Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

V znamení Búrky a vzdoru

.andrej Šuba .časopis .hudba

Sturm und Drang, do slovenčiny trochu nepresne prekladané ako „Búrka a vzdor“,  je názov literárneho hnutia, ktoré existovalo v Nemecku v 60. až 80. rokoch 18. storočia.

Diela jeho hlavných predstaviteľov Goetheho a Schillera dnes patria do všeobecne známeho kánonu európskej kultúry. Zvýšená emocionálnosť tohto obdobia však našla svoj odraz i vo výnimočnej hudbe. Tá bude tento rok témou festivalu Dni starej hudby. Ako hudobný kritik, ktorý by mal byť objektívny, musím hneď na začiatok čestne vyhlásiť, že tento festival mám od čias vysokoškolských štúdií nekriticky rád. Malá skupinka nadšencov okolo umeleckého vedúceho a huslistu súboru Musica aeterna Petra Zajíčka totiž dáva každoročne dokopy podujatie, na ktorom možno napriek názvu zdanlivo paradoxne počuť hudbu úplne novú a v neposlednom rade hranú úplne iným spôsobom, než s akým sa na Slovensku obvykle stretávame.
Zásadný rozdiel spočíva v trojici slov: historicky poučená interpretácia. Toto spojenie neznamená len používanie dobových nástrojov, ale aj dôkladnú znalosť štýlu, prameniacu z podrobného štúdia dobových textov o hudbe. Aká hudba bude znieť tento rok? „Keď sa povie Sturm und Drang, azda ako prvé napadnú človeku Haydnove symfónie a orchestrálna hudba vo všeobecnosti, no množstvo popredných skladateľov bolo vynikajúcimi hráčmi na klávesových nástrojoch. K najvýraznejším osobnostiam patril Carl Philipp Emanuel Bach, ktorý si vytvoril veľmi osobitý štýl a v mnohých ohľadoch aj nový spôsob písania pre klávesové nástroje. Imitovali a pokúšali sa ho rozvinúť viacerí skladatelia,“ povedal v rozhovore mladý fínsky čembalista a žiak legendárneho Gustava Leonhardta Aapo Häkkinen, ktorý v stredu otvorí festival v Bratislave recitálom.
Carl Philipp Emanuel Bach (1714–1788) bol druhým najstarším synom veľkého barokového majstra Johanna Sebastiana Bacha (1685–1750), s ktorým si dnes meno Bach zvykneme automaticky spájať. V 18. storočí však bola situácia obrátená. „Je len jeden Bach, ktorý je úplne originálny a nepodobá sa nikomu,“ napísal istý nemecký kritik a anglický hudobný historik Charles Burney, ktorý v 70. rokoch 18. storočia precestoval za hudbou celú Európu zanechal nasledujúce svedectvo: „Musím priznať, že hudba tohto skladateľa sa tak líši od všetkých ostatných, že si človek musí na ňu najskôr zvyknúť, aby jej mohol dobre porozumieť. Quintilianus považoval za známku usilovného štúdia, ak sa mladému rečníkovi podarilo vycibriť si vkus na Cicerónových spisoch; Bachovo dielo by malo byť skúšobným kameňom citu a úsudku mladých hudobníkov.“ Ak  ma v tejto chvíli začínate podozrievať, že ako muzikológ ponúkam samé „antikvárne“ autority, nebol to nikto menší, než Mozart, kto o Bachovi povedal: „On je náš otec a my sme jeho deti.“
V čom bola odlišnosť hudby Carla Philppa Emanuela, ktorá na všetkých urobila taký dojem? „Vo výrazných emóciách a subjektívnosti, ktoré boli dosahované prostredníctvom expresívnych harmónií a prudkých kontrastov. Výsledný výraz bol úplne nový,“ odpovedá Häkkinen, ktorý sa na festivale predstaví aj ako dirigent. Na orchestrálnom koncerte so súborom Musica aeterna zaznejú aj skladby Josepha Martina Krausa (1756–1792), nazývaného niekedy aj „švédsky Mozart“.  „Toto je hudba udivujúcej dokonalosti,“ napísal Haydn, keď sa zoznámil s jeho dielom. Obdivovaný rakúsky skladateľ veľmi dobre vedel, o čom hovorí. Sám vytvoril rad výnimočných symfónií v molových tóninách, krásnych vo svojej drsnej dramatickosti, ktorá je na míle vzdialená konvenčným predstavám o elegancii a nekonfliktnosti hudby klasicizmu. Na tomto mieste by som sa najradšej s hudbou, o ktorej píšem, podelil v znejúcej podobe. Je to, žiaľ, nemožné, preto radšej skončím citátom známeho francúzskeho encyklopedistu Denisa Diderota. Je vyjadrením nového životného pocitu, ktorý našiel svoj odraz  aj vo výnimočnej hudbe. „Vášne musia byť silné, senzibilita hudobníka a poeta extrémne… Požadujeme zvolania, citoslovcia, pauzy, negácie... Plačeme, vzývame, kričíme, kvílime, nariekame, a to celkom otvorene...“ Dni starej hudby budú tento rok v znamení búrky a vzdoru, nenechajte si ich ujsť. Autor je redaktorom časopisu Hudobný život.
Dni starej hudby, 8.–18. júna, Centrum starej hudby, Bratislava
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite