Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mínovým poľom

.peter Schutz .časopis

Neúčasť Petra Nečasa na vyšehradskom summite, ktorý hostila Radičová, symbolicky pripomenula, že garnitúry, ktoré v regióne priviedli k moci tri „zlepené“ voľby pred rokom, nie sú pánmi svojich osudov.

To platí aj vtedy, ak sa príčina, ktorá zadržala českého premiéra doma, spätne ukázala ako zveličená. Štrajk dopravných odborárov totiž hrozil byť nepomerne dramatickejší, než napokon bol. To, že sa „živelné blokády“ a iné hrozby nepokojov nenaplnili, hovorí azda čosi o akcieschopnosti českých odborov, ale nič o  značnom vydieračskom potenciáli, ktorý ukázali.  Darmo Nečas a spol. rozprávajú  do každej vŕby, že zastupujú iba 15 percent zamestnancov.  To je možné, ale zákonom  schválnosti práve takých, ktorí dokážu znepríjemniť, skomplikovať život iným a spôsobiť štátu škody. Knihovníci či historici umenia, aj keby nechodili do práce celý rok, by vládu neprinútili, aby s nimi debatovala o ich politických názoroch napríklad na reformu dôchodkov...
Hoci koalíciu dosť brzdí už nepriaznivá spoločenská klíma, podnecovaná jej vlastnými škandálmi a spormi,  štrajk nasvietil dodatočnú negatívnu energiu, ktorá má v spojení s korporativistickými privilégiami silu blokovať dôležité reformy. Pričom práve 118-hlavá, teda jasná väčšina koalície v Prahe, bola konšteláciou, od ktorej sa pred rokom v regióne najviac očakávalo. Rok starý text analytičky Lidových novín, že „Nečasov tím má ideálnu konšteláciu, aká sa nemusí opakovať desaťročia. (...), tak ako dnes nebola česká spoločnosť naladená na nepopulárne zníženie životnej úrovne od jesene 1993 (...)“, nadovšetko ilustruje ohromný  obrat, ku ktorému v Česku došlo. 
Najväčší paradox pritom je, že razancia a hĺbka reforiem, ktoré zastavili na deň železnicu a premávku v Prahe a Brne, ďaleko zaostáva za plánmi, s ktorými vláda nastupovala.  Nielen ekonómovia takpovediac „neoliberálni“, ale i typu Jan Švejnar, Luděk Niedermayer  uznávajú, že zákony, ktoré vzali útokom odborári, boli už kompromisom viackrát zmäkčeným pod dojmom relatívne uspokojivého – v európskom kontexte – stavu štátnej kasy, avšak dlhodobo neriešiaci nič. Zásadná otázka, ktorú štrajk nastolil, teda znie, či v Česku je ešte vôbec možná korekcia k základnej udržateľnosti verejného sektora.
Viktor Orbán v Bratislave nechýbal. Hoci z rovnakého dôvodu ako Nečas tiež mohol poslať ospravedlnenku...   Sociálne protesty, zhodou okolností toho istého dňa, v Budapešti boli takisto označené za doteraz najväčšie v čase jeho druhej vlády.  Veľký kontrast vo vzťahu k Česku je ten, že kým Fidesz pred voľbami žiadne „krv, pot a slzy“ nesľuboval (na obrovský rozdiel napríklad k TOP 09), vládne opatrenia, proti ktorým sa demonštrovalo a nepracovalo, sú ozaj nevídané. Vysvetlením je iste úplne odlišná rozpočtová a dlhová pozícia Maďarska, Orbán však tancuje na najtenšom ľade.  Neštandardnými krokmi (znárodnenie dôchodkov, mimoriadne dane) má deficit pokrytý tak na dva roky, čo stačí ratingovým agentúram.  Dnes.  Ozaj nevídanými opatreniami, ako krátenie či rušenie výsluhových, predčasných a invalidných dôchodkov, sa takto – na pozadí gréckej tragédie – snaží presvedčiť trhy, že Maďarsko je tou krajinou, kde neprídu o svoje peniaze ani investori, ani cudzí daňoví poplatníci.  Revolta, ktorej Orbán ukázal chrbát a dal prednosť Radičovej spoločnosti, tak vyzerá na prvú vážnu výstrahu, že navzdory stále značnej spoločenskej podpore, neporovnateľnej s Nečasom či Radičovou, sa práve začína jeho dlhý pochod mínovým poľom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite