Regionálne a komunálne voľby vyniesli na výslnie konzervatívnu Ľudovú stranu. Vládnuci socialisti sa môžu baliť, hoci centrálna vláda do budúcoročných všeobecných volieb ešte patrí im. Zapatero vyvodil dôsledky: vyhlásil, že v roku 2012 už na premiéra kandidovať nebude. .vôľa starého otca
Dnešný líder Španielskej socialistickej robotníckej strany José Rodríguez Zapatero sa narodil v roku 1960, no jeho politický príbeh je starší ako on sám. Začína sa úmrtím jeho starého otca Juana Rodrígueza Lozana, ktorý bol v roku 1939 popravený v meste León. Tento vojak s hodnosťou kapitána odmietol podporiť Francisca Franca a ostatných generálov pri ich puči proti vláde Španielskej republiky.
Priamym vinníkom Lozanovej smrti bol jeho veliteľ a Francov prívrženec, istý Vicente Lafuente. Oficiálne potvrdil Lozanovo socialistické zmýšľanie, čo v Leóne, ktorý pred začiatkom španielskej občianskej vojny ovládli frankisti, znamenalo rozsudok smrti. Pred popravou napísal Lozano testament, v ktorom žiadal potomkov, aby očistili jeho pamiatku.
Lozanova vôľa sa mala naplniť, keď sa o mnoho rokov neskôr jeho vnuk José Rodríguez Zapatero stal španielskym premiérom. Za Zapaterovej vlády bol prijatý zákon nariaďujúci odstránenie sôch, symbolov a názvov ulíc, ktoré oslavujú generála Franca a jeho prívržencov. A tak sa v roku 2009 zmenil aj názov cesty, pomenovanej po generálovi Lafuentem. .z komunistu socialistom
Odkaz starého otca inšpiroval mladého Juana Rodrígueza Zapatera na to, aby sa začal angažovať v politike, spočiatku medzi španielskymi komunistami. Doma sa s otcom a bratom často zhovárali o politike, ale aj o práve a literatúre. Právo si vybral ako svoje povolanie, vyštudoval ho na Leónskej univerzite a hneď tam získal aj miesto asistenta. (Španielske médiá neskôr odhalili, že post mu katedra pridelila bez bežného postupu prijímacích pohovorov.)
Na prvom mítingu Španielskej socialistickej robotníckej strany sa zúčastnil v roku 1976, niekoľko mesiacov predtým, ako v roku 1977 legalizovali jej pôsobenie. Tento míting, na ktorom rečnil vtedajší líder socialistov a budúci španielsky premiér Felipe González, mal na mladého Zapatera zásadný vplyv. Zapatero usúdil, že budúcnosťou španielskej ľavice sú socialisti. Pred voľbami v roku 1977, ktoré boli prvé demokratické po smrti generála Franca, však ešte lepil plagáty socialistom aj komunistom.
V roku 1979 napokon urobil životné rozhodnutie: vstúpil do Španielskej socialistickej robotníckej strany. V roku 1986 sa za provinciu León dostal do španielskeho parlamentu ako vtedy najmladší, 26-ročný člen zákonodarného zboru. Darilo sa mu, postupoval smerom k vrcholu kandidátky i smerom k centru Španielska. V roku 2004 už kandidoval za Madrid ako jednotka medzi socialistami. .víťazstvo po tragédii
Zapaterove politické inštinkty formovalo dedičstvo z občianskej vojny a túžba uchovať hodnoty, za ktoré vtedy španielska ľavica bojovala. Sám sa označil za „konzervatívneho ľavičiara“ a v porovnaní s Felipem Gonzálezom je skôr tradičným socialistom (González sa usiloval o pragmatické zmeny, ktoré by španielskych socialistov posunuli väčšmi do stredu politického spektra.)
K najtvrdším straníckym súbojom medzi „reformistami“ a „tradicionalistami“ sa však Zapatero verejne nepridal. V roku 2000 sa stal generálnym tajomníkom Španielskej socialistickej robotníckej strany s prísľubmi, že bude presadzovať princípy štátu blahobytu. „Historický“ španielsky socializmus sa uňho skĺbil s ideami politickej korektnosti, podpory menšín, pro-choice agendy a multikulturalizmu.
Vo všeobecných voľbách v roku 2004 zvíťazili španielski socialisti so Zapaterom na čele – a s pomocou sľubov štedro porozdávaných na všetky strany. Na socialistickom víťazstve mala leví podiel aj tragédia z 11. marca 2004, keď sa v Madride odohrali teroristické útoky na vlaky, ktoré zanechali 191 mŕtvych. Verejnosť v hrôze a šoku usúdila, že záchranou pred budúcimi útokmi bude vláda socialistov, ktorí budú menej „provokovať“ islamských teroristov. Zapatero a jeho strana totiž vyhlasovali, že v prípade volebného víťazstva stiahnu španielske vojská z Iraku. Je pravdepodobné, že nebyť čierneho dňa v Madride, Zapaterov tábor by bol v roku 2004 buď prehral, alebo vyhral s veľmi malým náskokom. .prehra štátu blahobytu
Teraz však prišla prehra, a to tá najhoršia – od občianskej vojny nebola na tom španielska ľavica tak zle a španielska pravica tak dobre ako po týchto regionálnych a komunálnych voľbách. Príčiny sú predovšetkým ekonomické.
Pritom na stave španielskej ekonomiky sa do značnej miery podpísali práve Zapaterove idey o štáte blahobytu. V roku 2004 sľuboval vystavanie 180-tisíc nových domov ročne na kúpu i prenájom, a dnes Španielsko bojuje s dopadmi prasknutej realitnej bubliny. Hustá sociálna sieť, ktorú socialisti budovali, nie je udržateľná. Hospodárska kríza síce socialistov donútila na škrty, riešenia prichádzali neskoro a boli nedostatočné. Ľavica síce mohla byť spokojná s ideovým odkazom vlády socialistov (podpora sobášov osôb rovnakého pohlavia, zákon riešiaci situáciu transsexuálov a tiež liberálny zákon o potratoch). Aj v Španielsku sa však ukázalo, že ľudia volia predovšetkým peňaženkou, a tá je v priemerných domácnostiach tejto krajiny v poslednom období čoraz tenšia.
Dnešný líder Španielskej socialistickej robotníckej strany José Rodríguez Zapatero sa narodil v roku 1960, no jeho politický príbeh je starší ako on sám. Začína sa úmrtím jeho starého otca Juana Rodrígueza Lozana, ktorý bol v roku 1939 popravený v meste León. Tento vojak s hodnosťou kapitána odmietol podporiť Francisca Franca a ostatných generálov pri ich puči proti vláde Španielskej republiky.
Priamym vinníkom Lozanovej smrti bol jeho veliteľ a Francov prívrženec, istý Vicente Lafuente. Oficiálne potvrdil Lozanovo socialistické zmýšľanie, čo v Leóne, ktorý pred začiatkom španielskej občianskej vojny ovládli frankisti, znamenalo rozsudok smrti. Pred popravou napísal Lozano testament, v ktorom žiadal potomkov, aby očistili jeho pamiatku.
Lozanova vôľa sa mala naplniť, keď sa o mnoho rokov neskôr jeho vnuk José Rodríguez Zapatero stal španielskym premiérom. Za Zapaterovej vlády bol prijatý zákon nariaďujúci odstránenie sôch, symbolov a názvov ulíc, ktoré oslavujú generála Franca a jeho prívržencov. A tak sa v roku 2009 zmenil aj názov cesty, pomenovanej po generálovi Lafuentem. .z komunistu socialistom
Odkaz starého otca inšpiroval mladého Juana Rodrígueza Zapatera na to, aby sa začal angažovať v politike, spočiatku medzi španielskymi komunistami. Doma sa s otcom a bratom často zhovárali o politike, ale aj o práve a literatúre. Právo si vybral ako svoje povolanie, vyštudoval ho na Leónskej univerzite a hneď tam získal aj miesto asistenta. (Španielske médiá neskôr odhalili, že post mu katedra pridelila bez bežného postupu prijímacích pohovorov.)
Na prvom mítingu Španielskej socialistickej robotníckej strany sa zúčastnil v roku 1976, niekoľko mesiacov predtým, ako v roku 1977 legalizovali jej pôsobenie. Tento míting, na ktorom rečnil vtedajší líder socialistov a budúci španielsky premiér Felipe González, mal na mladého Zapatera zásadný vplyv. Zapatero usúdil, že budúcnosťou španielskej ľavice sú socialisti. Pred voľbami v roku 1977, ktoré boli prvé demokratické po smrti generála Franca, však ešte lepil plagáty socialistom aj komunistom.
V roku 1979 napokon urobil životné rozhodnutie: vstúpil do Španielskej socialistickej robotníckej strany. V roku 1986 sa za provinciu León dostal do španielskeho parlamentu ako vtedy najmladší, 26-ročný člen zákonodarného zboru. Darilo sa mu, postupoval smerom k vrcholu kandidátky i smerom k centru Španielska. V roku 2004 už kandidoval za Madrid ako jednotka medzi socialistami. .víťazstvo po tragédii
Zapaterove politické inštinkty formovalo dedičstvo z občianskej vojny a túžba uchovať hodnoty, za ktoré vtedy španielska ľavica bojovala. Sám sa označil za „konzervatívneho ľavičiara“ a v porovnaní s Felipem Gonzálezom je skôr tradičným socialistom (González sa usiloval o pragmatické zmeny, ktoré by španielskych socialistov posunuli väčšmi do stredu politického spektra.)
K najtvrdším straníckym súbojom medzi „reformistami“ a „tradicionalistami“ sa však Zapatero verejne nepridal. V roku 2000 sa stal generálnym tajomníkom Španielskej socialistickej robotníckej strany s prísľubmi, že bude presadzovať princípy štátu blahobytu. „Historický“ španielsky socializmus sa uňho skĺbil s ideami politickej korektnosti, podpory menšín, pro-choice agendy a multikulturalizmu.
Vo všeobecných voľbách v roku 2004 zvíťazili španielski socialisti so Zapaterom na čele – a s pomocou sľubov štedro porozdávaných na všetky strany. Na socialistickom víťazstve mala leví podiel aj tragédia z 11. marca 2004, keď sa v Madride odohrali teroristické útoky na vlaky, ktoré zanechali 191 mŕtvych. Verejnosť v hrôze a šoku usúdila, že záchranou pred budúcimi útokmi bude vláda socialistov, ktorí budú menej „provokovať“ islamských teroristov. Zapatero a jeho strana totiž vyhlasovali, že v prípade volebného víťazstva stiahnu španielske vojská z Iraku. Je pravdepodobné, že nebyť čierneho dňa v Madride, Zapaterov tábor by bol v roku 2004 buď prehral, alebo vyhral s veľmi malým náskokom. .prehra štátu blahobytu
Teraz však prišla prehra, a to tá najhoršia – od občianskej vojny nebola na tom španielska ľavica tak zle a španielska pravica tak dobre ako po týchto regionálnych a komunálnych voľbách. Príčiny sú predovšetkým ekonomické.
Pritom na stave španielskej ekonomiky sa do značnej miery podpísali práve Zapaterove idey o štáte blahobytu. V roku 2004 sľuboval vystavanie 180-tisíc nových domov ročne na kúpu i prenájom, a dnes Španielsko bojuje s dopadmi prasknutej realitnej bubliny. Hustá sociálna sieť, ktorú socialisti budovali, nie je udržateľná. Hospodárska kríza síce socialistov donútila na škrty, riešenia prichádzali neskoro a boli nedostatočné. Ľavica síce mohla byť spokojná s ideovým odkazom vlády socialistov (podpora sobášov osôb rovnakého pohlavia, zákon riešiaci situáciu transsexuálov a tiež liberálny zákon o potratoch). Aj v Španielsku sa však ukázalo, že ľudia volia predovšetkým peňaženkou, a tá je v priemerných domácnostiach tejto krajiny v poslednom období čoraz tenšia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.