Doma, keď som bol dieťa, sme Vianoce nikdy neslávili. Boli sme židia, hoci moja matka ten termín považovala za sporný. Mala vo všeobecnosti hrôzu z náboženstva a osobitne zo židovských hodnostárov – tej hŕstky z nich, ktorá v našom rodnom Den Boschi prežili. Boli sme židia, ale nekonvenční.
Otec v sobotu chodieval do synagógy a viac-menej sa držal tradícií, ale mama nemala v láske Boha, ktorý stvoril hlad, choroby a utrpenie. Boh, ktorý dovolil, aby jej matku a súrodencov v Poľsku poslali do plynu, nebol pre ňu ktovieakým Bohom. .vianoce zo zúfalstva
Niekoľko rokov pred jej smrťou sme sa stretli na vianočnej večeri v reštaurácii v dedine neďaleko Den Boschu. Vianočné obdobie predtým neznášala a často ho trávila doma osamote (ja som bol väčšinou v Los Angeles), no keďže všetci slávia Vianoce, na staré kolená a zo zúfalstva sa rozhodla aspoň raz na tom zúčastniť. Potom sme šli k nej domov a ja som čakal, kedy budem môcť odísť. Netušil som, že jedného dňa tu už nebude – teda tušil som to, len som si to nevedel predstaviť – a tak som kvôli nej nepotlačil nepohodu, ktorú vo mne evokovala moja mladosť a miesto, kde som vyrástol.
Keďže moja pamäť zaznamenáva viac-menej vedome, detstvo prežité v tom krásnom meste si spájam s hlbokým smútkom. Sám som tam neokúsil tragické udalosti, no katastrofy, čo postihli rodiny mojich rodičov, mi to mesto naveky sprotivili. Vždy keď som prišiel navštíviť mamu, chcel som sa mestu čím skôr obrátiť chrbtom. A ona vždy, keď som sa obliekal a nastupoval do auta (pred jej smrťou som mal auto Jaguar XJ6, v ktorom som ju vozil popred jej susedov, a tí vyvaľovali oči), sa ma spýtala, či mám na benzín.
Keď som sa nedíval, strčila mi do vrecka peniaze. Stal sa z toho rituál. Keď sa ma spýtala, či mám na benzín, povedal som, že áno. Potom mi kázala, aby som si skontroloval vrecká. Ja na to, že tam peniaze nenosím. „Ja sa pozriem,“ riekla, potom mi so širokým úsmevom siahla do vrecka a vytiahla stovku. „Si bohatší, než si si myslel,“ vyhlásila a ja som sa zatváril prekvapene, objal som ju a pobozkal. Ale najmä som nesmel povedať, že mi tam peniaze vložila ona.
Okrem toho mi dávala vrecko s jedlom: cibuľky, sladkosti, oriešky a mandarínky či pomaranče, niekedy pór, trochu údenej kuraciny, sklený pohár s kuracou polievkou a vždy rolku toaletného papiera. Človek nikdy nevie, kedy na ceste z Den Boschu do Amsterdamu udrie hladomor.
Po tej vianočnej večeri mi dala čokoládové cukríky a koláč. Niekoľko rokov pred jej smrťou sa mi narodil syn a o tri roky po ňom dcéra. Vianočné večere sú u nás priam nekonečné. O niekoľko rokov budem zase ja dávať mojim deťom balíčky s jedlom. Na cestu. Proti hladu, ktorý prežila moja mama. .handrársky žid
Otec zomrel niekoľko dní pred mojimi jedenástimi narodeninami a ja si naňho veľmi nepamätám. Tak ako mama, pochádzal z chudobnej židovskej rodiny. Tak ako mama, pracovať začal v trinástich. S otcom, mojím starkým, chodieval po uliciach, kde žili boháči, čo si mohli dovoliť vyhadzovať šaty. V trinástich začal kariéru handrára.
Handrársky žid, hovorili mu. Mám jeho fotografiu z trhoviska toho maličkého katolíckeho mesta, kde sme sa ja aj on narodili, vyšla v miestnych novinách. Otec mal vtedy okolo osemnásť, stál pri debničkách a ukazoval strapec hrozna. Už bol trhovníkom, už nemusel tlačiť káru po uliciach. Po ovocí prišli baly látok. Predával ich na trhu, lebo vtedy si veľa ľudí doma šilo šaty. Tam sa zoznámil s matkou. Jeho rodina bola na tom ešte biednejšie ako jej, preto jej rodičia proti sobášu namietali. Ale potom sa znovu dali dokopy, keď sa začala druhá svetová vojna.
O niekoľko rokov po jeho smrti som v garáži, kde stále zostalo jeho auto, našiel škatule so zásielkami z korešpondenčných kurzov. Otec sa vzdelával. Čítal. Odoberal noviny. Vedel, čo sa vo svete deje. Po vojne sa z drobného obchodníka stal majiteľom prekvitajúcej firmy s dvanástimi zamestnancami.
Aj vtedy, v rokoch 1939 a 1940, sa môj otec zaujímal o dianie. Čítal o Nemcoch a vedel, čo znamená nenávisť k židom – tá bola v južnom Holandsku vždy prítomná. Keď sa dal znovu dokopy s mamou, presvedčil ju, aby nenastúpila na transport, ale aby sa s ním skryla.
Ich rodiny dohromady predstavovali, spolu s bratrancami a sesternicami, asi stovku ľudí. Prežilo ich len šesť.
Ja som už vyrastal v zabezpečenej rodine, otec mal vilu a šoféroval Ford Mercury. Zbohatol tak, že matka aj po jeho smrti bez ťažkostí uživila štyri deti.
V oblasti, kde som vyrástol, sa hovorí juhoholandským dialektom. No ja som už v detstve hovoril správnou severnou holandčinou bez prízvuku. Nik nezachytil, že som z juhu. A aj som si tak pripadal – že tam, kde žijem, nepatrím.
Môjho otca, Jooda de Wintera, handrárskeho žida, ktorý zbohatol, býva v bielej vile na kraji mesta a vozí sa vo veľkom americkom aute, v regióne všetci poznali. Mama bola malá a okrúhla, tradičná židovská mamička, ktorá nás takmer zadusila láskou a dobrým jedlom. A prikazovala nám, že ak sa nás niekto spýta, akého sme náboženstva, máme odpovedať, že nijakého – ale všetci tam vedeli, že ak sa niekto volá de Winter, je to príbuzný bohatého Jooda, a teda žid.
Mamina hanba mala dávnu históriu. Jej matka, moja starká, chodievala po farmách na juhu, predávala zápalky a šnúrky do topánok. Ako dieťa som to od mamy často počúval, najmä keď vo svojej priestrannej kuchyni pripravovala jedlo. Starkú zabili v apríli roku 1943 v Sobibore. Tam zabili väčšinu z príbuzných mojich rodičov. Sobibor bol cieľom mnohých vlakov, ktoré v roku 1943 vyrážali z Holandska na východ. .hrozba relativizmu
Po smrti otca znížila mama počet predplatených novín na dve: jedny miestne a jedny celoštátne noviny. Čítala ich do konca svojho života. Ja som s tými novinami vyrástol: jedny boli katolícke a jedny konzervatívne. Až kým som nešiel študovať do Amsterdamu a neunikol som z mesta, kde som sa cítil ako cudzinec, netušil som, že existujú ľavicové noviny a časopisy.
Zato v Amsterdame som už čítal všetko: ľavicové, pravicové, konzervatívne i progresívne. Objavil som Foucaulta a Poppera, Naipaula a Updika. Po roku v Amsterdame som si obstaral telefón, a to bol zrod telefonického vzťahu s mamou, ktorý pokračoval, kým žila. Mama mi telefonovala každučký deň, niekedy aj viackrát. Zvyčajne sme debatovali o politike. Vychodila len základnú školu, ale mala vo veci jasno: Amerika má pravdu. A všetko, čo sa vo svete deje, je dobré či zlé podľa toho, ako to ovplyvní židov.
Vyrástol som s vedomím, že existuje Zlo. Moja mama nebola vzdelaná a o tom, čo sa stalo jej a jej rodine, nikdy nehovorila v historickej perspektíve. Bála sa najmä holandských informátorov, ktorí ochotne hlásili polícii, kde sa ona a môj otec ukrývajú. Tí ľudia boli ešte nebezpečnejší ako nacisti, tí si totiž držali odstup, nie ako holandskí lovci židov, čo brúsili po krajine.
Mojich rodičov dvanásťkrát zradili a zakaždým sa im podarilo utiecť, niekedy mali pred políciou náskok len polhodinu, zachraňovala ich odbojová skupina konzervatívnych kňazov a mníšok (moji rodičia hovorili o katolíckej cirkvi vždy s láskou – veru áno, nič nie je také, ako by mnohí očakávali). Nebezpeční boli holandskí informátori, kým zvyšok obyvateľov Holandska len ľahostajne a ustrašene odvracal tváre.
Zlo existuje, to mi vštepila matka, a Zlo sa nazýva tiež ľahostajnosť.
No naučila ma aj to, že existuje dobro. Stretla ľudí, ktorí riskovali život, aby zachránili židov, ktorých ani nepoznali – v jej prípade to boli konzervatívni katolíci, ktorí boli presvedčení, že židia zapríčinili smrť ich Spasiteľa, nemohli však zniesť hroznú predstavu, že s kozmom by sa stalo niečo nenapraviteľne zlé, ak by ponechali židov ich osudu.
Presnejšie to ani povedať neviem. Skúsenosti mojich rodičov sa dajú zhrnúť do dvoch viet. Zlo existuje. Dobro existuje.
Nie som proti multikulturalizmu. Dnes žijem v jednom z najpestrejších miest sveta, v Los Angeles. Hovorí sa tu najrôznejšími jazykmi. Každá etnická skupina má vlastnú štvrť. A to je v poriadku, kým nenastúpi kultúrny relativizmus. V Holandsku nadobúda kultúrny relativizmus samovražedné rozmery. Kultúrny relativizmus predstavuje eróziu morálnych a etických hodnôt, až ich napokon dorazia fanatici, ktorí sa pod pláštikom kultúrneho relativizmu usilujú len zničiť relativistov.
Kultúrny relativizmus je potomkom vulgárnej neomarxistickej ideológie, ktorá od šesťdesiatych rokov otravuje médiá a akademický svet. Príkladom je vnímanie Hamasu, tej utláčateľskej ideologickej organizácie, ktorá je postavená na kulte smrti. No západné ľavicovoliberálne médiá ho predstavujú ako reakciu na chudobu a hlad, ktorým vystavil Izrael nevinných civilistov a tí, keby nebiedili a nehladovali, boli by rovnako liberálni a tolerantní ako mediálne elity v Londýne a Amsterdame. A tak sa šialenstvo islamistickej ideológie zametá pod koberec a vina sa nehľadá u radikálov, ale mimo nich. Samovražedný terorista je v tomto ponímaní len pešiak, ktorý nekoná, len reaguje. Inými slovami, neľudské Zlo, ktoré drieme v srdci barbarskej ideológie Hamasu, sa popiera. Západné médiá nie sú schopné toto Zlo rozpoznať, alebo ho skôr rozpoznať odmietajú, pretože by to podkopalo socioekonomický model, ktorým vysvetľujú chudobu a nespravodlivosť vo svete (a s ním by padlo jadro sociálnodemokratickej ideológie dnešných mediálnych elít).
Prečo som teda odišiel z Holandska? Lebo tunajšie médiá glorifikujú Hamas? Nie. A čo sivá obloha v Holandsku, čo tamojší dážď? Je fajn, že už niekoľko rokov môžem vychádzať z domu bez dáždnika. A je oslobodzujúce chodiť po uliciach, ktoré, aspoň pre mňa, neukrývajú dejiny.
Otec v sobotu chodieval do synagógy a viac-menej sa držal tradícií, ale mama nemala v láske Boha, ktorý stvoril hlad, choroby a utrpenie. Boh, ktorý dovolil, aby jej matku a súrodencov v Poľsku poslali do plynu, nebol pre ňu ktovieakým Bohom. .vianoce zo zúfalstva
Niekoľko rokov pred jej smrťou sme sa stretli na vianočnej večeri v reštaurácii v dedine neďaleko Den Boschu. Vianočné obdobie predtým neznášala a často ho trávila doma osamote (ja som bol väčšinou v Los Angeles), no keďže všetci slávia Vianoce, na staré kolená a zo zúfalstva sa rozhodla aspoň raz na tom zúčastniť. Potom sme šli k nej domov a ja som čakal, kedy budem môcť odísť. Netušil som, že jedného dňa tu už nebude – teda tušil som to, len som si to nevedel predstaviť – a tak som kvôli nej nepotlačil nepohodu, ktorú vo mne evokovala moja mladosť a miesto, kde som vyrástol.
Keďže moja pamäť zaznamenáva viac-menej vedome, detstvo prežité v tom krásnom meste si spájam s hlbokým smútkom. Sám som tam neokúsil tragické udalosti, no katastrofy, čo postihli rodiny mojich rodičov, mi to mesto naveky sprotivili. Vždy keď som prišiel navštíviť mamu, chcel som sa mestu čím skôr obrátiť chrbtom. A ona vždy, keď som sa obliekal a nastupoval do auta (pred jej smrťou som mal auto Jaguar XJ6, v ktorom som ju vozil popred jej susedov, a tí vyvaľovali oči), sa ma spýtala, či mám na benzín.
Keď som sa nedíval, strčila mi do vrecka peniaze. Stal sa z toho rituál. Keď sa ma spýtala, či mám na benzín, povedal som, že áno. Potom mi kázala, aby som si skontroloval vrecká. Ja na to, že tam peniaze nenosím. „Ja sa pozriem,“ riekla, potom mi so širokým úsmevom siahla do vrecka a vytiahla stovku. „Si bohatší, než si si myslel,“ vyhlásila a ja som sa zatváril prekvapene, objal som ju a pobozkal. Ale najmä som nesmel povedať, že mi tam peniaze vložila ona.
Okrem toho mi dávala vrecko s jedlom: cibuľky, sladkosti, oriešky a mandarínky či pomaranče, niekedy pór, trochu údenej kuraciny, sklený pohár s kuracou polievkou a vždy rolku toaletného papiera. Človek nikdy nevie, kedy na ceste z Den Boschu do Amsterdamu udrie hladomor.
Po tej vianočnej večeri mi dala čokoládové cukríky a koláč. Niekoľko rokov pred jej smrťou sa mi narodil syn a o tri roky po ňom dcéra. Vianočné večere sú u nás priam nekonečné. O niekoľko rokov budem zase ja dávať mojim deťom balíčky s jedlom. Na cestu. Proti hladu, ktorý prežila moja mama. .handrársky žid
Otec zomrel niekoľko dní pred mojimi jedenástimi narodeninami a ja si naňho veľmi nepamätám. Tak ako mama, pochádzal z chudobnej židovskej rodiny. Tak ako mama, pracovať začal v trinástich. S otcom, mojím starkým, chodieval po uliciach, kde žili boháči, čo si mohli dovoliť vyhadzovať šaty. V trinástich začal kariéru handrára.
Handrársky žid, hovorili mu. Mám jeho fotografiu z trhoviska toho maličkého katolíckeho mesta, kde sme sa ja aj on narodili, vyšla v miestnych novinách. Otec mal vtedy okolo osemnásť, stál pri debničkách a ukazoval strapec hrozna. Už bol trhovníkom, už nemusel tlačiť káru po uliciach. Po ovocí prišli baly látok. Predával ich na trhu, lebo vtedy si veľa ľudí doma šilo šaty. Tam sa zoznámil s matkou. Jeho rodina bola na tom ešte biednejšie ako jej, preto jej rodičia proti sobášu namietali. Ale potom sa znovu dali dokopy, keď sa začala druhá svetová vojna.
O niekoľko rokov po jeho smrti som v garáži, kde stále zostalo jeho auto, našiel škatule so zásielkami z korešpondenčných kurzov. Otec sa vzdelával. Čítal. Odoberal noviny. Vedel, čo sa vo svete deje. Po vojne sa z drobného obchodníka stal majiteľom prekvitajúcej firmy s dvanástimi zamestnancami.
Aj vtedy, v rokoch 1939 a 1940, sa môj otec zaujímal o dianie. Čítal o Nemcoch a vedel, čo znamená nenávisť k židom – tá bola v južnom Holandsku vždy prítomná. Keď sa dal znovu dokopy s mamou, presvedčil ju, aby nenastúpila na transport, ale aby sa s ním skryla.
Ich rodiny dohromady predstavovali, spolu s bratrancami a sesternicami, asi stovku ľudí. Prežilo ich len šesť.
Ja som už vyrastal v zabezpečenej rodine, otec mal vilu a šoféroval Ford Mercury. Zbohatol tak, že matka aj po jeho smrti bez ťažkostí uživila štyri deti.
V oblasti, kde som vyrástol, sa hovorí juhoholandským dialektom. No ja som už v detstve hovoril správnou severnou holandčinou bez prízvuku. Nik nezachytil, že som z juhu. A aj som si tak pripadal – že tam, kde žijem, nepatrím.
Môjho otca, Jooda de Wintera, handrárskeho žida, ktorý zbohatol, býva v bielej vile na kraji mesta a vozí sa vo veľkom americkom aute, v regióne všetci poznali. Mama bola malá a okrúhla, tradičná židovská mamička, ktorá nás takmer zadusila láskou a dobrým jedlom. A prikazovala nám, že ak sa nás niekto spýta, akého sme náboženstva, máme odpovedať, že nijakého – ale všetci tam vedeli, že ak sa niekto volá de Winter, je to príbuzný bohatého Jooda, a teda žid.
Mamina hanba mala dávnu históriu. Jej matka, moja starká, chodievala po farmách na juhu, predávala zápalky a šnúrky do topánok. Ako dieťa som to od mamy často počúval, najmä keď vo svojej priestrannej kuchyni pripravovala jedlo. Starkú zabili v apríli roku 1943 v Sobibore. Tam zabili väčšinu z príbuzných mojich rodičov. Sobibor bol cieľom mnohých vlakov, ktoré v roku 1943 vyrážali z Holandska na východ. .hrozba relativizmu
Po smrti otca znížila mama počet predplatených novín na dve: jedny miestne a jedny celoštátne noviny. Čítala ich do konca svojho života. Ja som s tými novinami vyrástol: jedny boli katolícke a jedny konzervatívne. Až kým som nešiel študovať do Amsterdamu a neunikol som z mesta, kde som sa cítil ako cudzinec, netušil som, že existujú ľavicové noviny a časopisy.
Zato v Amsterdame som už čítal všetko: ľavicové, pravicové, konzervatívne i progresívne. Objavil som Foucaulta a Poppera, Naipaula a Updika. Po roku v Amsterdame som si obstaral telefón, a to bol zrod telefonického vzťahu s mamou, ktorý pokračoval, kým žila. Mama mi telefonovala každučký deň, niekedy aj viackrát. Zvyčajne sme debatovali o politike. Vychodila len základnú školu, ale mala vo veci jasno: Amerika má pravdu. A všetko, čo sa vo svete deje, je dobré či zlé podľa toho, ako to ovplyvní židov.
Vyrástol som s vedomím, že existuje Zlo. Moja mama nebola vzdelaná a o tom, čo sa stalo jej a jej rodine, nikdy nehovorila v historickej perspektíve. Bála sa najmä holandských informátorov, ktorí ochotne hlásili polícii, kde sa ona a môj otec ukrývajú. Tí ľudia boli ešte nebezpečnejší ako nacisti, tí si totiž držali odstup, nie ako holandskí lovci židov, čo brúsili po krajine.
Mojich rodičov dvanásťkrát zradili a zakaždým sa im podarilo utiecť, niekedy mali pred políciou náskok len polhodinu, zachraňovala ich odbojová skupina konzervatívnych kňazov a mníšok (moji rodičia hovorili o katolíckej cirkvi vždy s láskou – veru áno, nič nie je také, ako by mnohí očakávali). Nebezpeční boli holandskí informátori, kým zvyšok obyvateľov Holandska len ľahostajne a ustrašene odvracal tváre.
Zlo existuje, to mi vštepila matka, a Zlo sa nazýva tiež ľahostajnosť.
No naučila ma aj to, že existuje dobro. Stretla ľudí, ktorí riskovali život, aby zachránili židov, ktorých ani nepoznali – v jej prípade to boli konzervatívni katolíci, ktorí boli presvedčení, že židia zapríčinili smrť ich Spasiteľa, nemohli však zniesť hroznú predstavu, že s kozmom by sa stalo niečo nenapraviteľne zlé, ak by ponechali židov ich osudu.
Presnejšie to ani povedať neviem. Skúsenosti mojich rodičov sa dajú zhrnúť do dvoch viet. Zlo existuje. Dobro existuje.
Nie som proti multikulturalizmu. Dnes žijem v jednom z najpestrejších miest sveta, v Los Angeles. Hovorí sa tu najrôznejšími jazykmi. Každá etnická skupina má vlastnú štvrť. A to je v poriadku, kým nenastúpi kultúrny relativizmus. V Holandsku nadobúda kultúrny relativizmus samovražedné rozmery. Kultúrny relativizmus predstavuje eróziu morálnych a etických hodnôt, až ich napokon dorazia fanatici, ktorí sa pod pláštikom kultúrneho relativizmu usilujú len zničiť relativistov.
Kultúrny relativizmus je potomkom vulgárnej neomarxistickej ideológie, ktorá od šesťdesiatych rokov otravuje médiá a akademický svet. Príkladom je vnímanie Hamasu, tej utláčateľskej ideologickej organizácie, ktorá je postavená na kulte smrti. No západné ľavicovoliberálne médiá ho predstavujú ako reakciu na chudobu a hlad, ktorým vystavil Izrael nevinných civilistov a tí, keby nebiedili a nehladovali, boli by rovnako liberálni a tolerantní ako mediálne elity v Londýne a Amsterdame. A tak sa šialenstvo islamistickej ideológie zametá pod koberec a vina sa nehľadá u radikálov, ale mimo nich. Samovražedný terorista je v tomto ponímaní len pešiak, ktorý nekoná, len reaguje. Inými slovami, neľudské Zlo, ktoré drieme v srdci barbarskej ideológie Hamasu, sa popiera. Západné médiá nie sú schopné toto Zlo rozpoznať, alebo ho skôr rozpoznať odmietajú, pretože by to podkopalo socioekonomický model, ktorým vysvetľujú chudobu a nespravodlivosť vo svete (a s ním by padlo jadro sociálnodemokratickej ideológie dnešných mediálnych elít).
Prečo som teda odišiel z Holandska? Lebo tunajšie médiá glorifikujú Hamas? Nie. A čo sivá obloha v Holandsku, čo tamojší dážď? Je fajn, že už niekoľko rokov môžem vychádzať z domu bez dáždnika. A je oslobodzujúce chodiť po uliciach, ktoré, aspoň pre mňa, neukrývajú dejiny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.