Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hrozba pre demokraciu

.roger Scruton .časopis .klub

Takmer sto rokov od slávnej prednášky Maxa Webera, ktorú predniesol v roku 1918 na Mníchovskej univerzite, nás ohrozuje choroba, ktorú pomenoval ako žitie z politiky.

Bolo práve po porážke Nemecka, predtým, než sa v krajine vytvoril nový demokratický poriadok. Veľký sociológ Max Weber v slávnej lektúre Politika ako povolanie upriamil pozornosť na nevyhnutné dôsledky demokratickej vlády. A teda, že zatiaľ čo niektorí ľudia budú žiť pre politiku, omnoho viac bude žiť z politiky. Demokratický proces je otvorený a môžu sa ho zmocniť dobre organizované skupiny, ktoré v priebehu jedného obdobia parlamentu vybudujú inštitúcie a presmerujú tok peňazí tak, aby svojim priaznivcom zabezpečili permanentnú rentu bez ohľadu na to, či boli zvolení, alebo aspoň zamestnaní.  Takéto zmocnenie dosiahli odborárske elity vo Francúzsku a Nemecku, energetické firmy v Škótsku a Francúzsku, letecký priemysel v Británii a zároveň všetci tí, ktorí žijú zo sociálneho štátu, pričom primárne nemám na mysli učiteľov, lekárov a sestričky, ale úradníkov a byrokratov, ktorí ich kontrolujú a ktorí sa dožadujú čoraz väčšieho podielu z verejných zdrojov. .nebezpečné quangos
Ešte donedávna sa britský parlament kŕčovito snažil udržať kontrolu nad rozhodovaním o daňových príjmoch a obhajovať to pred ľuďmi. Postupne však politická trieda porazila politikov a o väčšine legislatívy dnes rozhodujú byrokrati, ktorých funkčné obdobie trvá až do konca života bez toho, aby sa museli zodpovedať voličom. Podobne skončili aj rozhodovacie právomoci na komunálnej úrovni a občianskych združení, kde prišlo k transferu moci na „kvázi autonómne mimovládne organizácie,“ plné tých správne vybraných príslušníkov politickej elity. Labouristi boli pri vytváraní a financovaní takýchto quangos obzvlášť účinní, takže dnes ich existuje takmer 900 a spotrebujú 170 miliárd libier ročne. Mnohé z nich majú legislatívne alebo kvázi legislatívne právomoci, ako napríklad Direktoriát zdravia a bezpečnosti, ktorý zaťažuje spoločnosť absurdnými reguláciami a zbytočnými nákladmi pre podnikateľov. Niektoré, ako napríklad Komisia pre rasovú rovnosť, majú dokonca právomoc dohliadať na spoločnosť a obviňovať ľudí, obyčajne neúspešne, z rasistického myslenia. Ich úradníci sú často chránení pred dôsledkami bežného rozhodovania a zabezpečení prijímami, ktoré majú v súkromnom sektore iba riaditelia firiem. V rokoch 2008 až 2010 pribudlo 200 takýchto quangos vrátane poradnej komisie pre rastlinnú medicínu alebo organizácie zameranej na kontrolu školskej stravy, ktorá sama má rozpočet 63 miliónov libier. .ministerka, ktorú nikto nezvolil
Takéto vplyvové organizácie ponúkajú politickej triede bezprecedentné zázemie. Dnes existujú už dobre vyšliapané kariérne chodníčky, ktoré ich využívajú: od ľavicovej politickej organizácie tretieho sektora cez ľavicovo orientované quangos  k vysokému úradu v Labouristickej strane až po lukratívne byrokratické kreslo v Európskej únii. V Labouristickej strane je momentálne množtsvo takýchto kariérnych politikov. Dokonalým príkladom je barónka Ashtonová, prvá ministerka zahraničných vecí EÚ.
O jej kariére viem toho veľa. O nej samotnej viem len to, že sa musela začať učiť francúzštinu. Ak naša krajina v medzinárodných vzťahoch niečo znamenala, znalosť francúzštiny bola prvou podmienkou zamestnania v medzinárodných vzťahoch. Zdá sa, že teraz je to tak, že na vrchol EÚ sa môže človek dostať bez toho, aby niečo vedel.
Pani Ashtonová začala svoju kariéru ako sekretárka v najdeštruktívnejšej zo všetkých ľavicových mimovládnych organizácií, bojujúcej za nukleárne odzbrojenie. Túto nátlakovú organizáciu sponzorovalo KGB, ktoré takmer dosiahlo svoj cieľ. Neskôr sa presunula do ľavicovej quango organizácie s názvom Centrálna rada pre vzdelávanie a tréning v sociálnej práci, ktorá bola zameraná na udržiavnie tých najväčších obetí sociálneho štátu. Odtiaľ prešla na ministerstvo zdravotníctva, riadila úrad v Hertfordshire, aby sa napokon stala viceprezidentkou Národnej rady rodín s jedným rodičom. Na príkaz Tonyho Blaira sa stala členkou Snemovne lordov v súlade s politikou zaplniť hornú komoru parlamentu ľavicovými aparátnikmi. A napokon sa, po dohode Gordona Browna a európskej elity, stala komisárkou v Bruseli. Táto žena nikdy na nič nekandidovala, nikdy ju nikto nevolil. Za to však stále strieda úrady a záujmy triedy, ktorú reprezentuje, nikdy nespochybní. Autor je britský filozof a podnikateľ, žije vo Virginii v USA. Krátené.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite