. z druhého poschodia nemocnice z operačnej sály vezú na izbu pani Magdu. Cíti, že krváca z konečníka. Operovali ju však na vaječníky. Hovorí to sestre, tá bez mihnutia oka hovorí, že z konečníka krvácať nemôže. Pani Magda bude v nemocnici krvácať ďalšie tri dni, kým si niekto v nemocnici všimne, že je to naozaj z konečníka, pretože jej nesprávne namiešali roztok klyzmy.
V rovnakom čase privážajú na centrálny príjem mladého chlapca, ktorého na bicykli zrazila dodávka. Chlapec prišiel po svojich, razil z neho alkohol, mal pár odrenín, trochu ho bolí hrudník, údajne si udrel hlavu. Po hodine strávenej v plnej čakárni odchádza na pozorovanie na oddelenie. Štyria lekári po sebe bez aktualizácie vyšetrenia prepíšu klinický nález z centrálneho príjmu, tri sestry po sebe mu odmerajú tlak. V noci chlapec upadne do bezvedomia a ráno je mŕtvy, pretože mu na dve doby praskla slezina.
Pán Eugen dostal akútny zápal prívesku slepého čreva, operácia prebehla v poriadku, na kožu chrbta mu však priamo na operačnej sále omylom vyliali akúsi žieravinu. Zobudil sa po operácii s dvoma ranami: jednou na bruchu, druhou na chrbte. Keď odchádza domov, primár mu povie, nech si to popálené miesto dá obodovať znalcovi a že nech potom napíše na riaditeľstvo nemocnice list.
Na treťom poschodí zomiera dieťa na jednotke intenzívnej starostlivosti. Pod kožou má desivé splývajúce krvácania, vysoké teploty, krváca do nadobličiek a lekári okolo neho robia, čo môžu v trojhodinovom márnom boji s meningokokovou sepsou. Za dvermi sa nervózne prechádza otec dieťaťa, lekár oznamuje správu o úmrtí. Otec obviňuje, ohrozuje a verejne zastrašuje lekárku, ktorá dieťa videla ešte ráno v ambulancii, že mu nenasadila antibiotiká. Ona na to však nemala v danom čase dôvod.
Pán Alojz sedí pred gastroenterológom v ambulancii a práve počúva, že vzhľadom na svoj stav by potreboval čo najskôr CT vyšetrenie, pretože nie je celkom jasné, čo to tam okolo pankreasu má. Lekár mu ho objedná a dostane termín o tri mesiace. Život ide ďalej a karcinóm pankreasu ticho víťazí.
Podobné príbehy sa odohrávajú pomerne často v každej slovenskej nemocnici. Rozuzlenia týchto príbehov však nesúvisia len s tým, či medicína dokáže liečiť konkrétnu diagnózu, či má zdravotníctvo peniaze alebo nie. Niekedy o osude pacienta rozhodujú zdanlivo detaily, zdanlivo náhody a zdanlivo len dni v týždni.
Už niekoľko rokov pracujem ako súdny znalec a posledné roky ako súdny znalec v medziodborovom lekárskom tíme znalcov znaleckej organizácie. Vidíme množstvo spisového materiálu, zdravotnej dokumentácie, rôznych správ, posudkov a stanovísk k prípadom pacientov, ktorým systém poskytovania zdravotnej starostlivosti mohol spôsobiť či dokázateľne spôsobil menšiu či väčšiu ujmu na zdraví. V týchto aktoch sa objavuje neuveriteľné množstvo dôležitých informácií, ktorých význam a princíp nemôže zostať len v archívoch súdov či polície.
Slovenské zdravotníctvo robí totiž niektoré systémové chyby, ktoré neviem, či sa dedia od starého primára na nového, či sa replikujú niekde ako vírus na školeniach, ale sú prítomné všade okolo. Možno začínajú už pri výučbe medikov. A pritom minimalizovať mnohé chyby na strane lekárov aj pacientov nemusí stáť ani mnoho financií, ani energie, potrebná je len zmena prístupu. .mať svoje meno
Častou črtou lekárskych správ, prepisov súdnych pojednávaní a výpovedí pacientov je, že veľa konkrétnych liečebných postupov sa odohráva bez mena pacienta a lekára. Pacient v ústach lekára nemá jednoducho svoje meno, tobôž titul. V rámci minimalizácie a prevencie možných sporov pacienta a lekára je pritom uvádzanie mena jedného aj druhého úplne esenciálne. Aj tie najnepríjemnejšie diagnózy a stavy pacienta by boli o poznanie prijateľnejšie, ak by lekár vyslovil meno človeka, ktorému sa prihovára.
Vysoké percento sťažností klientov pochádza zo zlej komunikácie lekára. Aj výnimočný expert, ktorému sa nezachveje ruka pri operácii mozgu, a ktorého si prajeme mať pri sebe, keď tú ruku v hlave budeme potrebovať, má nárok trpieť sociálnym debilizmom. V hlbokej podstate to problém nie je, až kým ho však niekto nepostaví fyzicky pred pacienta, ktorému má niečo empaticky oznámiť. K téme komunikácie v medicíne patrí aj typ lekára, ktorý vie teoreticky všetko, vie to aj podať pacientovi, no pri svojom výklade cielene zneistí chorého tým, že spochybní jeho rozhodnutie navštíviť konkrétne zdravotnícke zariadenie, oddelenie či lekára. To sú tie vety typu: „veď predsa každý vie, že žlčníky laparoskopicky najlepšie robí práve kolega z vedľajšieho okresu“ alebo „prečo ste sa neporadili, kým ste zvolili konkrétny postup, vtedy sa dalo ešte niečo robiť“. Práve tieto body zlomu v myslení pacienta sú zodpovedné za stohy popísaného papiera a zbytočné súdne spory. .info z internetu
V našich reáliách sa vyskytuje pomerne často aj zdravotnícky kategorický imperatív typu: Musíte čakať na termín vyšetrenia. Priemerný slovenský pacient má v genetickej výbave „čakanie na niečo“ hneď vedľa centra dýchania, srdcovej činnosti a vylučovania, bude teda čakať na vyšetrenie presne toľko, koľko treba, aby sa nakoniec zistilo, že už vlastne netreba. Krivdy medicíny spáchané na čakajúcich pacientoch by sa dali rátať na tisíce, pričom pacient naozaj čakať nemusí len preto, lebo poliklinika či nemocnica nemôže vykonať vyšetrenie skôr. Drvivá väčšina pacientov si môže dopriať skoršie vyšetrenie realizované tam, kde to vedia urobiť rýchlejšie. Takýto chorý však musí vedieť, že je to možné a že ho nikto v bielom plášti nemôže držať ako rukojemníka.
Nedostatočná informovanosť o liečbe a diagnostike ochorení je ďalší moment, ktorý vedie k sťažnostiam. Je až zarážajúce, koľko dôležitých faktov o svojom ochorení sú pacienti nútení dozvedieť sa z iných zdrojov ako od lekára. Začína byť trendom, že pacienti k svojej sťažnosti či priamo k trestnému oznámeniu priložia rešerš z internetu. Je jasné, že pacient sa v danej situácii častejšie mýli, keď si spája fakty z prehliadača a aplikuje ich na svoj prípad, ale opticky v tej chvíli prehráva lekár, ktorý sa oháňa zažltnutou knihou z minulého storočia a nechápe, že je to on, kto prispel k tomu, že pacient hľadá fakty o svojom ochorení inde. Poskytnúť pacientovi relevantné informácie a otvorenú možnosť podrobiť ich kritike je jediná účelná taktika modernej medicíny. .omyl áno, chyba nie
Medicínske spory môžu byť založené na dobre preukázateľnej chybe zdravotníka, najčastejšie lekára, ale aj podmienené spletitými zákutiami toho, čo sa malo a neurobilo sa, čo sa mohlo a nestihlo sa, toho, čo sa nestalo a zapísalo sa a čo sa reálne stalo, ale nezapísalo sa do pacientových záznamov. Pre pacienta aj lekára je často rozhodujúce práve to, čo sa o celom procese diagnostiky a liečby napíše do zdravotnej dokumentácie. Podceňovanie záznamov a ich systematizácie predstavuje základnú maticu, v ktorej vzniká fatálna chyba.
Lekár sa však môže mýliť, pretože hru na mačku a myš s ním hrá ochorenie v konkrétnom ľudskom tele a hrá ju dobre. Predstavme si, že lekár má k dispozícii len niekoľko desiatok minút života pacienta. Chorý sa sťažuje na jediný príznak, a tým je, povedzme, vracanie. Za desať minút lekár stihne zhodnotiť zdravotný stav pacienta ako náhlu príhodu brušnú, pošle pacienta na chirurgiu, no v skutočnosti ide o infarkt, ktorý sa lieči na internom oddelení. Záludnosť medicíny spočíva v tom, že vracanie sa môže vyskytovať pri jednej aj druhej diagnóze. Lekár sa rozhodol pre možnosť A, správna však bola možnosť B. Ak v rámci postupov, ktoré stihol v danom čase vykonať, boli aj vyšetrenia vedúce k zisteniu správnej diagnózy, avšak oneskorene, lekár chybu neurobil. Na druhej strane je najčastejšou chybou, ak lekár nevyčerpá všetky dostupné možnosti, aby sa zistila skutočná príčina ťažkostí pacienta. .manažment nemocnice
Častou črtou slovenského zdravotníctva v spore s pacientom sú aj niektoré zvláštne organizačné aspekty. Typickým príkladom je situácia, keď mladý lekár bez atestácie, t. j. lekár bez kvalifikácie, čerstvo po absolvovaní lekárskej fakulty slúži v príjmovej ambulancii. Toto pracovné miesto, najmä v nočnej službe, je vysoko rizikové a vyžaduje si práve naopak prítomnosť toho najskúsenejšieho personálu. Tu sa totiž – veľmi často práve na základe neúplných informácií a nejasných príznakov – rozhoduje o prijatí pacienta do nemocnice a o jeho ďalšom osude. Mladý lekár má síce možnosť poradiť sa so starším kolegom, no na niektorých oddeleniach je táto možnosť považovaná za prejav neschopnosti. Čo teda urobí lekár, ktorý je neistý? Musí riskovať – v tom lepšom prípade vyčistený žalúdok od nadriadeného, že v noci prijal pacienta, ktorého nemusel, v tom horšom prípade, že neprijal toho, koho prijať mal a ten niekto už medzi nami nie je.
Keď sa vyšetruje takýto prípad, zistíte, že v obrovskej nemocnici odrazu pracujú len mladí lekári, ktorí sú zodpovední sami za seba. Podľa výpovede svedkov sa neodohrala žiadna vizita nadriadeného, žiadna kontrola ich práce, jednoducho plná zodpovednosť ležala na mladom lekárovi bez praxe. Nespomínam si, že by sa v svedeckej výpovedi niekto spontánne zastal takýchto lekárov hodených cez palubu kolosov s názvom fakultná nemocnica. Aj tak každý vie, že sa nič také strašné nestane, len jeden bezmenný lekár odíde a nahradí ho iný na prázdnom mieste príjmovej ambulancie. .osudy v spisoch
Aby sa zlepšila situácia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, musí sa stať na Slovensku niekoľko vecí:
Pani Magda a pán Eugen musia dostať veľké finančné odškodnenie od nemocnice, kryté dobrou komerčnou poistkou a riaditeľ nemocnice spoločne s neznámou entitou – nemocničným právnikom – im musí prísť osobne potriasť rukou so žiadosťou o prepáčenie.
Pánu Alojzovi musí ešte v ten istý deň zatelefonovať agent z jeho zdravotnej poisťovne, že to CT vyšetrenie mu urobia vo vedľajšej ulici v súkromnom centre o dva dni, nech len príde, pretože podmienky a dostupnosť na to sú už dávno.
Účastníkov dopravných nehôd a obete úrazov, aj keby boli sfetovaní či opití a prišli by po svojich bez jediného škrabanca, budeme vyšetrovať riadne a úplne.
No a systému by výrazne pomohlo aj to, keby lekár na základe dôkazov vyhral mediálne podrobne sledovaný spor s pacientom, ktorý ho neadekvátne hrubo osočil z medicínskeho pochybenia. Autor je súdny lekár, vysokoškolský učiteľ a hlavný konzultant znaleckej organizácie v medicíne.
V rovnakom čase privážajú na centrálny príjem mladého chlapca, ktorého na bicykli zrazila dodávka. Chlapec prišiel po svojich, razil z neho alkohol, mal pár odrenín, trochu ho bolí hrudník, údajne si udrel hlavu. Po hodine strávenej v plnej čakárni odchádza na pozorovanie na oddelenie. Štyria lekári po sebe bez aktualizácie vyšetrenia prepíšu klinický nález z centrálneho príjmu, tri sestry po sebe mu odmerajú tlak. V noci chlapec upadne do bezvedomia a ráno je mŕtvy, pretože mu na dve doby praskla slezina.
Pán Eugen dostal akútny zápal prívesku slepého čreva, operácia prebehla v poriadku, na kožu chrbta mu však priamo na operačnej sále omylom vyliali akúsi žieravinu. Zobudil sa po operácii s dvoma ranami: jednou na bruchu, druhou na chrbte. Keď odchádza domov, primár mu povie, nech si to popálené miesto dá obodovať znalcovi a že nech potom napíše na riaditeľstvo nemocnice list.
Na treťom poschodí zomiera dieťa na jednotke intenzívnej starostlivosti. Pod kožou má desivé splývajúce krvácania, vysoké teploty, krváca do nadobličiek a lekári okolo neho robia, čo môžu v trojhodinovom márnom boji s meningokokovou sepsou. Za dvermi sa nervózne prechádza otec dieťaťa, lekár oznamuje správu o úmrtí. Otec obviňuje, ohrozuje a verejne zastrašuje lekárku, ktorá dieťa videla ešte ráno v ambulancii, že mu nenasadila antibiotiká. Ona na to však nemala v danom čase dôvod.
Pán Alojz sedí pred gastroenterológom v ambulancii a práve počúva, že vzhľadom na svoj stav by potreboval čo najskôr CT vyšetrenie, pretože nie je celkom jasné, čo to tam okolo pankreasu má. Lekár mu ho objedná a dostane termín o tri mesiace. Život ide ďalej a karcinóm pankreasu ticho víťazí.
Podobné príbehy sa odohrávajú pomerne často v každej slovenskej nemocnici. Rozuzlenia týchto príbehov však nesúvisia len s tým, či medicína dokáže liečiť konkrétnu diagnózu, či má zdravotníctvo peniaze alebo nie. Niekedy o osude pacienta rozhodujú zdanlivo detaily, zdanlivo náhody a zdanlivo len dni v týždni.
Už niekoľko rokov pracujem ako súdny znalec a posledné roky ako súdny znalec v medziodborovom lekárskom tíme znalcov znaleckej organizácie. Vidíme množstvo spisového materiálu, zdravotnej dokumentácie, rôznych správ, posudkov a stanovísk k prípadom pacientov, ktorým systém poskytovania zdravotnej starostlivosti mohol spôsobiť či dokázateľne spôsobil menšiu či väčšiu ujmu na zdraví. V týchto aktoch sa objavuje neuveriteľné množstvo dôležitých informácií, ktorých význam a princíp nemôže zostať len v archívoch súdov či polície.
Slovenské zdravotníctvo robí totiž niektoré systémové chyby, ktoré neviem, či sa dedia od starého primára na nového, či sa replikujú niekde ako vírus na školeniach, ale sú prítomné všade okolo. Možno začínajú už pri výučbe medikov. A pritom minimalizovať mnohé chyby na strane lekárov aj pacientov nemusí stáť ani mnoho financií, ani energie, potrebná je len zmena prístupu. .mať svoje meno
Častou črtou lekárskych správ, prepisov súdnych pojednávaní a výpovedí pacientov je, že veľa konkrétnych liečebných postupov sa odohráva bez mena pacienta a lekára. Pacient v ústach lekára nemá jednoducho svoje meno, tobôž titul. V rámci minimalizácie a prevencie možných sporov pacienta a lekára je pritom uvádzanie mena jedného aj druhého úplne esenciálne. Aj tie najnepríjemnejšie diagnózy a stavy pacienta by boli o poznanie prijateľnejšie, ak by lekár vyslovil meno človeka, ktorému sa prihovára.
Vysoké percento sťažností klientov pochádza zo zlej komunikácie lekára. Aj výnimočný expert, ktorému sa nezachveje ruka pri operácii mozgu, a ktorého si prajeme mať pri sebe, keď tú ruku v hlave budeme potrebovať, má nárok trpieť sociálnym debilizmom. V hlbokej podstate to problém nie je, až kým ho však niekto nepostaví fyzicky pred pacienta, ktorému má niečo empaticky oznámiť. K téme komunikácie v medicíne patrí aj typ lekára, ktorý vie teoreticky všetko, vie to aj podať pacientovi, no pri svojom výklade cielene zneistí chorého tým, že spochybní jeho rozhodnutie navštíviť konkrétne zdravotnícke zariadenie, oddelenie či lekára. To sú tie vety typu: „veď predsa každý vie, že žlčníky laparoskopicky najlepšie robí práve kolega z vedľajšieho okresu“ alebo „prečo ste sa neporadili, kým ste zvolili konkrétny postup, vtedy sa dalo ešte niečo robiť“. Práve tieto body zlomu v myslení pacienta sú zodpovedné za stohy popísaného papiera a zbytočné súdne spory. .info z internetu
V našich reáliách sa vyskytuje pomerne často aj zdravotnícky kategorický imperatív typu: Musíte čakať na termín vyšetrenia. Priemerný slovenský pacient má v genetickej výbave „čakanie na niečo“ hneď vedľa centra dýchania, srdcovej činnosti a vylučovania, bude teda čakať na vyšetrenie presne toľko, koľko treba, aby sa nakoniec zistilo, že už vlastne netreba. Krivdy medicíny spáchané na čakajúcich pacientoch by sa dali rátať na tisíce, pričom pacient naozaj čakať nemusí len preto, lebo poliklinika či nemocnica nemôže vykonať vyšetrenie skôr. Drvivá väčšina pacientov si môže dopriať skoršie vyšetrenie realizované tam, kde to vedia urobiť rýchlejšie. Takýto chorý však musí vedieť, že je to možné a že ho nikto v bielom plášti nemôže držať ako rukojemníka.
Nedostatočná informovanosť o liečbe a diagnostike ochorení je ďalší moment, ktorý vedie k sťažnostiam. Je až zarážajúce, koľko dôležitých faktov o svojom ochorení sú pacienti nútení dozvedieť sa z iných zdrojov ako od lekára. Začína byť trendom, že pacienti k svojej sťažnosti či priamo k trestnému oznámeniu priložia rešerš z internetu. Je jasné, že pacient sa v danej situácii častejšie mýli, keď si spája fakty z prehliadača a aplikuje ich na svoj prípad, ale opticky v tej chvíli prehráva lekár, ktorý sa oháňa zažltnutou knihou z minulého storočia a nechápe, že je to on, kto prispel k tomu, že pacient hľadá fakty o svojom ochorení inde. Poskytnúť pacientovi relevantné informácie a otvorenú možnosť podrobiť ich kritike je jediná účelná taktika modernej medicíny. .omyl áno, chyba nie
Medicínske spory môžu byť založené na dobre preukázateľnej chybe zdravotníka, najčastejšie lekára, ale aj podmienené spletitými zákutiami toho, čo sa malo a neurobilo sa, čo sa mohlo a nestihlo sa, toho, čo sa nestalo a zapísalo sa a čo sa reálne stalo, ale nezapísalo sa do pacientových záznamov. Pre pacienta aj lekára je často rozhodujúce práve to, čo sa o celom procese diagnostiky a liečby napíše do zdravotnej dokumentácie. Podceňovanie záznamov a ich systematizácie predstavuje základnú maticu, v ktorej vzniká fatálna chyba.
Lekár sa však môže mýliť, pretože hru na mačku a myš s ním hrá ochorenie v konkrétnom ľudskom tele a hrá ju dobre. Predstavme si, že lekár má k dispozícii len niekoľko desiatok minút života pacienta. Chorý sa sťažuje na jediný príznak, a tým je, povedzme, vracanie. Za desať minút lekár stihne zhodnotiť zdravotný stav pacienta ako náhlu príhodu brušnú, pošle pacienta na chirurgiu, no v skutočnosti ide o infarkt, ktorý sa lieči na internom oddelení. Záludnosť medicíny spočíva v tom, že vracanie sa môže vyskytovať pri jednej aj druhej diagnóze. Lekár sa rozhodol pre možnosť A, správna však bola možnosť B. Ak v rámci postupov, ktoré stihol v danom čase vykonať, boli aj vyšetrenia vedúce k zisteniu správnej diagnózy, avšak oneskorene, lekár chybu neurobil. Na druhej strane je najčastejšou chybou, ak lekár nevyčerpá všetky dostupné možnosti, aby sa zistila skutočná príčina ťažkostí pacienta. .manažment nemocnice
Častou črtou slovenského zdravotníctva v spore s pacientom sú aj niektoré zvláštne organizačné aspekty. Typickým príkladom je situácia, keď mladý lekár bez atestácie, t. j. lekár bez kvalifikácie, čerstvo po absolvovaní lekárskej fakulty slúži v príjmovej ambulancii. Toto pracovné miesto, najmä v nočnej službe, je vysoko rizikové a vyžaduje si práve naopak prítomnosť toho najskúsenejšieho personálu. Tu sa totiž – veľmi často práve na základe neúplných informácií a nejasných príznakov – rozhoduje o prijatí pacienta do nemocnice a o jeho ďalšom osude. Mladý lekár má síce možnosť poradiť sa so starším kolegom, no na niektorých oddeleniach je táto možnosť považovaná za prejav neschopnosti. Čo teda urobí lekár, ktorý je neistý? Musí riskovať – v tom lepšom prípade vyčistený žalúdok od nadriadeného, že v noci prijal pacienta, ktorého nemusel, v tom horšom prípade, že neprijal toho, koho prijať mal a ten niekto už medzi nami nie je.
Keď sa vyšetruje takýto prípad, zistíte, že v obrovskej nemocnici odrazu pracujú len mladí lekári, ktorí sú zodpovední sami za seba. Podľa výpovede svedkov sa neodohrala žiadna vizita nadriadeného, žiadna kontrola ich práce, jednoducho plná zodpovednosť ležala na mladom lekárovi bez praxe. Nespomínam si, že by sa v svedeckej výpovedi niekto spontánne zastal takýchto lekárov hodených cez palubu kolosov s názvom fakultná nemocnica. Aj tak každý vie, že sa nič také strašné nestane, len jeden bezmenný lekár odíde a nahradí ho iný na prázdnom mieste príjmovej ambulancie. .osudy v spisoch
Aby sa zlepšila situácia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, musí sa stať na Slovensku niekoľko vecí:
Pani Magda a pán Eugen musia dostať veľké finančné odškodnenie od nemocnice, kryté dobrou komerčnou poistkou a riaditeľ nemocnice spoločne s neznámou entitou – nemocničným právnikom – im musí prísť osobne potriasť rukou so žiadosťou o prepáčenie.
Pánu Alojzovi musí ešte v ten istý deň zatelefonovať agent z jeho zdravotnej poisťovne, že to CT vyšetrenie mu urobia vo vedľajšej ulici v súkromnom centre o dva dni, nech len príde, pretože podmienky a dostupnosť na to sú už dávno.
Účastníkov dopravných nehôd a obete úrazov, aj keby boli sfetovaní či opití a prišli by po svojich bez jediného škrabanca, budeme vyšetrovať riadne a úplne.
No a systému by výrazne pomohlo aj to, keby lekár na základe dôkazov vyhral mediálne podrobne sledovaný spor s pacientom, ktorý ho neadekvátne hrubo osočil z medicínskeho pochybenia. Autor je súdny lekár, vysokoškolský učiteľ a hlavný konzultant znaleckej organizácie v medicíne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.