A teraz, aby toho nebolo dosť, mi vzala ešte viac, kúsok toho najbližšieho a najintímnejšieho, čo mám.
Spomínam si, ako mi sestra raz povedala, že vyplnila svoje meno do medzinárodnej lotérie, kde sa žrebujú víza. Yunia mala vždy v podobných hrách šťastie, takže mi bolo jasné, čo môžem čakať. Moja matka spomína, ako sa lekári v deň pôrodu striedali, aby videli dieťa, ktoré sa narodilo v amniónovom vaku, takmer neporušenom. „Prišli ste na svet v taške,“ hovorili jej, akoby to malo zabezpečiť prosperitu, šťastie a lásku. Preto mojej staršej sestre tento ostrov nestačil. A pred viac ako 20 rokmi prišla k rovnakému záveru, ako mnohí ďalší. Nesnažila som sa ju presviedčať, len som sa na ňu pozerala, ako vypisuje všetky tie papiere, čaká na povolenia a vedela, že čas rozdelenia sa blíži.
Napokon, bolo to v piatok, jej lietadlo vzlietlo. Zobralo mi aj moju jedinú neter, môjho švagra a malého psa, ktorého nemohli opustiť. Deň predtým moja mama plakala a vzlykala, že „nie je pripravená“. Otec skrýval slzy, pretože verí, že muž by plakať nemal.
Mami, nič nás nepripraví na takéto lúčenie. Aj keď vieme, že tí, ktorých milujeme, sú od nás iba 90 míľ. Máš právo smútiť, oci. Pretože táto vzdialenosť by nemala byť definitívna, taká mučivá a nezvratná.
Spomínam si, ako mi sestra raz povedala, že vyplnila svoje meno do medzinárodnej lotérie, kde sa žrebujú víza. Yunia mala vždy v podobných hrách šťastie, takže mi bolo jasné, čo môžem čakať. Moja matka spomína, ako sa lekári v deň pôrodu striedali, aby videli dieťa, ktoré sa narodilo v amniónovom vaku, takmer neporušenom. „Prišli ste na svet v taške,“ hovorili jej, akoby to malo zabezpečiť prosperitu, šťastie a lásku. Preto mojej staršej sestre tento ostrov nestačil. A pred viac ako 20 rokmi prišla k rovnakému záveru, ako mnohí ďalší. Nesnažila som sa ju presviedčať, len som sa na ňu pozerala, ako vypisuje všetky tie papiere, čaká na povolenia a vedela, že čas rozdelenia sa blíži.
Napokon, bolo to v piatok, jej lietadlo vzlietlo. Zobralo mi aj moju jedinú neter, môjho švagra a malého psa, ktorého nemohli opustiť. Deň predtým moja mama plakala a vzlykala, že „nie je pripravená“. Otec skrýval slzy, pretože verí, že muž by plakať nemal.
Mami, nič nás nepripraví na takéto lúčenie. Aj keď vieme, že tí, ktorých milujeme, sú od nás iba 90 míľ. Máš právo smútiť, oci. Pretože táto vzdialenosť by nemala byť definitívna, taká mučivá a nezvratná.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.