Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stredná Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

Býval to strašne zvláštny pocit. Obrovské, plné haly, možno aj stotisíce ľudí, z ktorých väčšina mala dôvod byť na nás Čechov nahnevaná. Zrazy sudetských Nemcov mali ešte pred desiatimi, pätnástimi rokmi v sebe obrovské množstvo energie, ktorá bola živená niečím, čo by sa dalo charakterizovať slovom odplata.

Vyhnanie, áno vyhnanie, žiadny odsun, ako sme to boli zvyknutí nazývať my Česi, bolo vyvrcholením súboja o vládu nad Českom, v ktorom ešte v septembri 1938 a v marci 1939 a tiež v ďalších vojnových rokoch ťahali sudetskí Nemci za dlhší koniec. Nakoniec to však pre nich po tisíc rokoch dopadlo zle. Vyhnanie bolo podľa názoru väčšiny Čechov logickým dôsledkom vojny a okupácie, aj keď nespravodlivým, tak ako je nespravodlivé každé uplatnenie kolektívnej viny. Veď sa z veľkej časti týkalo žien, detí a starcov – veľká časť nemeckých mužov padla, alebo bola v zajateckých táboroch.
Pre väčšinu sudetských Nemcov sa celý príbeh začínal až práve spomenutým vyhnaním, ktoré  sprevádzali vraždenie, okrádanie, znásilňovanie a pobyt v českých koncentrákoch. Transport do Nemecka, ktoré v tej dobe hladovalo a mrzlo, bol už len zavŕšením všetkého tohto zla.
Dvadsaťtisíc ľudí, ktorých to stálo život, je pritom len spodný odhad odsúhlasený nemeckými a českými historikmi.
Ani päťdesiat rokov po vojne nebolo preto príjemné sedieť uprostred týchto, prevažne ukrivdených a nahnevaných ľudí. Mnohým z nich nestačilo ani to, ak sa človek od vyhnania dištancoval a vcelku podľa pravdy hovoril, že to vlastne uškodilo nám Čechom. Zbaviť sa troch miliónov kvalifikovaných ľudí, keď sme vyľudnené pohraničie nemali, na rozdiel od Poliakov, kým osídliť, nebolo z ekonomického hľadiska príliš rozumné.   Preto ak sa dnes v Česku plače, že na rozdiel od medzivojnového obdobia nie sme medzi desiatkou najvyspelejších krajín sveta, popri komunizme vidím jeden z dôvodov práve vo vyhnaní „böhmisch“ Nemcov.
Problém s tými našimi Nemcami bol, že, iba ťažko pripúšťali, že si za tú osudovú facku do značnej miery mohli sami. Svojim príklonom k Hitlerovi zradili v mene národnej príslušnosti predvojnovú československú demokraciu, a potom sa ako súčasť „panskej rasy“ podieľali na nacistických zločinoch.
V prejavoch, v ktorých vynikal najmä bavorský kancelár Edmund Stoiber ( jeho manželka je pekná, blond sudetská Nemka) sa dalo na adresu Čechov ustavične počuť, že musia zrušiť Benešove dekréty, umožniť návrat vyhnancov a zaplatiť odškodnenie. Pokora žiadna.
Aj vo svojich vtedajších reportážach som opisoval mnoho vecí pripomínajúcich, že sudetskí Nemci sú vlastne naši po nemecky hovoriaci krajania.
Minulý víkend som bol po niekoľkoročnej prestávke opäť na zraze sudetských Nemcov. Bavorský Ausburg nie je od Prahy zase až tak ďaleko a po diaľnici sa tam dá dôjsť za štyri hodiny. Cena pre slovenského exprezidenta, „mantáckeho“ Nemca Rudolfa Schustera bola dôvodom navyše.  Zrazu som tam mal úplne iný pocit ako kedysi. Trochu sa podobal hláške môjho syna, keď sme v domove dôchodcov boli navštíviť jeho prababičku. „ Ahoj mami, sme na mieste, kde je priemerný vek okolo deväťdesiat rokov,“ hlásil domov.
Na tohtoročných sudetonemeckých dňoch bol tento vekový priemer tak osemdesiat a viac a rozhodne bolo vidieť viac francúzskych bariel ako sudetských krojov. Augsburskú kongresovú halu sa už sudetským Nemcom zaplniť nepodarilo a keď odovzdávali cenu Schusterovi, museli sálu rozdeliť plátnom napoly, aby vyzerala aspoň trochu zaplnená. Z pódia síce zaznelo niekoľko voči Čechom nepríjemných slov o „rokoch Benešovho teroru“, ale inak sme boli chválení. Za múzeum českých Nemcov, za televízny dokument o vraždení Nemcov po vojne a za to, že si premiér Nečas konečne podal ruku so šéfom sudetských Nemcov Berndom Posseltom.   
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite