.celé sa to začalo na nedávnom stretnutí vedenia ministerstva školstva s niekoľkými učiteľmi, kritickými k Planéte vedomostí (o ktorej sme písali v .týždni 23/2011). Na tomto stretnutí ponúkol minister Jurzyca niektorému z učiteľov priestor na vyjadrenie výhrad na plánovanej konferencii. Učitelia to však odmietli. Vedeli, že konferencia bude mať oslavný, a nie pracovný charakter, a že pre ich kritiku sa tam nenájde pochopenie. A tak som na tú veľkorysú ponuku zareagoval ja.
Oficiálne pozvanie som dostal šesť dní pred konferenciou. Uvažoval som, čo sa dá povedať za 20 minút a zdalo sa mi, že mám v zásade dve možnosti. Buď ich venovať kritike s pomerne podrobnou argumentáciou, alebo kritikou len prebehnúť a vo zvyšnom čase ukázať, že lekcie v mnohom podobné a v mnohom podstatne kvalitnejšie, ako tie z Planéty vedomostí, sa dajú pripraviť aj za šesť dní. V domnienke, že ľudia majú radšej „konštruktívnu kritiku“, som sa rozhodol pre tú druhú možnosť. .diskusia
Mnohí z prítomných so mnou prakticky od začiatku nesúhlasili. Počas prednášky to však – s výnimkou niekoľkých jedincov – nedávali nijako najavo. Z tých hlučnejších vynikla najmä jedna dáma v prvom rade, ktorá s dešpektom komentovala viaceré moje vyjadrenia a pomerne nahlas sa pohŕdavo smiala pri slovách powerpoint a applet. Vo chvíli, keď ma to začalo vyrušovať, som ju požiadal, aby počkala so svojimi vyjadreniami až na diskusiu. Vtedy som ešte nevedel, že táto nespratníčka je Katarína Kalašová – riaditeľka Štátneho pedagogického ústavu.
Do diskusie sa prihlásila ako prvá a obvinila ma z krádeže niekoľkých obrázkov a dvoch animácií použitých v prezentácii. Vôbec netušila, či sú tieto veci na internete označené ako chránené alebo voľne prístupné, ale to jej nijako nebránilo verejne ma označiť za zlodeja. Potom ešte pani riaditeľka vyjadrila názor, že o didaktike nemám ani potuchy, pretože som použil slovné spojenie „takzvaná sietnica“ a to je vraj v didaktike absolútne neprípustné.
Nuž, neviem, či mám potuchy o didaktike, ale niečo tuším aspoň o slovenskom jazyku a o tom, že prvý význam slova „takzvaný“ je „všeobecne nazývaný istým spôsobom“ (druhý význam je pejoratívny v zmysle „nepravý, klamný, falošný“). Ale používanie slov v súlade s lexikónom slovenského jazyka je zrejme v didaktike absolútne neprípustné – veď kto by to už mal vedieť lepšie, ako riaditeľka ŠPÚ.
Pani riaditeľka ma vo svojom diskusnom príspevku ešte stihla obviniť z toho, že som dourážal učiteľov (tým, že som im hovoril, čo sa dá v powerpointe urobiť, čo oni vraj už dávno vedia), a tak udala tón celej ďalšej diskusii, ktorá nebola práve priateľská. .diskusia II
Keď .týždeň zverejnil záznam prednášky na svojej stránke, rozpútala sa na internete druhá diskusia, ktorá bola tentoraz nepriateľská voči učiteľom a ich vystupovaniu v prvej diskusii. Mám pocit, že to nebolo voči učiteľom spravodlivé, a chcel by som sa ich preto zastať.
V prvej diskusii vystúpilo sedem ľudí, ale len traja z nich boli učitelia. Na internete neboli najkritizovanejšie vystúpenia týchto učiteľov, ale iných ľudí. Táto kritika bola podľa môjho názoru oprávnená, ale bolo by úplnou chybou vzťahovať ju na učiteľov. Tí sa v drvivej väčšine správali veľmi korektne a slušne. Keď som sa neskôr s mnohými z nich rozprával, išlo o kultivovanú diskusiu aj v prípade vzájomného nesúhlasu. .agemsoft
Menej kultivovanú diskusiu som mal s predsedom predstavenstva firmy Agemsoft, Jánom Trubačom. Rozprávali sme sa dvakrát. Prvý raz som sa ho išiel spýtať, či som naozaj dobre videl niečo, čomu som nemohol uveriť. Videl som toto:
Na záver konferencie usporiadanej ministerstvom školstva o testovaní produktu, o kúpe ktorého ministerstvo práve rokuje s firmou Agemsoft, bolo desať najaktívnejších škôl, ktoré sa na testovaní zúčastnili, odmenených interaktívnami tabuľami. Tieto interaktívne tabule dodala firma Agemsoft. A na konferencii ministerstva školstva ich predstaviteľom škôl (z ktorých mnohí na konferencii vystúpili s referátmi o svojich pozitívnych skúsenostiach s produktom) odovzdal predstaviteľ Agemsoftu.
Na moju otázku, či tabule školám naozaj venovala firma Agemsoft, odpovedal Ján Trubač jedným slovom: „Áno“. Na otázku, či mu pripadá normálne, aby to robili na akcii ministerstva školstva, mi odpovedal, že na to sa mám spýtať predstaviteľov ministerstva.
Po skončení konferencie sa konala v tom istom hoteli ďalšia akcia, na ktorej firma Agemsoft odmeňovala výhercov Súťaže s Planétou vedomostí. Cez prestávku za mnou prišiel Ján Trubač a povedal mi, že ide o akciu súkromnej firmy a on si neželá, aby som tam bol. Tentoraz som neveril vlastným ušiam (stáli sme meter a pol od prezentačného stolíka, na ktorom bola špeciálna prezenčná listina pre zástupcov médií). Trikrát mi zopakoval, že si to neželá. Po treťom raze som mu povedal, že ma jeho želania absolútne nezaujímajú a na odovzdávanie cien som sa išiel pozrieť.
Bola to milá a profesionálne odmoderovaná akcia. Osobne ma potešilo, že niektorí ocenení učitelia mi predtým vyjadrili podporu, či už verejne, alebo súkromne. .minister
Eugen Jurzyca sa už na odovzdávaní interaktívnych tabúľ na konferencii nezúčastnil, takže som sa ho nemohol spýtať, aký má na to názor. Ale predtým som sa s ním rozprával a dozvedel som sa niečo, o čom som predtým netušil.
Minister Jurzyca povedal, že vec nestojí tak, že má 6 až 10 milónov eur a môže sa rozhodnúť, či ich minie na kúpu jedného monopolného produktu, alebo na stimulovanie voľného trhu s elektronickými učebnicami, či dokonca na niečo celkom iné. Minister financií mu vraj dá peniaze na projekt digitalizovaných textov, ale nedá mu ich bez projektu. Na tom je zarážajúcich hneď niekoľko vecí.
Ak by bol Ivan Mikloš ministrom školstva, zdala by sa mu požiadavka na navýšenie rozpočtu pre rezort o 10 miliónov prehnaná? Vidí Ivan Mikloš veci zásadne odlišne, ak nie je ministrom školstva, ale financií? Naozaj sa Eugen Jurzyca a Ivan Mikloš nevedia dohodnúť na ničom inom, než na zavedení monopolu Planéty vedomostí a likvidácii voľného trhu s elektronickými učebnicami? Ide to až tak ďaleko, že Jurzyca musí Mikloša tak trochu (v skutočnosti viac než trochu) zavádzať tým, že bude vydávať Planétu vedomostí za digitalizované texty?
Navyše, ak chce Eugen Jurzyca v školstve digitalizované texty, čiže ak chce dať školám k dispozícii normálne učebnice v elektronickej forme, prečo to neurobí? Že také učebnice nie sú k dispozícii? Nuž, dva dni po konferencii som sa dozvedel, že minimálne pre jeden predmet pokrytý Planétou vedomostí existuje kompletná séria stredoškolských učebníc v digitálnej forme, ktorá má schvaľovaciu doložku ŠPÚ, a nie je viazaná zmluvou s nijakým vydavateľstvom tlačených učebníc. Viac o tom neviem, netuším, aká je kvalita tých učebníc, ani za akú cenu by ich ministerstvo mohlo získať. Ani to nechcem vedieť. Prečo to však nevie minister? A čo to vypovedá o komunikácii a toku informácií v rezorte?
Oficiálne pozvanie som dostal šesť dní pred konferenciou. Uvažoval som, čo sa dá povedať za 20 minút a zdalo sa mi, že mám v zásade dve možnosti. Buď ich venovať kritike s pomerne podrobnou argumentáciou, alebo kritikou len prebehnúť a vo zvyšnom čase ukázať, že lekcie v mnohom podobné a v mnohom podstatne kvalitnejšie, ako tie z Planéty vedomostí, sa dajú pripraviť aj za šesť dní. V domnienke, že ľudia majú radšej „konštruktívnu kritiku“, som sa rozhodol pre tú druhú možnosť. .diskusia
Mnohí z prítomných so mnou prakticky od začiatku nesúhlasili. Počas prednášky to však – s výnimkou niekoľkých jedincov – nedávali nijako najavo. Z tých hlučnejších vynikla najmä jedna dáma v prvom rade, ktorá s dešpektom komentovala viaceré moje vyjadrenia a pomerne nahlas sa pohŕdavo smiala pri slovách powerpoint a applet. Vo chvíli, keď ma to začalo vyrušovať, som ju požiadal, aby počkala so svojimi vyjadreniami až na diskusiu. Vtedy som ešte nevedel, že táto nespratníčka je Katarína Kalašová – riaditeľka Štátneho pedagogického ústavu.
Do diskusie sa prihlásila ako prvá a obvinila ma z krádeže niekoľkých obrázkov a dvoch animácií použitých v prezentácii. Vôbec netušila, či sú tieto veci na internete označené ako chránené alebo voľne prístupné, ale to jej nijako nebránilo verejne ma označiť za zlodeja. Potom ešte pani riaditeľka vyjadrila názor, že o didaktike nemám ani potuchy, pretože som použil slovné spojenie „takzvaná sietnica“ a to je vraj v didaktike absolútne neprípustné.
Nuž, neviem, či mám potuchy o didaktike, ale niečo tuším aspoň o slovenskom jazyku a o tom, že prvý význam slova „takzvaný“ je „všeobecne nazývaný istým spôsobom“ (druhý význam je pejoratívny v zmysle „nepravý, klamný, falošný“). Ale používanie slov v súlade s lexikónom slovenského jazyka je zrejme v didaktike absolútne neprípustné – veď kto by to už mal vedieť lepšie, ako riaditeľka ŠPÚ.
Pani riaditeľka ma vo svojom diskusnom príspevku ešte stihla obviniť z toho, že som dourážal učiteľov (tým, že som im hovoril, čo sa dá v powerpointe urobiť, čo oni vraj už dávno vedia), a tak udala tón celej ďalšej diskusii, ktorá nebola práve priateľská. .diskusia II
Keď .týždeň zverejnil záznam prednášky na svojej stránke, rozpútala sa na internete druhá diskusia, ktorá bola tentoraz nepriateľská voči učiteľom a ich vystupovaniu v prvej diskusii. Mám pocit, že to nebolo voči učiteľom spravodlivé, a chcel by som sa ich preto zastať.
V prvej diskusii vystúpilo sedem ľudí, ale len traja z nich boli učitelia. Na internete neboli najkritizovanejšie vystúpenia týchto učiteľov, ale iných ľudí. Táto kritika bola podľa môjho názoru oprávnená, ale bolo by úplnou chybou vzťahovať ju na učiteľov. Tí sa v drvivej väčšine správali veľmi korektne a slušne. Keď som sa neskôr s mnohými z nich rozprával, išlo o kultivovanú diskusiu aj v prípade vzájomného nesúhlasu. .agemsoft
Menej kultivovanú diskusiu som mal s predsedom predstavenstva firmy Agemsoft, Jánom Trubačom. Rozprávali sme sa dvakrát. Prvý raz som sa ho išiel spýtať, či som naozaj dobre videl niečo, čomu som nemohol uveriť. Videl som toto:
Na záver konferencie usporiadanej ministerstvom školstva o testovaní produktu, o kúpe ktorého ministerstvo práve rokuje s firmou Agemsoft, bolo desať najaktívnejších škôl, ktoré sa na testovaní zúčastnili, odmenených interaktívnami tabuľami. Tieto interaktívne tabule dodala firma Agemsoft. A na konferencii ministerstva školstva ich predstaviteľom škôl (z ktorých mnohí na konferencii vystúpili s referátmi o svojich pozitívnych skúsenostiach s produktom) odovzdal predstaviteľ Agemsoftu.
Na moju otázku, či tabule školám naozaj venovala firma Agemsoft, odpovedal Ján Trubač jedným slovom: „Áno“. Na otázku, či mu pripadá normálne, aby to robili na akcii ministerstva školstva, mi odpovedal, že na to sa mám spýtať predstaviteľov ministerstva.
Po skončení konferencie sa konala v tom istom hoteli ďalšia akcia, na ktorej firma Agemsoft odmeňovala výhercov Súťaže s Planétou vedomostí. Cez prestávku za mnou prišiel Ján Trubač a povedal mi, že ide o akciu súkromnej firmy a on si neželá, aby som tam bol. Tentoraz som neveril vlastným ušiam (stáli sme meter a pol od prezentačného stolíka, na ktorom bola špeciálna prezenčná listina pre zástupcov médií). Trikrát mi zopakoval, že si to neželá. Po treťom raze som mu povedal, že ma jeho želania absolútne nezaujímajú a na odovzdávanie cien som sa išiel pozrieť.
Bola to milá a profesionálne odmoderovaná akcia. Osobne ma potešilo, že niektorí ocenení učitelia mi predtým vyjadrili podporu, či už verejne, alebo súkromne. .minister
Eugen Jurzyca sa už na odovzdávaní interaktívnych tabúľ na konferencii nezúčastnil, takže som sa ho nemohol spýtať, aký má na to názor. Ale predtým som sa s ním rozprával a dozvedel som sa niečo, o čom som predtým netušil.
Minister Jurzyca povedal, že vec nestojí tak, že má 6 až 10 milónov eur a môže sa rozhodnúť, či ich minie na kúpu jedného monopolného produktu, alebo na stimulovanie voľného trhu s elektronickými učebnicami, či dokonca na niečo celkom iné. Minister financií mu vraj dá peniaze na projekt digitalizovaných textov, ale nedá mu ich bez projektu. Na tom je zarážajúcich hneď niekoľko vecí.
Ak by bol Ivan Mikloš ministrom školstva, zdala by sa mu požiadavka na navýšenie rozpočtu pre rezort o 10 miliónov prehnaná? Vidí Ivan Mikloš veci zásadne odlišne, ak nie je ministrom školstva, ale financií? Naozaj sa Eugen Jurzyca a Ivan Mikloš nevedia dohodnúť na ničom inom, než na zavedení monopolu Planéty vedomostí a likvidácii voľného trhu s elektronickými učebnicami? Ide to až tak ďaleko, že Jurzyca musí Mikloša tak trochu (v skutočnosti viac než trochu) zavádzať tým, že bude vydávať Planétu vedomostí za digitalizované texty?
Navyše, ak chce Eugen Jurzyca v školstve digitalizované texty, čiže ak chce dať školám k dispozícii normálne učebnice v elektronickej forme, prečo to neurobí? Že také učebnice nie sú k dispozícii? Nuž, dva dni po konferencii som sa dozvedel, že minimálne pre jeden predmet pokrytý Planétou vedomostí existuje kompletná séria stredoškolských učebníc v digitálnej forme, ktorá má schvaľovaciu doložku ŠPÚ, a nie je viazaná zmluvou s nijakým vydavateľstvom tlačených učebníc. Viac o tom neviem, netuším, aká je kvalita tých učebníc, ani za akú cenu by ich ministerstvo mohlo získať. Ani to nechcem vedieť. Prečo to však nevie minister? A čo to vypovedá o komunikácii a toku informácií v rezorte?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.