Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Pekné počasie je veľmi relatívna vec. Včera bola búrka a prietrž mračien (milujem ten pojem) a padali krúpy. Kým padali, schovávala som s kamarátom Sašom v nejakom drahom butiku a pozerali sme sa cez sklenený výklad von. Ako padajú krúpy.

Biele kúsky ľadu odskakovali od mokrej zeme. Keď dopadali, a už to bolo iba o silnom daždi, vyšli sme von. V priebehu pár sekúnd sme celí premokli, takže nám už začalo byť jedno, či premokneme ešte viacej – to už predsa nešlo. Išli sme prázdymi ulicami. Ľudia sa prikrčení tisli v sklenených autobusových zástavkách a boli ako Indovia – mravčeky natlačené na malej ploche. Ďalší sa schovávali pod vyčnievajúcimi strechami domov, iní, tak ako my predtým, postávali v obchodoch, do ktorých by inak predtým nikdy nezašli a čakali, kým to prejde. My sme šli. A tvárili sme sa, že neprší. Rozprávali sme sa, akoby nič a nevšímali si hustý dážď a silný mrazivý vietor. Voda mi úplne roztopila špirálu, a tak som išla ako také strašidlo, Marylin Manson v sukni, s čiernymi očami a smiala som sa. No nebolo to pekné počasie? Nie je pekné počasie to, v ktorom máme pekné zážitky? Nie je pekné počasie aj hustá snehová fujavica na horách, keď sedíte vnútri v chate, pijete teplý čaj a pozeráte sa von oknom? Zažila som takú raz v marci na Téryho chate v Tatrách. Chatu bolo treba každú hodinu odhrabávať, inak by sme sa z nej ráno nedostali. Všade svišťal vetrisko, a vzduch bol od snehu  taký biely, že si človek nevidel na vlastnú ruku, ak bol vonku zapáliť si. Vietor sa opieral do okien a vnútri bolo útulne. Nie je pekné počasie náhodou aj silná monzúnová búrka s najkrajšími bleskami na svete, keď vás chytí v džungli a vy ste v slamenej chyžke a pozeráte, ako sa prehýbajú palmy a blesky sa na čiernej oblohe mihajú takou bleskurýchlou rýchlošťou, že medzi nimi ťažko nájsť malú pauzu. Nie je krásne počasie byť na horách v lete a vyjsť si po daždi von z drevenice a pozerať sa, ako z kopcov stúpa para? Vrcholy vyzerajú, ako keby fajčili a ako para stúpa a postupne odhaľuje viac a viac zelene. Alebo keď som minule za stáleho, už asi trojdňového mrholenia kráčala skoro ráno do rómskej osady. Všade bolo sivo už tak dlho, že mi sivota pripadala ako jediná realita. Z osady stúpal kde-tu dym – prvá ranná káva. Bolo škaredo, bolo tak strašne škaredo, že všetko bolo čiernobiele a smutné. Chyžky pretekali, kde-tu bol položený kýbeľ a decká vykúkali svojimi veľkými čokoládovými očami cez škáry von. A ja som mala vo foťáku čiernobiely film. Ako to mohlo byť škaredé? Škaredé počasie nie je. Aspoň mimo mesta. Preto práve vyrážam na drevenicu do hôr, aj napriek katastrofickým predpovediam – dážď celý víkend, zima, vietor, hnusno. Kamaráti, ktorí idú so mnou, sa ma snažia presvedčiť o mojej hlúposti a zanovitosti, ale ja sa nedám a radšej ich naučím milovať škaredé počasie. Nebyť tejto mojej zvláštnej lásky, ako by som si mohla inak tancovať v daždi a spievať si „I'm daaaancing in the raaaain...!”
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite