Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Šťastie v búrke vs. deti

.richard Debnár .časopis .lifestyle

„Už sa to trhá!“ Kričala nadšene moja žena a ukazovala na zatiahnuté nebo nad nami. Zase to raz na ňu prišlo. Po fáze Terazfaktnemámčas pravidelne prichádza fáza Poďmesiužiťprírodu. Pointou má byť jej šťastie.

Je mi jasné, že keď je šťastný rodič, je šťastné aj dieťa. Ale v tomto konkrétnom prípade vidím v očiach našich detí čisté zúfalstvo. Moja manželka je pracovitá lekárka a keď už sa raz rozhodne, že bude konečne relaxovať, urobí to. Osobne som skôr sediaci typ. Mám rád teplo domova, teplé ponožky, teplé jedlo, a tak vôbec, svätý pokoj bez väčšej fyzickej námahy. Obávam sa, že naše deti Hana a Juraj sú v tomto smere dosť po mne.
„Ja končím. Už ideme tri hodiny do kopca, NIČ sa netrhá, len moje nervy, žiadne slnko nevykukne a my akurát tak dobre zmokneme. A to si ešte budeme gratulovať, keď do nás neudrie hrom.“ To som nebol ja. Môj skoro dospelý syn Juraj pozval svoju frajerku večer do kina a zároveň neuvážene sľúbil svojej matke, že predtým vybehne s nami do prírody. Zabudol na to, že tieto relaxačné výlety sa končia vždy rovnako. V neskorých nočných hodinách prichádzame vyčerpaní, dezorientovaní, tristokrát v rôznych kombináciách pohádaní, ale šťastní. Šťastní, že sme konečne zase doma. Moja žena je fantastická alergologička, vie presne, kedy sa ktorej časti prírody musíme vyhýbať. Uznáva antihistaminiká vo všetkých formách a keď už sa inak nedá, aj kortikoidy. Neuznáva mapy, značky na stromoch a celkovo vyznačené turistické chodníky. Zrejme to súvisí s ťažkým štúdiom medicíny. Je to niečo, čo sa nedá pochopiť. Vy to len musíte prežiť. „Neudrie do nás hrom. Hrom je len zvukový efekt blesku. Blesk je výboj atmosférickej elektriny. Úmrtnosť pri úrazoch bleskom je asi 30–40 % plus trvalé následky zvyšných osôb. Na tvojom mieste by som si vypla mobil,“ povedala vecne malá Hana, pretože najradšej zo všetkého číta encyklopédie, cestopisy a Agathu Christie.
„Si zas múdra, segra? Radšej hľadaj, kde je sever.“
„Čo ste všetci takí zablokovaní! Dýchajte! Necítite sa slobodne? Ten luft! A tá farba všade okolo! Tuším začnem maľovať! Na Vianoce asi potrebujem od Ježiška akrylové farby, plátno a štetce!“ Nadchýnala sa moja žena a behala po lese ako vyšinutá. Keby s nami neboli deti, stiahnem ju do najbližšieho machu a ukážem jej, ako sa miluje v prírode. Bola rozkošná, ako nám udávala smer podľa toho, ako zasvietilo slnko cez stromy a kde sa čo mihlo. Nad nami visela búrka, bolo sparno, ale ona si to nevšímala. Bola šťastná.
„Keď si vypnem mobil, tak to rovno môžem s Maťou zabaliť. Dá mi kopačky,“ vzdychol môj zamilovaný syn. „Okrem toho ma už bolia nohy. Končím.“
„Aj tak tu nemáš signál, tak nestresuj. Ja mám na nohách vibramky po tebe a nesťažujem sa. Dnes už sa vyrábajú aj ľahšie modely a pre dievčatá. Ale ja nevyrábam dusno.“
„Vydržte, ako poznám mamu, za najbližším stromom začne byť hladná a smädná. Nájdeme civilizáciu a ja zavolám taxík.“ Upokojil som deti a myslel na zázrak. Len ten nás môže vytrhnúť pred istou smrťou zasiahnutím blesku. Myslím, že teraz prichádza pointa. Nečakajte na zázrak. Žite ho. Aj v bezútešnom lese. Zahrmelo a v kroví sa z ničoho nič objavila mierne uplakaná mladá žena s vakom pre bábätká zaveseným na bruchu. Vo vaku spokojne spalo asi trojmesačné dieťa. Hrozne som mu závidel. Jemu sa o chvíľu nepremočia nohy. Mne hej. „Nevideli ste môjho muža? Hovoril mi, že mám ísť stále rovno, že on sa len vyciká a ja som sa tu stratila. Nemám signál a som smädná!“ V mojej žene sa v tej chvíli pohol krčok maternice, premodulovala sa na záchranárku a lekárku, dala mladej mamičke vypiť náš posledný dúšok vody a spoločne sme začali hľadať najkratšiu únikovú cestu z lesa. „Niekto pre šťastie potrebuje hory-lesy a niekomu stačí taxík.“ Usmial som sa vďačne na neprístupného taxikára, ktorý nás čakal na príjazdovej ceste a s nevôľou hľadel na naše mokré zvršky. Chytili sme ho v pravej chvíli, nasúkali sa aj so zachránenou mamičkou a jej dojčaťom dnu a cez zahmlené okná sledovali, či už príde stratený manžel na oktávii. „A u nás v škole potrebujú niektorí pre šťastie drogy alebo lopty,“ oznámila nám Hanka len tak mimochodom.
„Lopty?“ čudoval sa taxikár.
„Včera bola u nás polícia a našla jednej ôsmačke v taške drogy. Tak som si predstavovala, že ako máme nástenku Zober loptu, nie drogu, čo by s ňou tí policajti urobili, keby mala plnú tašku lôpt.“
„A ty by si čo chcela mať v taške?“ spýtal sa taxikár zvedavo.
„Ja? Asi ten najnovší sliz, zvratky s kúskami jedla. Predavačka v hračkárstve mi prezradila, že tak nachytala svojho muža. Akože jej nesadol obed a že jej prišlo zle. Takto si zakryla ústa a takto ju naplo.“ Musel som Hanku stopnúť, lebo hrozilo, že taxikár nás bez srandy vysadí do búrky a lejaku.
Večer, keď Juraj randil v kine a Hanka únavou zaspala pri večeri s vidličkou v ruke, som pochopil ďalší rozmer šťastia. Preniesol som dcéru do postele a potom so žene zašepkal do ucha: „Už sa to trhá!“ A natrhol som jej nežne a s láskou turistické tričko. Zajtra jej kúpim nové. Za to šťastie a všetko ostatné, čo s tým súvisí, to stálo. Pracujem na tom, aby konečne naplno precítila, že človek, ktorý nevie byť šťastný doma, nebude šťastný nikde. Myslím, že túto noc ma pochopila.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite