.poznámka prvá
Podpis veľvyslanca Poľskej republiky Andrzeja Krawczyka je sklamaním pre konzervatívnych kresťanov, ktorí dúfali, že Slovensko a Poľsko môžu fungovať na pôde Európskej únie ako stáli spojenci v zápase za rodinu a ochranu ľudského života. Okrem týchto dvoch krajín a ešte Malty asi niet krajiny, ktorá by bola schopná v EÚ takýto zápas zvádzať. Ak nebude spolupracovať v zápase za ochranu týchto hodnôt Slovensko a Poľsko, tak v ňom nebude spolupracovať nikto.
Andrzej Krawczyk interpretoval neskôr svoj podpis pod vyhlásením veľvyslancov iba ako podporu práva na zhromažďovanie ľudí z homosexuálnej komunity, a nie ako podporu požiadaviek, ktoré týmto zhromaždením nastoľovali. Iné mu ani neostávalo, lebo v Poľsku sa stal terčom kritiky parlamentnej opozície a dištancoval sa od neho i minister zahraničných vecí Sikorski. Poľský minister zahraničných vecí totiž v poľskom rádiu Zet vyhlásil, že keby sa ho bol veľvyslanec spýtal na názor, nebol by mu podpis v takejto aktivite odporúčal.
Pripomeňme formuláciu z podporného vyhlásenia veľvyslancov: „Stojíme na strane účastníkov pochodu, ktorí sa pokojne zhromaždia, aby sa zastali svojich ľudských práv.“ Kto označuje požiadavky zhromaždených za ich ľudské práva, ten ich tým aj podporuje. To dá rozum. .poznámka druhá
Ostatní ambasádori poväčšine vôbec nemali problém s potvrdením toho, že podporujú požiadavky Dúhového pochodu. Výčitku, že tie požiadavky zväčša ďaleko presahujú legislatívu v ich vlastných krajinách, sa vôbec nenamáhali komentovať, čo je prejav arogancie. Ďalším prejavom arogancie je ich odvolávanie sa na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv. Autorom deklarácie z roku 1948 sa ani nesnívalo o tom, že by z nej mali vyplynúť nejaké manželstvá osôb rovnakého pohlavia. .poznámka tretia
Nemali by sme zabudnúť na krajiny, ktorých predstavitelia vyhlásenie veľvyslancov nepodpísali, respektíve, podpísať priamo odmietli. Ide najmä o Českú republiku a Rakúsko, ale aj Taliansko a s výnimkou Slovinska všetky balkánke štáty. Chýbajúce podpisy usvedčujú ostatných veľvyslancov z toho, že niečo s ich aktivitou predsa len nie je v poriadku. Krajinám, ktorých podpis chýba, patrí uznanie. .poznámka štvrtá
V krajinách niektorých signatárov vládnu kresťanskodemokratickí alebo konzervatívni premiéri. V Nemecku je kancelárkou predsedníčka kresťanskodemokratickej CDU Angela Merkelová, v Británii je premiérom David Cameron z Konzervatívnej strany, v Luxembursku vládne Jean-Claude Juncker z Kresťanskej sociálnej ľudovej strany. Export LGBT ideológie z týchto krajín na Slovensko znamená, že pôvodný pojem kresťanská demokracia a konzervativizmus v Európe sa vyprázdnil a jeho dnešný obsah môže znamenať i niečo veľmi nekresťanské. .poznámka piata
Vyhlásenie veľvyslancov je výrazom globalizácie. Čarovná bola spoločná reakcia veľvyslancov Dánska, Nórska a Holandska, ktorí uviedli, že „práva LGBT nie sú vecou vnútornej politiky krajiny“. Pripomeňme, že Brežnevova doktrína hovorila, že obrana socializmu nie je vecou jednej krajiny. Veľvyslanci netušia, aké konotácie má pre nás takýto výrok. Samozrejme, že žiadne tanky nehrozia. Ale veď na terajšie európske vlády ani žiadne tanky netreba. Stačí dlhší čas vysielať signály, akým bol tento. Ideológia rodovej rovnosti, LGBT práv, reprodukčných práv je dnes šírená nadnárodnými inštitúciami ako OSN, EÚ, Rada Európy, Európsky súd pre ľudské práva a podobne. Je to globálna ideológia. Vyhlásenie veľvyslancov bolo dielom ad hoc vytvoreného nadnárodného telieska. Všeobecnou podporou požiadaviek, ktoré boli nad rámec legislatívy ich štátov, preto mnohí z nich nezastupovali svoje krajiny. To je vari najfascinujúcejší aspekt ich vyhlásenia.
Globálna svetová vláda síce neexistuje, avšak existuje určitá globálna ideológia. A tá mala na chvíľu aj svojich veľvyslancov. Autor je bývalý minister vnútra.
Podpis veľvyslanca Poľskej republiky Andrzeja Krawczyka je sklamaním pre konzervatívnych kresťanov, ktorí dúfali, že Slovensko a Poľsko môžu fungovať na pôde Európskej únie ako stáli spojenci v zápase za rodinu a ochranu ľudského života. Okrem týchto dvoch krajín a ešte Malty asi niet krajiny, ktorá by bola schopná v EÚ takýto zápas zvádzať. Ak nebude spolupracovať v zápase za ochranu týchto hodnôt Slovensko a Poľsko, tak v ňom nebude spolupracovať nikto.
Andrzej Krawczyk interpretoval neskôr svoj podpis pod vyhlásením veľvyslancov iba ako podporu práva na zhromažďovanie ľudí z homosexuálnej komunity, a nie ako podporu požiadaviek, ktoré týmto zhromaždením nastoľovali. Iné mu ani neostávalo, lebo v Poľsku sa stal terčom kritiky parlamentnej opozície a dištancoval sa od neho i minister zahraničných vecí Sikorski. Poľský minister zahraničných vecí totiž v poľskom rádiu Zet vyhlásil, že keby sa ho bol veľvyslanec spýtal na názor, nebol by mu podpis v takejto aktivite odporúčal.
Pripomeňme formuláciu z podporného vyhlásenia veľvyslancov: „Stojíme na strane účastníkov pochodu, ktorí sa pokojne zhromaždia, aby sa zastali svojich ľudských práv.“ Kto označuje požiadavky zhromaždených za ich ľudské práva, ten ich tým aj podporuje. To dá rozum. .poznámka druhá
Ostatní ambasádori poväčšine vôbec nemali problém s potvrdením toho, že podporujú požiadavky Dúhového pochodu. Výčitku, že tie požiadavky zväčša ďaleko presahujú legislatívu v ich vlastných krajinách, sa vôbec nenamáhali komentovať, čo je prejav arogancie. Ďalším prejavom arogancie je ich odvolávanie sa na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv. Autorom deklarácie z roku 1948 sa ani nesnívalo o tom, že by z nej mali vyplynúť nejaké manželstvá osôb rovnakého pohlavia. .poznámka tretia
Nemali by sme zabudnúť na krajiny, ktorých predstavitelia vyhlásenie veľvyslancov nepodpísali, respektíve, podpísať priamo odmietli. Ide najmä o Českú republiku a Rakúsko, ale aj Taliansko a s výnimkou Slovinska všetky balkánke štáty. Chýbajúce podpisy usvedčujú ostatných veľvyslancov z toho, že niečo s ich aktivitou predsa len nie je v poriadku. Krajinám, ktorých podpis chýba, patrí uznanie. .poznámka štvrtá
V krajinách niektorých signatárov vládnu kresťanskodemokratickí alebo konzervatívni premiéri. V Nemecku je kancelárkou predsedníčka kresťanskodemokratickej CDU Angela Merkelová, v Británii je premiérom David Cameron z Konzervatívnej strany, v Luxembursku vládne Jean-Claude Juncker z Kresťanskej sociálnej ľudovej strany. Export LGBT ideológie z týchto krajín na Slovensko znamená, že pôvodný pojem kresťanská demokracia a konzervativizmus v Európe sa vyprázdnil a jeho dnešný obsah môže znamenať i niečo veľmi nekresťanské. .poznámka piata
Vyhlásenie veľvyslancov je výrazom globalizácie. Čarovná bola spoločná reakcia veľvyslancov Dánska, Nórska a Holandska, ktorí uviedli, že „práva LGBT nie sú vecou vnútornej politiky krajiny“. Pripomeňme, že Brežnevova doktrína hovorila, že obrana socializmu nie je vecou jednej krajiny. Veľvyslanci netušia, aké konotácie má pre nás takýto výrok. Samozrejme, že žiadne tanky nehrozia. Ale veď na terajšie európske vlády ani žiadne tanky netreba. Stačí dlhší čas vysielať signály, akým bol tento. Ideológia rodovej rovnosti, LGBT práv, reprodukčných práv je dnes šírená nadnárodnými inštitúciami ako OSN, EÚ, Rada Európy, Európsky súd pre ľudské práva a podobne. Je to globálna ideológia. Vyhlásenie veľvyslancov bolo dielom ad hoc vytvoreného nadnárodného telieska. Všeobecnou podporou požiadaviek, ktoré boli nad rámec legislatívy ich štátov, preto mnohí z nich nezastupovali svoje krajiny. To je vari najfascinujúcejší aspekt ich vyhlásenia.
Globálna svetová vláda síce neexistuje, avšak existuje určitá globálna ideológia. A tá mala na chvíľu aj svojich veľvyslancov. Autor je bývalý minister vnútra.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.