Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Deti Salmana Rushdieho

.časopis .literatúra

V jubilujúcej edícii MM vydavateľstva Slovart vyšli Deti polnoci Salmana Rushdieho, pravdepodobne najlepší román napísaný v anglickom jazyku za posledných päťdesiat rokov.

Knihy si najčastejšie vyberáme podľa autorov alebo podľa odporúčania známych. Keby sme však boli odkázaní len na nich – na overených autorov a spoľahlivých odporúčateľov – naše putovanie knihami by bolo možno bezpečné, no určite málo objavné. Preto máme vydavateľstvá a edície. .100 kníh MM
Vydavateľstvo Slovart – ktoré je samo osebe značkou kvality – vydalo v roku 1997 román čilsko-americkej spisovateľky Isabel Allendeovej Paula a filmom preslávenú knihu srílansko-kanadského autora Michaela Ondaatjeho Anglický pacient. Tak vznikla edícia MM, ktorej deklarovaným cieľom bolo „prinášať zaujímavé diela svetových autorov literatúry 20. storočia." Aj keď to s deklarovanými cieľmi nebýva vždy tak, v tomto prípade možno s odstupom štrnástich rokov konštatovať obdivuhodnú zhodu cieľov so skutočnosťou. V edícii MM za ten čas vyšla stovka skutočne zaujímavých prekladov svetovej literatúry. Hoci nejde o kasové trháky, vydavateľstvo Slovart prináša takmer každý mesiac vo svojej skvelej edícii minimálne jednu knihu z veľkej a bohatej literatúry sveta. Jednoducho povedané: bez stovky kníh z edície MM by sme boli o veľa ochudobnení. Napríklad by nám chýbal Salman Rushdie, ktorého najdôležitejšou knihou sa prvá stovka MM uzavrela. .rozprávač Rushdie
Salman Rushdie sa narodil v roku 1947 v Bombaji moslimským rodičom, pochádzajúcim z Kašmíru. Ten rok je dôležitý: pätnásteho augusta toho roku totiž vznikla samostatná Indická republika a o deň skôr aj Krajina čistých, čiže Pakistan. Salmanov život – a ako zistíme, aj život jeho detí polnoci – je tak prepletený so životom jeho rodnej krajiny.
Ako dieťa vzdelaných a bohatých rodičov (otec bol právnik, matka učiteľka) chodil do katedrálnej katolíckej školy, hrával rugby, sledoval kriket a idúc v otcových šľapajach, svoje vzdelanie zavŕšil štúdiom histórie v Cambridgei, kde sa aj – na rozdiel od otca – usadil a angličtina sa stala jeho literárnym jazykom. Mladý, vzdelaný Ind sa zamestnal ako copywriter v londýnskej reklamnej agentúre a po večeroch sa venoval literatúre. „V roku 1975 som vydal svoj prvý román Grimus a rozhodol som sa, že za zálohu sedemsto libier sa pokúsim čo najlacnejšie dostať do Indie a ostanem tam, kým sa mi neminú všetky peniaze," píše Salman Rushdie v úvode k vydaniu svojho najslávnejšieho románu Deti polnoci z roku 2005. Ten vyšiel prvýkrát v roku 1981 a hneď získal prestížnu Bookerovu cenu.
Kým sa k nemu vrátime, spomeňme ešte jednu udalosť, ktorá zmenila život úspešného spisovateľa a nechtiac z neho urobila svetovú celebritu. V roku 1988 napísal magický román Satanské verše, ktorý tak nahneval (alebo oslovil?) fundamentalistických moslimov, že organizovali proti Rushdiemu protesty a vyhrážali sa mu smrťou. Štrnásteho februára 1989 tieto hrozby „posvätil" vtedajší iránsky duchovný vodca Ajatoláh Chomejní a vyhlásil voči spisovateľovi fatwu, čo v praxi znamená niečo ako odsúdenie na trest smrti. Ešte v tom istom roku sa ho istý Mustafa Mahmoud Mazeh pokúsil bombou ukrytou v knihe (!) v jednom londýnskom hoteli aj vykonať. Bomba však vybuchla skôr ako mala a z Mazeha sa stal „prvý martýr, ktorý položil život v snahe zabiť Salmana Rushdieho," ako údajne stojí na jeho pomníku v Teheráne. Rushdie odvtedy žije pod policajnou ochranou. A v júni 2007 ho kráľovná Alžbeta II. povýšila do rytierskeho stavu. .rushdieho deti
„Je úžasné vidieť moje skutočné deti, ako prijímajú cenu za moje imaginárne deti," povedal Salman Rushdie v nahratom prejave, ktorý zaznel z videozáznamu 10. júla v londýnskom South Bank Centre pri odovzdávaní ceny Best of Booker za knihu Deti polnoci. Autor sa ceremónie nemohol zúčastniť, a tak ju zaňho prevzali jeho synovia Zafar a Milan. Deti polnoci získali Bookera trikrát: najprv získali „obyčajnú" Booker Prize za najlepšiu knihu Britského spoločenstva národov a Írska v roku 1981, potom ju v roku 1993 čitatelia vybrali za najlepšiu Bookerom ocenenú knihu za prvých 25 a v roku 2007 za prvých 40 rokov existencie súťaže. Čím je táto hrubá, 600-stranová kniha taká zvláštna a prečo je taká obľúbená?
„Po celej novej Indii, našom spoločnom sne, sa vlastne rodili deti, ktoré boli iba čiastočne potomkami svojich rodičov – deti polnoci boli aj deťmi svojich čias: ich otcom boli totiž dejiny. To sa stáva. Najmä v krajine, ktorá je sama tak trochu snom," píše Rushdie na 173. strane svojho monumentálneho románu. Deti polnoci sa narodili v priebehu prvých šesťdesiatich minút existencie vysnenej slobodnej Indie a v dôsledku toho disponovali rôznymi zázračnými schopnosťami. A čím bol čas ich narodenia bližší k polnoci, tým boli tie schopnosti zázračnejšie.
Salim Sináí, hlavný hrdina a rozprávač románu, sa narodil v prvej popolnočnej sekunde. A nielen on: v tom istom čase a v tej istej pôrodnici doktora Narlikara prišiel na svet aj Šiva (mená sú u Sira Salmana dôležité!). Salim je z urodzenej rodiny, Šiva z najnižšej vrstvy. Salim je telesnou silou neveľmi obdarený premýšľavec, Šiva je bitkár. Salim má výrazný nos, Šiva silné kolená. Život detí polnoci je životom Indie. Pokojné, graciózne vyrovnávanie sa s britskou koloniálnou kultúrou (Salim napríklad vyrastá v paláci s názvom Buckingham, ktorý jeho otec kúpil od anglického aristokrata Methwolda, neďaleko sú európske kúpele s bazénom v tvare Indie, kde však Indovia nemajú prístup), s vlastnou pestrofarebnou históriou a mnohorakým duchovným dedičstvom. Tvorba nových mýtov, vzrastajúce napätie s Pakistanom (kde Salim prežije časť svojho detstva), vojna s Čínou. Rozporuplná vláda Indiry Gándhiovej (po tom, čo si o sebe v knihe prečítala, hrozila dnes už nebohá indická premiérka Rushdiemu súdom) – to všetko je prepletené s detstvom a dospievaním Salima, Šivu a ostatných detí polnoci.
Salman Rushdie píše košato, ale pritom zrozumiteľne a veľmi pútavo. V jeho, teda v Salimovom rozprávaní je veľa múdrosti a poézie a ani o „akčnosť" nie je núdza. Často nás varuje pred tým, čo ešte len príde, občas si odskočí v čase jedným či druhým smerom. Postavy Salimovej rodiny, ako aj osobnosti z indickej a pakistanskej politickej elity, pred sebou vidíte tak ako videl čerstvo vyštudovaný lekár Adam Azíz svoju prvú pacientku Nasim: jej telo bolo skryté za bielou plachtou, len tú jeho časť, ktorá potrebovala liečenie, videl cez dieru vystrihnutú z plachty. Keďže Nasim „chorľavela" často a vždy na inom mieste, postupne ju cez tú dierku spoznal celú, zaľúbil sa do nej a zobral si ju za ženu. Aj nám Rushdie ukazuje jeden detail za druhým. Účinok je rovnaký: Salima a ľudí okolo neho spoznávame a čím viac ich spoznáme, tým viac ich máme radi (hoci sú to teda ľudia poriadne komplikovaní). A do Indie (lebo to ona stojí za plachtou) sa zamilujeme.
Deti polnoci sú majstrovským dielom, hlbokým a krásnym. Preto ho tí Angličania majú tak radi.
Salman Rushdie je rozprávač mnohých hlasov, pričom každý z jeho hlasov hovorí svojou vlastnou rečou. Vďaka výbornému prekladu Ota Havrilu to aj v slovenčine dokážeme oceniť.
Edícia MM vydavateľstva Slovart uzavrela svoju prvú stovku naozaj dôstojne. Salman Rushdie: Deti polnoci, Slovart, 2011. Preklad Oto Havrila.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite