopis .klub

Otto von Habsburg-Lothringen už nie je medzi živými. Odišiel posledný veľký svedok čias, keď strednú Európu spájala cisárska a kráľovská svätoštefanská koruna.

Až teraz si uvedomujeme, že napriek všetkým peripetiám a politickým zvratom 20. storočia sme prostredníctvom Otta von Habsburga stáli stále tak blízko k habsburskej monarchii. Veď Otta nosil na rukách ešte cisár a kráľ František Jozef. Za jeho rakvou o pár rokov neskôr pochodoval malý Otto a ako blonďavého anjelika ho spoznal svet pri korunovácii jeho otca. Tak ho privítala Bratislava s cisársko-kráľovskými rodičmi v lete roku 1918. .dedičstvo monarchie
Ak sa pustíme na cestu virtuálnymi dejinami, tak nebyť rozpadu monarchie, po smrti Karola (1922) a možno i trochu neskôr, keďže útrapy posledných rokov sa výrazne podpísali na jeho zdravotnom stave, stal by sa práve Otto panovníkom veľkej stredoeurópskej ríše. A panoval by až do roku 2011, teda 89 rokov, čo je podstatne dlhšie ako ktorýkoľvek jeho predchodca. Nečudo, že sa pri podobnej dlhovekosti hovorilo, že najťažším poslaním v panujúcej rodine je robiť následníka trónu. V každom prípade by bol určite veľmi schopným panovníkom. A dnes by sme kričali: „Zomrel kráľ, nech žije nový kráľ....!“
Takéto úvahy môžu dnes napadnúť už len historikom. S korunou na hlave si ho uvedomujeme len akoby dodatočne a nepriamo. Presne ako monarchiu, ktorá už takmer sto rokov neexistuje. Hoci jej dedičstvo, atmosféra, stereotypy a mentalita sú stále medzi nami, a to v oveľa väčšej miere, ako by sme boli ochotní pripustiť. O tom nakoniec aj Otto rád rozprával, keď hovoril o spoločnej minulosti mnohých národov, o kultúrnych tradíciách, a keď nakoniec videl v starej ríši predobraz budúcich zjednocujúcich úsilí. Otto svojím životom potvrdzoval silnú stránku posledných Habsburgovcov: schopnosť prispôsobiť sa novým časom a novým podmienkam. Jeho realizmus a politické vízie, pre ktoré aj v praktickej politike veľa urobil, mu vydobyli veľké uznanie a autoritu. Každý už zabudol, že po smrti otca v medzivojnovej Európe, ale i počas vojny, mal ešte ambície zohrať úlohu reálnej politickej alternatívy a oživiť myšlienku starej ríše. .odchod do dejín
Keď maďarská diplomacia začiatkom roka 1936 zaznamenala zvýšenú aktivitu Otta Habsburského, uvažovala, že po obsadení rakúskeho a maďarského trónu  by mohol pri zlyhávaní Malej dohody siahnuť aj na korunu českého kráľa a integrovať tak znovu celú strednú Európu. Zaujímavé je, že mnohí za tým plánom videli aj Milana Hodžu. Veď istým signálom smerom za hranice bol fakt, že Hodža si za tajomníka vybral príslušníka českej historickej šľachty z rodu Černínovcov, ktorý potom skončil medzi blízkymi spolupracovníkmi Otta Habsburga. Otto sa pokúšal v predvečer anšlusu Rakúska aktívne vstúpiť do rakúskej politiky a aj z českej strany by mala byť podľa Maďarov reštaurácia Habsburgovcov menším zlom v porovnaní s anšlusom. To potvrdil ešte pred svojím nástupom za ministra zahraničných vecí aj Kamil Krofta. Beneš však vždy tvrdil opak: radšej anšlus ako Habsburg. Vstup nemeckých vojsk do Rakúska niesol názov „operácia Otto“ a na hlavu habsburskej rodiny bol vydaný zatykač.
Po Hodžovej emigrácii sa opäť vynorila otázka monarchistického usporiadania strednej Európy v súvislosti s Hodžovou predstavou federalizácie tohto priestoru. V interview denníku Picture Post z júna 1941 Hodža kráľa na čele federácie neodmietol, odmietol však Habsburga.
Po vojne Otto prehodnotil svoje postoje a našiel si také pole pôsobnosti, kde mohol fungovať ako symbol, ako vzor i ako vizionár. Rezignoval na všetky zjavne monarchistické konotácie a reminiscencie.
Smrť ho akoby oblúkom vrátila na začiatok. Otto bude presne v duchu stáročných rodinných tradícií pochovaný v polovici júla v kapucínskej krypte, po boku svojich predchodcov a predkov. Jeho srdce bude, rovnako v zmysle tradícií, pochované oddelene v benediktínskom opátstve v maďarskej Pannonhalme. Tým sa už akákoľvek symbolika skončila a Habsburgovci odišli definitívne do dejín. Ich historickú úlohu Otto čestne dohral. Autor je historik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite