Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

U nás sa na to používa slovo knihomoľ, Angličania im vravia „bookworm” čiže knižný červík. Červík mi príde výstižnejší ako moľa. Každopádne, patrila som ako tínedžerka medzi nich. V období, keď každý normálny človek už dočítal rozprávky, ale ešte nezvládal seriózne knihy, a čítal len časáky, komiksy a esemesky, v tom období som čítala všetko. Všetko, čo sme mali v našej detskej knižnici, kam som chodila dvakrát do týždňa a brala som si vždy po tri, štyri knihy.

Pravidlá som mala stanovené jasne: čo deň, to kniha. Začalo sa to Winnetouom, ktorý ma tak chytil za srdce (hlavne trojka kniha, kde som mala také silné deja vú, že som podľahla pocitu, že som bola v minulom živote indiánka, začala som nosiť pierka v hlave a zohnala som si aj handry so strapcami, a to som nosila do školy. Občas som si pomaľovala tvár bojovými farbami. Všetci si mysleli, že mi haraší.) To som mala 13 rokov. Potom som si začala s Hermannom Hessem (ktorého nepoznala moja učiteľka literatúry na strednej škole, ehm...Tá nepoznala skoro nič, volala sa Jitka a bola úplne vymletá.)  Po čase som prešla na Dostojevského, to už sme dostali perfektnú slovenčinárku, ktorá oceňovala môj záujem o literatúru a na Idiotovi, Dvojníkovi, Bielych nociach a ďalších skvostoch som sa zasekla prakticky až do pätnástich. Prečítala som aj všetky paperbackové westerny, čo mi prišli pod ruku, všetky tie americké sračky typu “medzi nami dievčatami”, prečítala som prosto všetko okrem povinnej literatúry (a vždy ma nasralo, keď sa náhodou ocitlo v povinnej literatúre na škole niečo, čo som už čítala), potom som zavrela jedného dňa poslednú knižku, a začala písať. Čítať som prestala takmer úplne, za to som si pravidlo pozmenila na - čo deň, to poviedka, s tým, že som pomimo dala aj dve-tri básne za deň, ako bonus. Tak, ako som predtým stále a všade čítala, a v podstate ma (podobne ako neskôr s cigaretami) málokto videl bez knihy, podobne som potom chodila so zošitmi. Ako sa hovorí knihomoľovi, ktorý nečíta knihy, ale ich píše? Doma som zasadla za dedkov starý písací stroj a ďatlovala do večera. Potom som sa naučila písať zrkadlovým písmom a napísala knihu odzadu. Dala sa čítať len so zrkadlom. Nechodila som so spolužiakmi fajčiť do parku cez veľkú prestávku – schúlila som sa na školských hajzľoch v tom hroznom smrade do klbka, čupla som si na misu, aby nebolo spopod dverí zvonka vidieť, že tam niekto je, a tam, vo svojom malom priestore, v malom vesmíre, som písala. V osemnástich som zanechala jedno aj druhé a začala som konečne žiť. Potom ma dlhé roky k písaniu pútal len tento časopis. A teraz mi vyšla kniha. Prvá kniha. Moja. Voňavá. Aj ked je hrubá, vojde sa aj ženám do kabelky, aj chlapom do kapsáčov. Volá sa Fulmaya, tak ako moja druhá identita v mojom druhom živote, ktorý vediem na druhom konci sveta. A strašne by som chcela, aby si ju obľúbili všetci knihomoli a knihočervíci, čo čítajú knihy aj v električkách aj na školských hajzľoch.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite