Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Azerbajdžan túži po odplate

.časopis .téma

Rozhovor s námestníkom ministra zahraničných vecí Náhorného Karabachu Vasilijom Atadžanjanom o dejinách mocenských riešení pod Kaukazom.

.aká bola politika Azerbajdžanu voči autonómnej oblasti Náhorný Karabach za čias Sovietskeho zväzu?
Tu na rozdiel od Baku a iných miest nestavali vyššie školy, nič. Prvý pedagogický inštitút sa objavil v roku 1976. V našich dedinách verbovali mládež, sľubovali jej dobré zárobky, byty, že sa stanú špecialistami, ak odídu z Karabachu. Pred rokom 1988 žilo v Azerbajdžane  – okrem Karabachu – okolo 450-tisíc Arménov, z toho dve tretiny  v Baku. Azerbajdžan pred vznikom Sovietskeho zväzu neexistoval. Ich  naftový priemysel začali budovať Nemci, Židia a Arméni. .prečo Arménsko súhlasilo s tým, že Stalin pričlenil Karabach k Azerbajdžanu?
Nesúhlasilo, no nepomohlo si. Vtedy bol rozvrat, občianska vojna. Arménsko ovládli boľševici. Azerbajdžan napísal do Moskvy telegram, že chcú Karabach. Stalin najprv nesúhlasil. Oni sa však obrátili na Lenina, sľubovali tureckú republiku v rámci ZSSR. Boľševici chceli byť zadobre s Tureckom, poslali tam koráby naložené  zlatom a zbraňami. A Turci súhlasili s Karabachom a Nachičevanom v rámci Sovietskeho zväzu. .nebojovali ste proti tomu?
A čo by sme si pomohli? V boľševickej armáde bolo 150-tisíc vyzbrojených vojakov, toľko obyvateľov mal a dodnes má celý Karabach. V najlepšom prípade sme mohli postaviť do zbrane 20-tisíc mužov. Dovtedy sme bojovali za svoju nezávislosť s Turkami, s anglickým expedičným korpusom. A Rusko, hegemón pod Kaukazom, nám prestalo dodávať náboje. Boľševici nás nielen „vsunuli“ do Azerbajdžanu, ešte nám aj narysovali hranice autonómnej oblasti, pričom tá rozdelila arménske obyvateľstvo. Nebolo  nijaké referendum, či ľudia chcú do Azerbajdžanu. Bol to jediný región, ktorý riešil stranícky orgán. Počas 70 rokov existencie ZSSR sme pri každej príležitosti požadovali pričlenenie k Arménsku, no neúspešne. Režim nás videl ako nacionalistov, mnohí lídri a intelektuáli skončili vo väzení. Za Gorbačova sa objavila malá nádej. Delegácia išla do Moskvy, no neuspela. Dňa 20. februára 1988 sme vytvorili parlament, obrátili sme sa na azerbajdžanskú vládu, aby súhlasila s pričlenením Karabachu k Arménsku. Odpoveďou bola masové zabíjanie a vyháňanie Arménov zo Sungaiti, Baku a iných miest. .ako sa vyvíjala vojna?
Celých 150 dní bombardovali Stepanakert, z desiatich miest na nás strieľali. Naši ľudia boli v pivniciach. Prostredníctvom Červeného kríža a OBSE sme kričali, volali o pomoc. My armádu nemáme, ani tanky, ani lietadlá. No ak chcú s nami bojovať, v poriadku. Rusko dalo Azerbajdžanu zbrane, od KGB a Andropova.  Obsadili časti našich území. Arménsko však našlo kanál, ako nám pomáhať, zásobovali nás.  Vojna trvala tri roky. Prosili sme ich: nebombardujte, sú tu ženy a deti. Moja mama po treťom infarkte zomrela, niesol som ju do pivnice na rukách. Na pohreb prišlo tristo ľudí. Choďte domov, bomby padajú! – kričal som. Ostali. Nemali sme ako robiť rakvy, z truhlíc na náboje to nešlo. Boli sme bez svetla, bez vody, bez benzínu, v úplnej blokáde. .čo vás zachránilo?
Oni sú zlí vojaci. Ak naši útočili, nechali zbrane a ušli. Ich prezident Alijev dal na vojnu miliardy dolárov, neskôr cez moslimské kanály naverboval mudžahedínov, tri až päť tisíc. Aby bojovali za nich. No tí, keď pochopili, že bojujú za neveľké peniaze, navyše spoločne s ruskými žoldniermi, proti ktorým predtým bojovali v Afganistane, tak sa rozzúrili a začali ich rezať. V noci, z pomsty. V kasárňach, kde spoločne spali. .prečo ani Arménsko dodnes neuznalo Náhorný Karabach?
De facto uznalo, no nechcú provokovať a ohroziť mierový proces. Baku iba čaká na avantúru, pätnásť rokov túžia po odplate. . je vôbec reálne uvažovať o čisto arménskom Karabachu v rámci Azerbajdžanu?
Vylúčené. My sme žili 70 rokov v rámci Azerbajdžanu. Viedli proti nám koloniálnu politiku, ich minister kultúry riešil, či postaviť kríž na chráme, či sa môžeme učiť v arménskom jazyku. Musíme a chceme mať rovnocenné, vzájomne výhodné vzťahy. Stále navrhujeme rozhovory, no Baku odmieta.     Toto nie je územný ani náboženský spor, ale národnooslobodzovací boj. A pritom treba oceniť, že sovietsky Azerbajdžan bol veľmi tolerantný v otázkach viery: v Baku a inde boli naše kostoly.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite