Plnia sa mi sny

.ty si sa narodil vo Vrbovom?
V Piešťanoch. Tam je pôrodnica, tam sa my z Vrbového chodíme rodiť. Ale meno Jobus znie zaujímavo. Pán brat sa vŕtal v nejakých archívoch. Prvé zmienky s vrbovskými menami sú z roku 1700 a už tam bol Jobus. .čiže starý vrbovský rod.
Môže byť, ale aj na Oravskom zámku som našiel rodokmeň a tam bol Jobus I., Jobus II., Jobus III., Jobus IV., ale keď som vravel, že ja sa volám Jobus, tak to dievčatko, čo tam robilo sprievodkyňu, povedalo, že to nemá so mnou nič, lebo vtedy priezviská neexistovali a že to bolo prvé meno. Jobus je zvláštne meno. Odzadu je to súboj. .čo robili rodičia?
V Trikote. Tam robilo celé Vrbové. Otec tam bol dokonca nejaký námestník. Robil to, čo ho baví, snažil sa. .kde si chodil na strednú školu?
Elektrotechnická priemyslovka Piešťany. .to bolo preto, že ťa bavili strojčeky?
Nie. Skôr gitara, v gitare boli drôty, elektrotechnika bola pre mňa hudba. Za komunizmu nebol extra výber a ani mi nič iné nenapadlo. Už vtedy som bol úplne zahltený hudbou. Už na základnej škole sme mali kapelu. .aj s bratom?
Aj s bratom. Vtedy sme sa volali Veget. Keď sme boli ôsmaci, už sme hrávali, dokonca aj na svadbe. Do rána, štyri malé deti. Spievali sme iba naše piesne. Vtedy prišiel zrazu za nami nejaký ženích, vedel, že máme skupinu, že či by sme mu nešli zahrať. A čo tam budeme hrať? Tak sme zohnali 50 ľudoviek a šli sme. Pre nás to bolo vzácne, že nám niekto dá 150 korún ako 14-ročným. .akú hudbu si mal vtedy rád?
Fermatu, Petra Lipu, nejaké blues, dokonca folk. Už na základnej škole sme boli s basgitaristom Romankom Klčom trošku „iní“. Ako deti sme si kúpili dvoj - album zBratislavských jazzových dní a zamilovali sme sa do toho. .náročná hudba.
Dá sa povedať. A takú hudbu sme aj robili. Svadba bola len výstrelok. .snažili ste sa už vtedy o náročnejší rock?
To bolo naše, my sme si piesne vymýšľali od mala, Hroch Karol vznikol, keď mal pán brat desať rokov. Pred Vegetom sme ešte mali skupinu Harmasan. Vrcholom bolo, keď sa za komunizmu začali u nás predávať prvé maďarské magnetofóny MK27 s gumenými gombíkmi, ako z kozmu. Ale nemali sme ho na to, aby sme na ňom počúvali hudbu, to bolo druhoradé. Bol k nemu pribalený mikrofón, a to bola výzva. Hneď, ako sme ho dostali, začali sme robiť relácie, básničky, pesničky. .čo vás inšpirovalo?
Už len to, že sa to dá zaznamenať! .kedy vznikli Karpatské chrbáty?
Asi v roku 1985, neviem presne. Predtým sme sa volali Veget. Ten fungoval tak, že rok sme vymýšľali koncertný program, ktorý sme potom raz zahrali vo Vrbovom v kinosále. Potom sme zase rok vymýšľali, raz sme dokonca ako deti spravili rockovú operu, ktorá trvala hodinu a pol, raz sme ju zahrali a koniec. Pre náš názov si nás zavolali na okresný výbor Komunistickej strany do Trnavy a tam mi jeden pán ako dieťaťu vysvetľoval, že by sme sa nemali volať Veget. On si sedí za tým stolom a pýta sa, že čo to znamená. A ja mu hovorím: vegetácia, všetko kvitne... Jemu sa to nezdalo. Tak sme si dali názov chrbáty, akože vyskočte nám všetci na chrbát, a karpatské, to bol taký alkohol, čo som už ako dieťa požíval. Keďže sme bývali pod Karpatmi, tak to sedelo. .pamätáš sa na prvý koncert mimo Vrbového?
Nepamätám sa presne, veľmi smutné na tom je, že už som požíval alkoholické nápoje, ale určite sa robili festivaly amatérskej tvorby Famat. V roku 1987 bol koncert Bez ladu a skladu v Drahovciach, kde sme hrali aj my, hrali sme aj v dedine Ostrov. Vedúci kultúry bol v tej dedine basgitarista piešťanskej skupiny Slniečko a on sa s tým nepáral. .čiže na strednej škole si už bol skúsený muzikant.
Nebolo veľa koncertov, ale už to bolo na dobrej úrovni. Mal som to šťastie, že chlapci sa vydreli na veľmi dobrých muzikantov. Už v sedemnástich rokoch bol zázrak, ako hrali. Raz sme hrali v Partizánskom, kde si nás jeden spevák zavolal ako sprievodnú kapelu. Už vtedy sme robili cirkus, mal som natáčky a na sebe povešané žufanky. Stiahli nás dole. Boli tam však zvukári z Pražského výběru a veľmi sa im to páčilo. Bolo to niečo úžasné, dali nám ponuku a konkrétne termíny na máj 1988. No my sme išli v apríli na vojnu. .takže z toho nič nebolo.
Už to začalo byť to naozajstné, to, o čom sme snívali. Ale na vojne som bol s basgitaristom a hrali sme ďalej. Bolo zaujímavé, ako sa na nás pozerali pred revolúciou, keď som pesničky nemohol spievať a po revolúcii, keď nám dávali jeden diplom za druhým. .ty si prežil revolúciu na vojne?
Áno, ale už som bol skoro na ceste domov. To bol najkrajší Silvester môjho života, neprekonateľný. Ale v kasárňach prežiť revolúciu bolo dosť napínavé. .kde si bol?
V Českých Budejoviciach. Mám zaujímavú spomienku, Silvester rok predtým som bol dozorným roty. Vtedy „deveťák“ bol pán. Mazáci mali fľašku, vypili si. Ale po revolúcii ten deveťák za mnou prišiel a povedal mi: prosím ťa, udrž to tu. To bolo hrozné, na buzeráku horeli knihy. Ale keď som povedal, že už ticho a ideme spať, bolo ticho. Ráno sa vstalo a všade bol poriadok. Bolo cítiť obrovskú zmenu. .po návrate z vojny si šiel do atómky?
Nie, nastúpil som najprv do Trikoty. Môj brat tam už robil kuriča. A on ma nahovoril na totálny underground. Poď, hovorí, na čističku odpadových vôd, to je bomba. Tam robili po revolúcii tí najväčší alkáči, odpadlíci. Nastúpili sme tam ja s Romankom Klčom. Bola to veľká šou. Boli tam kaly a podobne, ale my sme si dávali biele plášte do práce. .robili ste si z toho recesiu?
Absolútne. Vydržal som tak desať rokov. Potom sa pýtam, či by som s elektrotechnickou školou nemohol aspoň elektrikára robiť. Ale bol som zle zapísaný, že som robil na čističke. Potom som sa dostal na vzduchotechniku, to bolo čistejšie, ale tak mi to liezlo na nervy, že som si hovoril, že aj s lopatou by som robil radšej. Lebo aj plat sme mali minimum najminimimovateľnejší. .z čoho si žil? Veď už si mal deti.
Aj so ženou, hoci sme obaja robili, sme nepresiahli šesťtisíc, čo bolo minimum, ktoré dostávali tí, čo nerobili. Zvykli sme si, boli sme skromní. Horšie bolo, že vedenie vo fabrike sa vtedy zmenilo a oni sa už začali hrať na veľkých kapitalistov. Boli hrozné podmienky, vyhrážali sa, že nás vyhodia a že vonku čaká zástup ľudí, čo nás môžu nahradiť. Keď som prišiel do atómky, cítil som sa ako v raji. Plat bol desaťtisíc a správali sa ku mne normálne. Potom som tam potiahol aj brata. No Trikota bola zaujímavá skúsenosť, vybláznili sme sa. .čo robíte v atómke?
Ja som mechanik merania regulácie a pán brat majster primárneho okruhu. .ty na koncertoch často hovorievaš: milovaná atómka.
Vážim si to, pokloním sa, keď idem okolo. Ale za tie roky na to pozerám s nadhľadom, a teraz, keď je V1 vypnutá, nik nevie, čo bude. .máte heslo „Bezpečnosť pri práci je dôležitejšia než práca samotná“...
...a to je práve atómka! .ako hľadíš na paniku okolo Fukušimy?
Možno to poviem sám na svete, ale to, čo sa tam stalo, je dôkaz, že jadrová energetika je bezpečná. Spadlo celé chladenie a toto sú následky? Porovnaj si Černobyľ. Bez chladenia to zminimalizovali, ustrážili tú silu energie. Neviem, ako sa im to podarilo. A klobúk dolu pred V2 v Jaslovských Bohuniciach, môžeme byť úplne spokojní. A sem žiadna vlna nepríde. .čo bolo po vojne s hudbou?
Pán brat odišiel na vojnu o dva roky skôr, tak sme na seba čakali štyri roky. Medzitým, ako bol dva roky mimo nás, sa vChrbátoch vystriedalo niekoľko bubeníkov. Nájsť v disko kraji bubeníka, čo by hral vlastné piesne, ešte aj na hony vzdialené od komercie, bolo ťažké. Ale keď sa vrátil, zmizol z hudobnej scény na desať rokov. A tak sme vzali bubeníka Petra Hrdinu z Ucha. No a pán brat si desať rokov oddýchol. .po roku 1989 ste začali vydávať platne.
Prišla ponuka z Opusu. Prvú platňu sme spravili s producentom Mariánom Jaslovským, čo si veľmi vážim. Nahrali sme vinylovú platňu v roku 1992. O tom som sníval od malička, aj keď som videl na vojne padať hviezdu, tak som si to prial. Za komunizmu bolo jasné, že sa mi to nesplní. Nevedel som, že bude revolúcia. .multiorganizáciu Kriak ste založili už ako deti?
Ja, pán brat a Romanko Klčo, môj bratranec, sme zakopali vo fľaške „pandrláčika“ z Človeče nezlob se do zeme, mali sme 5-6 rokov. Máme dodnes tradíciu, že na Vianoce o dvanástej ho ideme vykopať, osvietime ho na pár minút, niečo si zaželáme a zakopeme ho naspäť. Vtedy pán brat vymyslel aj hru pindžerlo, kde s pandrláčikmi z Človeče hráme futbal. To bolo prvé, čo sa týka multiorganizácie Kriak, hoci ešte sa to tak nevolalo. Ale hrávame sa doteraz. .čo je to vlastne multiorganizácia Kriak?
Multiorganizácia Kriak na čele s naším predsedom Húpacím konom zastrešuje naše hudobné skupiny a rôzne iné aktivity. Organizuje napríklad lov na krokodíla, keď hádžeme oštepy do nafukovacích zvieratiek, alebo streľbu na terč z poplašnej pištole, ZDRBES (Združenie bezpečných strelcov – pozn. red.), medzinárodné vedecké sympózium, kde sme ako vedci a prednášame rôzne témy. .povedz nejaké témy.
Ja som napríklad vymyslel dlhé „m“ ako súčasť slovenskej abecedy, objavili sme stacionárny moped, stromy so štvorcovým profilom, je toho strašne veľa. Sympózium sme robili ako naozajstní vedci. Veľmi nás tešilo, keď prišiel na hosťovačku nejaký chemický inžinier a zapísal nám tabuľu vzorcami. Pre nás to bolo niečo fascinujúce. .a kedy sa začal priemyselný folklór?
Pána brata po prestávke začal lákať folklór. Kúpil si fujaru a v tej svojej kotolničke začal vymýšľať. Kupoval veľké „rúle“, hrával na tom, mal toho plnú izbu. Tak sme spravili kapelu. Ivan Prekop s Igorkom Derevencom mali v divadle L+S výstavu obrazov, Karpatské chrbáty fungovali dlhé roky. Tak sme si povedali, že novú kapelu Vrbovskí víťazi predstavíme na tej výstave. Za dve hodiny sme vy - mys leli základných 8 až 9 piesní, ktoré hráme dodnes. Už sme si dali montérky, piesne o práci a bezpečnosti pri práci a bolo vybavené. .dobrý nápad.
Chválim za to pána brata, určite mu prospela desaťročná pauza. Ak by sme bývali v inom štáte, tak dnes nechodíme do roboty. Je to univerzálne, s tým sa nehanbím hrať kdekoľvek. Môžem ísť na jarmok, kam by sme s Chrbátmi nešli, do domu dôchodcov, do materskej škôlky, inšpiruje to dieťa aj dospelého. Teraz na Vrbovských vetroch budeme mať s bratom premiéru nového projektu. .nová kapela?
Na koncertoch Víťazov vždy poslednú časť zahrá naša odnož Záhradné domčeky. Naznačím len, že to bude taká rockovejšia verzia. Prvý nástroj sme už predstavili, je to Jednotná roľnícka gitara, na svete je už aj krompáč ako basgitara, pán brat už vyrobil aj bicie. .tvoj projekt Abusus súvisí s abstinenciou. Ty si bol seriózny alkoholik?
Toto je individuálne – každý ti na to odpovie ináč. Serióznych alkoholikov sa tu pohybuje tisíce, nikdy sa s tým nemusia priznať a odbojujú si s tým celý život. Tá hranica, keď sa stávaš serióznym alkoholikom, je individuálna. Ja som to mal od detstva. Hrával som na gitare v skupine Slniečko, keď som mal 15 rokov. Dva roky, kým bol ich gitarista na vojne. Bol som vzrastom veľký, ale ináč som bol dieťa. A normálne som valil: pivá, tvrdé. Celých tých 20 rokov som si ani nevedel predstaviť, že by som vyšiel na pódium bez toho, aby som si niečo dal. Ja som nevedel, či som, alebo nie som alkoholik. Ja som tak žil. Stále. Od dieťaťa. .čo spôsobilo, že si začal rozmýšľať o abstinencii?
Už na vojne sa stali také prípady, že som prišiel z opušťáku a tri dni som ležal a pozeral do plafónu. Nevedel som, že to je depresia. Ani ďalších 20 rokov som to nevedel. Musel som stretnúť ľudí, ktorí tomu rozumeli a videli, že sa trápim. Dnes to považujem za jedno obrovské školenie pre tento prenádherný život, ktorý žijem teraz. .bol nejaký zlom, kedy si si povedal, že už máš dosť?
Raz za rok som si dával „ramadán" – vo februári som nepil, aby sa organizmus zregeneroval. Ale vždy som si našiel cestičku k alkoholu. Keď mi napríklad vyšli zlé pečeňové testy, tak som prestal jesť „šnicľu“, ale pil som borovičku. Ty si vtedy neuvedomuješ, aké ti to spôsobuje problémy. Napríklad koncert Karpatských chrbátov v Považskej Bystrici. O hodinu hráte a ty zistíš, že nič nemáš pri sebe. To, že máš vyjsť na pódium, je vtedy asi treťoradé. V prvom rade musíš nájsť šenk, musíš si nechať do fľašky niečo načapovať. Takéto debiliny ma okrádali o energiu. Keď som už hrával s kapelou Neuropa, tak som mal vypočítané, že keď si z domu vezmem dva litre vína, tak sa ani neopijem a všetko bude dobré. Bolo to strašné. S Neuropou sme mali naozajstnú šnúru. Keď sa pilo už viacej dní, tak som sa trápil. Nevadilo mi, že na druhý deň zvraciam žlté. Stačilo mi zájsť do šenku, dať si päť borovičiek a už bolo dobre. Musel som dotlakovať hladinu. Tie šnúry, to bolo trápenie. Neustále počty: za hodinu hráme, tak to si už môžem dať, ale nie veľa, aby to nebolo vidieť. Nebolo to o opitosti, ale o tom, že to na 98 percent zahatá tvoj mozog. Ideš do Tatier na výlet a prvé, čo urobíš, keď na Štrbskom plese odstavíš auto: dáš si pivo, veď si na výlete. Potom rátaš tri hodiny, lebo si niekde čítal, že toľko trvá, kým z teba vyprší pivo. Tak si tri hodiny na Štrbskom plese. Po troch hodinách sadáš do auta a ideš niekde inde. Tu spíme. Hurá! Môžeš si dať šesť pív, lebo „karuješ“ až ráno. Máš dovolenku z roboty? Hurá! Nemusíš počítať pivá. Alkohol ti neprinášal radosť, ale len to, že si sa na chvíľu dostal z mínusu na nulu. A účinky sa skracovali. Myslím, že väčšina z tých, čo pijú, vedia, čo to je. .a preto si sa stal abstinentom?
Najprv som k tomu len pričuchával. Napríklad raz som deväť mesiacov nepil. A potom sme hrali s Neuropou vo Francúzsku. Mali sme tam zadarmo pivo. Ja som si kupoval nealkoholické za ťažké peniaze. Hovoril som si, že načo vlastne vypijem desať tých nealkoholických pív, to si môžem rovno dať pohár normálneho piva. Po deviatich mesiacoch som si dal jeden pohárik piva a v tej chvíli pre mňa nič iné neexistovalo. Normálne som sa bavil s kamarátmi, ale v hlave mi cinkalo, že ešte jeden poháriček by si si hádam mohol dať. Skončil som pri piatich pivách. Ešte v noci som si chcel trošku uchlipnúť aMarek Minárik, s ktorým som bol na izbe – aMarek už veru má niečo za sebou –, mi hovorí: „Branuško, neblázni." .ľudia okolo teba vedeli, že si alkoholik?
Ja si myslím, že nie. V tom Vrbovom s pätnástimi šenkami na päťtisíc obyvateľov to nebolo nič zvláštne. Robil som celý život hudbu a alkohol ma zrážal k zemi, takže som nevytŕčal z davu. Alkohol ma dával do laty a oberal ma o zdravú sebadôveru. .mal si pocit viny?
Sústavne. .odkedy si teda abstinent?
Skontaktoval som sa s našou kamarátkou Natáliou Kaščákovou, ktorá mi povedala, že mám depresiu a že štartér depresie je alkohol. Nebol som na klasickom protialkoholickom liečení, lebo som si nepitie už predtým sám vyskúšal. Uvedomil som si, že už nedokážem uniesť to bremeno, a tak som si pred šiestimi rokmi naplánoval, že po veľkonočnej šibačke prestanem piť. Nejaký čas som užíval antidepresíva. Po polroku som začal riešiť najväčší problém: vystúpiť na pódium bez alkoholu. To som naposledy robil ako 14-ročný. Podarilo sa to a ja som bol najšťastnejší človek na svete. .kedy to bolo?
Dvadsiateho deviateho marca 2005 som prestal piť a do mesiaca vznikol Abusus. Povedal som si, že s Vrbovskými víťazmi spievam o práci a v Abususe budem spievať o alkohole. To bola taká moja prvá barlička: dáš to zo seba von, priznáš to pred ľuďmi a následne sa opiješ a spravíš zo seba debila? To nejde. Takže to bola veľká pomôcka. Abusus považujem za školu života. Sadnúť si pred ľuďmi na pódium do kresla, za chrbtom nemáš kvalitných muzikantov ako v Karpatských chrbátoch, ani to nie je šou ako s Vrbovskými víťazmi. V Abususe som sám. Je to krásne školenie. Musíš reagovať sám, dostávaš sa do trápnych situácií amusíš ich riešiť na mieste. Je to o raste sebadôvery, ktorá bola predtým roky podlomená alkoholom. .keď si sa stal abstinentom, bolo to ako erupcia tvorivej energie...
Presne! Albumy, knižky, festival. Všetko, o čo ma alkohol okrádal a čo som v sebe dusil, všetko som to začal robiť tak, ako som o tom celý život sníval. .ako vznikol festival Vrbovské vetry?
Dozvedel som sa, že Ľuboslav Petruška, gitarista z Chiki Liki Tu- A, môj kamarát, s ktorým sme sa v minulosti párkrát poriadne ožrali, prestal zhodou okolností piť v ten istý deň ako ja. Keď sme mali prvé výročie nepitia, zorganizoval som vo Vrbovom Oslavu nepitia a vítanie jari. Pozval som skupinu Chiki Liki Tu-A a ešte nejakého tretieho hosťa. To bol prvý krok. Potom prišlo leto, festival Hodokvas zmenil majiteľa a prvýkrát sme na ňom nehrali. Mali sme Chrbáty, Víťazov a Abusus a ani jednu z týchto skupín na Hodokvas nezavolali. A nezavolali ani Chiki Liki Tu-A, ani Slobodnú Európu. Prišiel som vtedy za Martinkom Višňovským z Chiki Liki Tu-A a hovorím mu: „Dokedy my budeme len tí, čo čakajú, kto ich kde pozve. Spravme si svoj festival a zahrajme si, kedy budeme chcieť." Potom som sa dohodol aj sWhiskym. Stretli sme sa ako kamaráti, zahrali sme si aj s tým rizikom, že ak nikto nepríde, nič za hranie nedostaneme. Tak vznikli Vrbovské vetry. Bolo to pekné a milé a stále sa to snažím robiť tak, aby to bolo pekné a milé. .odvtedy sa Vetry rozrástli.
Na ďalší rok som už zohnal Bažant kinematograf a chcel som tým ľuďom vo Vrbovom, ktorí 20 rokov nemohli ísť do kina a do divadla, priniesť aj tieto veci. Ako nepijúcemu mi začalo vadiť, že sa v našom malom meste nič nedeje. Vrbovské vetry sú v prvom rade o kamarátstve a o plnení svojich snov. .tak tvoríš aj program festivalu?
Kamarátstvo a sny. Volám tam skupiny, ktoré sa mi ľúbili. Všetkých si tam chcem doniesť: Fermata, Pražský výběr, Buty, Bez ladu a skladu, Martinko Valihora, Dubioza kolektív. Pohoda a Vrbovské vetry sú mojím sviatkom. .a ako oslavuješ sviatky?
Raz doma s rodinou – to sú Vetry. A potom s kamarátmi, s ľuďmi z práce, so všetkými – to je Pohoda. .v poslednom čase píšeš knihy. Ako k tomu došlo?
Kniha bola tiež môj sen. Keď som bol maličký, osemročný, tak som si písal knihu. Volala sa Ostrov strašidiel.Keď som bol v puberte, napísal som ďalšiu knihu – 60 000 křížů sa volala. Vyzerala tak, že na každú stránku som nakreslil tisíc krížikov. Potom mi Miško Kaščák asi pred ôsmimi rokmi navrhol, že mi splní sen a vydá mi leporelo. Hneď som ho aj napísal, no vyšlo až minulý rok, po siedmich rokoch čakania. To bola moja prvotina, ktorá však nevyšla ako prvá. Miško ma potom podpichol s knižkou rozprávok. Tak vyšli Láskavé rozprávky. Ilustroval to Igorko Derevenec a nakoniec sme to vydali sami na kolene. Kniha sa rozpredala, a potom vyšla v druhom náklade už s inými Igorkovými obrázkami vo vydavateľstve Ryba Edition a teraz v jeseni vyjde tretie vydanie v Slovarte zase s novými obrázkami. Potom boli Zázračné rozprávky. .a kniha Až na vrchol?
Tej sa až bojím chytiť. My sme totiž mali ďalší sen: nakrútiť celovečerný film a ísť na seba do kina. To by bola paráda! Keďže som s tým nemal žiadne skúsenosti, tak som sa pýtal Tóna Šulíka, že čo mám spraviť prvé, aby sme nakrútili film. On povedal, aby som napísal scenár. Ale ja som nevedel, ako to vyzerá. Tak mi povedal: „Napíš to ako knihu.“ Tá knižka vznikala tak, aby všetko, čo v nej je, mohlo byť spravené ako film. Už som si našiel aj režiséra, ale tým to trvá dlhé roky. Tá kniha je predloha k filmu, očko v retiazke k tomu, aby vznikol film. Bola to moja povinosť, aby som zachytil všetko, čo sa deje v Kriaku a v tých troch skupinách, ktoré mám rád a budú hrať tento rok spolu na Vetroch: Bez ladu a skladu, Chiki Liki Tu-A a Karpatské chrbáty. .teraz píšeš o muflónovi Ancijášovi.
Ja som nikdy nechcel robiť niečo, čo by ohúrilo ľudí. Ani v hudbe, ani v knihách. Dokonca sa ani neprihováram k deťom ako k deťom, ale ako k seberovným. Za dva týždne mi vychádza ďalšia kniha Ako muflón Ancijáš cestuje na západ. Veľmi sa teším z tejto postavičky. A už sa teším na zimu, keď napíšem knihu Komisár Mrodge. Kriminálka. Mrož ako komisár bude riešiť prípady. Veľká radosť! .na záver zopár jednoduchých otázok. Veríš v Boha?
Od malička mám svoje modlitby, modlím sa možno aj stokrát za deň. Pri každom krížiku pri ceste sa modlím. Každé ráno. Ak je Boh, určite sa mu to páči. .sleduješ politiku?
Sledujem, ale oveľa menej než voľakedy. .chodíš voliť?
Chodím. .koho si volil naposledy?
Most. Páči sa mi to spojenie Maďarov a Slovákov. Veď iná cesta ani nie je. .chodíš na dovolenky?
Nemám čas. Celá dovolenka je minutá na koncerty. .čo považuješ za najcennejšiu vec, ktorú vlastníš?
Čistotu. Bez abstinencie by to nešlo. Je to neporovnateľné. Ako keby som chodil dvadsať rokov do školy, potom som ju vychodil a začal som žiť. .aký je tvoj zatiaľ nenaplnený sen?
Chcel by som letieť do vesmíru. Tento sen bol od začiatku zamietnutý, lebo kozmonauti mohli mať len 170 centimetrov. Ale teraz už Američania vymýšľajú a dá sa ísť do vesmíru na pätnásť sekúnd. Stojí to milióny. Možno raz predám dom a skúsim to. Ale vážne: môj sen je, aby sme tu boli čo najdlhšie a aby sme boli zdraví. Braňo Jobus/
Narodil sa a žije vo Vrbovom. Od pätnástich rokov robí hudbu. V súčasnosti hrá v kapele Karpatské chrbáty, so svojím bratom Andrejom tvoria Vrbovských víťazov a odkedy abstinuje, hrá v sólovom projekte Abusus. Hral aj v kapelách Slniečko a Neuropa. Doteraz napísal šesť kníh pre deti aj dospelých, z ktorých aktuálna – Ako muflón Ancijáš cestuje na západ – vychádza v týchto dňoch. Je aj organizátorom festivalu Vrbovské vetry, ktorý bude 11. až 17. júla vo Vrbovom.