Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nikým neuznaná krajina

.časopis .téma

Už názov tohto „horúceho územia“ na rozhraní vyjadruje veľa. Nagorny znamená po ruský náhorný, kara po turecky čierna a bach po perzsky záhrada.

.v stredoveku bol región pod kontrolou Perzie, s lokálnou vládou piatich arménskych princov, tzv.  melichov. Karabašský chanát s hlavným mestom Šuši sa dostal v roku 1805 do ruských rúk. V priebehu 19. storočia ušli mnohí moslimovia do Iránu, zatiaľ čo Arméni z Iránu emigrovali do Karabachu. Nárok na Náhorný Karabach, ako na svoje historické územie, si robia oba národy, ktoré tu vedú spory a vojny. Mesto Šuši je rodiskom viacerých významných azerbajdžanských skladateľov a literátov z 19. a 20. storočia. Dominantne arménsky charakter územia s rozlohou iba viac ako 10-tisíc štvorcových kilometrov a so 150-tisíc obyvateľmi  je však zrejmý najmä vďaka prítomnosti viac ako 4-tisíc arménskych kostolov, kláštorov a pevností.
Po 1.svetovej vojne považovala Liga národov Náhorný Karabach za dobyté územie (v roku 1920 ho Stalin pričlenil ako autonómnu oblasť k Azerbajdžanu), Národná rada karabašských Arménov viackrát neúspešne hlasovala za zjednotenie s Arménskom. Šesťdesiat rokov existoval Karabach v rámci Azerbajdžanu ako „anomália“ v sovietskom systéme, ako kresťanská enkláva v moslimskom štáte.
V roku 1987 zaznela z centra Jerevanu prvá masívna výzva na ochranu životného prostredia a zjednotenie s Náhorným Karabachom, vtedy ešte v rámci ZSSR. Išlo o priamy dôsledok Gorbačovovej politiky glasnosti a perestrojky. Udalosti nabrali spád najmä v Azerbajdžane. Nasledovali tri dni antiarménskych pogromov v priemyselnom meste Sumgaiti, severozápadne od Baku.  Išlo po dlhom čase o prvé masové vraždenie na etnickom základe v Sovietskom zväze. Oficiálne čísla uvádzajú 32 mŕtvych, z toho 26 Arménov a 6 Azerov.
Takmer celá 140-tisícová arménska komunita opustila mesto.
Dňa 23. marca 1988 Najvyšší soviet ZSSR odmietol žiadosť Náhorného Karabachu o zjednotenie s Arménskom. Obvinili Jerevan z narušenia „leninských princípov internacionalizmu a etnického priateľstva“. Nastali obojstranné úteky a presuny obyvateľstva – Arméni utekali z Azerbajdžanu a Azeri z Arménska. V polovici januára 1990 sa rozpútali masakre proti Arménom v Baku. Počas jedného týždňa bolo zabitých viac ako sto ľudí. Neschopnosť centrálnej moskovskej vlády tomu zabrániť urýchlila pod Kaukazom pád systému. Sovietska armáda prišla na pomoc Arménom do Azerbajdžanu neskoro.
Dňa 2. septembra 1991 vyhlásili Náhorný Karabach za nezávislú republiku. Azerbajdžan v reakcii na to začal masívnu vojenskú operáciu s podporou letectva a delostrelectva, aby opäť získal nad týmto územím kontrolu. Zo Šuši ostreľovali hlavné mesto Stepanakert. Avšak obe masívne vojenské ofenzívy (v júni 1992 a v zime 1992-93) sa skončili pre Baku fiaskom – arménske sily ich vytlačili nielen za hranice Karabachu, ale aj za línie bezpečnej zóny na území vlastného Azerbajdžanu. Konflikt priniesol 30-tisíc obetí, viac ako milión ľudí muselo opustiť svoje domovy. Mier podpísali v kirgizskom Biškeku v máji 1994 a odvtedy sa pod dohľadom Minskej skupiny začali rokovania medzi Baku a Jerevanom. Až do súčasnosti však neviedli k nijakému výsledku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite