Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Trochu vojna, trochu mier

.časopis .téma

Pod Kaukazom to opäť vrie. Azerbajdžan sa Náhornému Karabachu vyhráža treťou vojnou po sedemnástich rokoch. Rokovania pod záštitou Ruska, Spojených štátov a Francúzska o budúcnosti nikým neuznaného štátu podľa Baku nikam nevedú.

.kde „to“ leží? No predsa „kdesi tam“, na južnom Kaukaze, medzi Čiernym a Kaspickým morom. Je vysoko pravdepodobné, že ľudia na Slovensku, so zle skrývanou suverenitou tých, čo skôr tušia ako vedia, odpovedia na otázky o Náhornom Karabachu podobne. A pritom podľa ruského expremiéra Nikolaja Ryžkova sa kolaps Sovietskeho zväzu začal, keď centrum  v Moskve nechcelo alebo možno chybne počulo hlas zvonov z Karabachu. .pretlak v hrnci
 Vojna sa „tam“ skončila, aspoň navonok, v roku 1994 (pozri rámček). Odvtedy táto arménska enkláva, sovietskymi boľševikmi v roku 1920 mocensky, bez akceptovania vôle obyvateľov začlenená do Azerbajdžanu, zmizla zo správ. Kto dnes tuší, že na bojovej frontovej línii sú dodnes nielen desiatky tisícov plne vyzbrojených vojakov a na oboch stranách snajperi, ktorí ročne zabijú desiatky ľudí, ale aj ťažká vojenská technika, pripravená kedykoľvek začať nový zničujúci konflikt? Kto tuší, že Azerbajdžan, ktorý sa nezmieril so stratou územia, dnes zbrojí a skutočnej vojne – aj tu, tak ako všade – predchádza tá informačná, či lepšie povedané propagandistická?
Líbya, Pakistan, krvavé povstania v arabských krajinách, izraelsko-palestínska otázka. Svetové správy ukazujú dnes iné ohniská napätia. Na akútnu hrozbu pod Kaukazom sa akosi zabúda. Konflikt o Náhorný Karabach sa zvykne interpretovať ako náboženský spor medzi kresťanmi (Arméni) a moslimami (Azerovia). Takáto interpretácia je však zavádzajúca. V prvom rade ide o uvoľnenie „pretlaku v hrnci“ krátko pred a po rozpade koloniálneho impéria (Sovietsky zväz) v roku 1991, do veľkej miery pochopiteľné, ktoré dovtedy etnické spory nepripúšťalo, alebo ich v zárodku potláčalo. Až v druhom rade ide o širší, stáročný geopolitický spor medzi Ruskom a Tureckom o vplyv na tejto príliš horúcej spojnici medzi Európou a Áziou, medzi kresťanstvom a islamom. Spor o to komplikovanejší, že sa tu nachádzajú významné zdroje plynu a ropy, od ktorých bude Európa čoraz závislejšia, že Turecko, ktoré bezvýhradne stojí na strane Azerbajdžanu, je silný hráč, s ktorým sa neradno zahrávať. A Rusko, hoci má na území Arménska vojenskú základňu, je v tomto spore skôr neutrálne – potrebuje aj azerbajdžanské suroviny. .karabašský denník
Tak sa volá séria reportáží z Náhorného Karabachu, ktoré napísal opozičný azerbajdžanský novinár Ejnulla Fatullajev. Vláda v Baku ho poslala na niekoľko rokov do väzenia – pre údajnú špionáž. Minulý týždeň ho po štyroch rokoch amnestovali, podobne ako desiatky iných oponentov režimu Alijeva. Pre Baku je Karabach mimoriadne citlivá téma. Oslovení azerbajdžanskí analytici nechceli vysloviť názor pod svojím menom, no „off record“ priznali, že sa čaká iba na to, či dá Rusko od Arménov ruky preč a do prípadného nového konfliktu vojensky nezasiahne. Potom „si to už s nimi vybavia“. To si Azerbajdžan naozaj myslí, že opäť bude vládnuť 150-tisícovej, nie práve priateľsky naladenej enkláve Arménov, kde každá rodina počas vojny o niekoho prišla? Ako? Na to už Baku nepozná odpoveď. Opäť budú musieť opustiť svoje domovy desiatky tisícov ľudí? Arméni sa nie neodôvodnene spoliehajú, že Rusko, ktoré nad nimi od roku 1805 po víťazných vojnách s Perziou prevzalo patronát, ich ani teraz nezradí.
Vardan Voskanjan bol v rokoch 1998 až 2008, počas troch vlád, arménskym ministrom zahraničia. Dnes vedie v Jerevane think-tank a voči súčasnej vláde je v opozícii. Na otázku, aké je veľké nebezpečenstvo novej vojny o Náhorný Karabach, pre .týždeň uvádza: „Arménsko nepôjde do vojny, nie je to v našom záujme. Pre Azerbajdžan však ide o ťažké rozhodnutie. Ak sa tretíkrát pokúsia získať Karabach silou a prehrajú, stratia ho navždy. Nevidím možnosť, ako by mohol byť súčasťou Azerbajdžanu. Buď bude nezávislý, alebo súčasťou Arménska. Skôr však to druhé.“ .guľka do čela
Začnime príbehom od konca, na lepšie pochopenie tejto šialenej situácie. Pustá recepcia prázdneho hotela Jerevan v hlavnom meste Karabachu, 50-tisícovom Stepanakerte. Kožené kreslá, bar s kvalitným vínom a koňakom, veľkoplošná obrazovka, kde „bežia“ ruské sitcomy. Ktosi už pozametal blato, ktoré tu včera z mojich trekových topánok popadalo na mramorovú podlahu, inak natoľko čistú, že by sa z nej dalo pokojne jesť. Zajtra sa po piatich dňoch v Arcachu (miestne označenie Náhorného Karabachu) vraciam do Jerevanu, potom  domov.
„Ste novinár, však?“ prihovorí sa mi tichým hlasom mladý muž s vážnou tvárou. Namiesto otázky sa mu pozriem do očí. „Zajtra je v našej dedine pohreb vojaka, ktorého včera zabil azerbajdžanský snajper. Včera snajperi zastrelili aj ďalších dvoch našich,“ povie mladík.  Mením všetky plány. Ráno chcem ísť do dediny Čartar, neďaleko hraníc s Azerbajdžanom aj s Iránom. „Neodporúčam,“ vravia záhadne milí ľudia, ktorí ma tu na niekoľko dní zahrnuli enormnou pohostinnosťou. Nechápem.
Dozvedám sa, že šok a zdesenie vyvolal najmä fakt, že ich vojaka zabil nepriateľský snajper na vzdialenosť 1,5 kilometra – ranou presne do čela. Stalo sa tak vo chvíli, keď vyšiel zo zákopu zachraňovať spolubojovníka, predtým takisto zasiahnutého ostreľovačom. Aj táto tragická udalosť ukazuje, že Azerbajdžan prezbrojuje. Karabašania majú údajne snajperské pušky iba do 1 200 metrov. Ráno idem do Čartaru taxíkom. Hustý dážď. Na každej križovatke stojí policajt. Všade plno ľudí a áut. Je prítomné najvyššie politické a vojenské vedenie krajiny. Na pohrebe chýba iba jedna vec – médiá. Nevidím nikoho s kamerou ani s fotoaparátom. Po štvrťhodinke ma ktosi osloví: „Kto ste?“ Fotograf, poviem a idem ďalej. Vzápätí ma zadrží vojenská polícia. Preverujú moju identitu, či nie som špión. Paranoja, no v stave permanentnej vojny aj pochopiteľná.
Vopchajú ma do starého žigulíka, traja záhadní muži v civile ma spovedajú. „Kde máte povolenie?“ pýtajú sa. „Som slobodný človek, aké povolenie chcete? Toto je pohreb na verejnom mieste,“ odvetím. Netvária sa prívetivo. „Kto vás sprevádza?“ pýta sa druhý. „Nikto,“ poviem, no dodám, že stretnutia mi ochotne dohodol už z Bratislavy Ašot Grigorjan, prezident Fóra arménskych asociácií Európy, ktorý tu má kontakty na všetkých významných ľudí vrátane prezidenta a premiéra. Tajní aj netajní uznanlivo pokývajú hlavami. Vytáčam číslo pána Grigorjana. V Bratislava je nedeľa, asi osem hodín ráno. „Počkajte päť minút. Zavolám okamžite karabašskému ministrovi zahraničia, ministrovi obrany a ministrovi vnútra,“ hovorí. A skutočne, po pár minútach prichádza vojak a vraví mi: „Ste slobodný, môžete ísť.“ Policajti aj tajní sa mi ospravedlňujú.
V miestnych médiách sa neobjaví identita ani hodnosť zastreleného vojaka. Je to obranná zbraň vo vojne informácií, ktorá vždy predchádza tej skutočnej. Rešpektujem to aj ja. .oni neušli, oni umreli
„Ni chuja ne vižu,“ uľaví si Zaven, mladý šofér a jeden zo širokého okruhu kontaktov pána Grigorjana, keď na veľkom čiernom terénnom aute vchádzame v hustej hmle do Gorisu, posledného veľkého mesta pred hranicou Arménska a Náhorného Karabachu. Niektoré repliky je asi lepšie uvádzať v originálnej ruštine.
Akoby vyľudnený Goris v tom počasí nevyzerá vábne, okolité hory a skaly sú však magické. Hlavnou atrakciou je kláštor Tathev a vlani vybudovaná triapolkilometrová lanovka, údajne najdlhšia na svete. Prijíma nás aj gubernátor – v rezidencii s blankytne modrým bazénom vo vstupnej hale, s namaľovanými delfínmi a vypchatým medveďom či srnkou. Hovorí o päťtisícročnej histórii osídlenia tohto mesta, o ruskom gubernátorovi Starickom, ktorý od roku 1860 vybudoval jeho dnešnú podobu s ulicami, širokými až 21 metrov. Medzitým, ako sa rozprávame, nosia pracovníčky gubernatúry na stôl obrovské torty, servírujú aj misy so všetkým možným. Do výpočtu enormnej pohostinnosti, s akou sa inde vo svete len tak nestretnete, treba, samozrejme, započítať aj tradičný koňak. „Bude to turistický región. Už teraz k nám prichádza sto až stopäťdesiat tisíc turistov ročne, najmä zo zahraničia. Môžu sa tu stretávať, zoznamovať, družiť,“ dodáva gubernátor. Ľahkú pochybnosť o smelých plánoch na štvrť milióna turistov ročne nedám najavo.
Na druhý deň o jedenástej vchádzame so Zavenom do nikým neuznanej krajiny. Blízko hranice je bilbord Arcach Bank s anglickým sloganom Let’s Reach the Top Together. Bánk je tu viacero, mobilný operátor však iba jeden, a preto patrične drahý. Za ľudoprázdnou hranicou sú prvé prázdne domy po vysídlených Azeroch, zničené ešte od vojny. Niektoré sú, zdá sa, obývané. Svedčia o tom taniere satelitov. „Kto eto?“  pýtam sa, keď nás pred mestom Šuša zastavuje chlap v čiernom obleku s bielou ladou. „Ja neznaju, čelovek,“ povie Zaven. „Kakoj čelovek?“ nedám sa odbiť. Z „čeloveka“ je napokon ďalší známy pána Grigorjana, prokurátor  Robert Ghahramanjan. Nesmierne starostlivý hostiteľ, ktorý dbá aj o to, aby som sa nedostal bez špeciálneho povolenia na niektoré miesta, kvôli čomu sa priateľsky pohádame.
Robert ukazuje pamätihodnosti mesta, stredoveké kláštory, novovybudované letisko (prvý let mal byť teraz v máji do Jerevanu, Azerbajdžan sa však vyhráža zostrelením lietadiel, aj civilných), obetuje svoj pracovný čas. Je to podnikavý človek. Okrem práce na prokuratúre prevádzkuje aj taxislužbu a v dedine Averataranoc svoju firmu Technowood  na spracovanie drevných odpadov s fínskou technológiou. Dokazuje, že kto sa vie obracať, prosperuje aj v neuznanom štáte.
Mňa však zaujíma aj Agdam, zničené stotisícové mesto po vysídlených Azeroch. Robert sa tvári trochu kyslo aj vtedy, keď vyjadrím túžbu zájsť v meste Askeran za údajne jediným Azerom, ktorý tam podľa mojich informácií ostal. Napokon privolí. K 70-ročnému Tofikovi Alijevovi ma spolu s ním sprevádzajú aj miestni policajti. Výrečnejšia než dedko je jeho tak trochu nabrúsená arménska manželka. „A čo vás to zaujíma? Pred vami tu bolo už plno novinárov!“ vraví, keď sa ho pýtam, ako sa mu tu žije a prečo neodišiel počas vojny tak ako ostatní Azerovia. „Oni neušli, no umreli. Ochoreli a umreli,“ tvrdí celkom vážne. .v Agdame
 „Tupogolovyje,“ uľaví si Robert na križovatke, keď cestári počas dopravnej špičky maľujú biele pruhy na vozovku, v čom im uzavretím cesty asistujú policajti. Tvrdohlavo opakujem, že chcem do Agdamu.  „Uvidíš ho,“ povie stroho hostiteľ. Keď sa k mŕtvemu mestu blížime, ukáže rukou na ruiny v diaľke: „Tam je Agdam.“ Hovorím, že tam chcem ísť. „Nemáš povolenie fotografovať,“ povie. Kričím, že sú blázni, cenzurujú ako za komunistov, čím si zbytočne pohnevajú aj novinárov, ktorí s nimi sympatizujú, no chcú vidieť aj to zlé, čo urobili Arméni. Pretože každý konflikt má dve strany. Robert uvažuje. Spomínam si na slová, ktoré mi pred pár dňami povedal karabašský námestník zahraničia Vasilij Atadžanjan (pozri rámček): „Agdam bolo centrum ich armády, odtiaľ ostreľovali Stepananakert a iné naše mestá. Naši vojaci to brali ako symbol, ktorý treba zničiť. Ako Červená armáda Berlín.
V aute je mĺkve ticho. Potom odrazu Robert prudko otočí – vchádzame do Agdamu. Oceňujem jeho rozhodnutie. Filmári nepotrebujú kulisy vojnového filmu, tu ich majú. Všetky domy sú zničené, aj 17 rokov po vojne ich ľudia z okolia rozoberajú na stavebný materiál. Kde-tu vidno iba pastiera a stádo kráv. Inak nikoho. V strede mesta stojí mešita, nepoškodená. Na druhý deň ma cez Agdam vezmú v džípe aj vojaci. Dostal som povolenie ísť do zákopov frontovej línie, na bod 143. Karabašskí a azerskí vojaci sú tam na dohľad,  do 500 metrov od seba. Cez úzky priezor v betónovej búdke pozorujem línie nepriateľa. Predstavujem si, čo by som videl, keby som sa z búdky na opačnej strane pozeral smerom sem. Asi to isté.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite