.nová éra
Niekedy si možno ani neuvedomujeme, ako nám bin Ládin zmenil život. Bezpečnostné opatrenia na letiskách, štadiónoch či v budovách jestvovali už predtým, po 11. septembri 2001 však pokročili na predtým nepredstaviteľnú úroveň. Od vyzliekania opaskov cez vyhádzané dezodoranty a nožničky na letiskách až po bezpečnostné rámy na nečakaných miestach.
Bin Ládinovi a al-Káide sa pritom nepodarila väčšina z toho, po čom túžili: nezvrhli žiadny z nedemokratických režimov na Blízkom východe (niektoré z nich nedávno padli bez pričinenia radikálnych islamistov), nevyhnali Američanov z moslimských krajín, a nedokázali zlomiť západnú vôľu tým, že by dokázali zaútočiť zbraňami hromadného ničenia. Po 11. septembri sa vo svete podarilo len málo podobných útokov, tie najhoršie – v Indonézii, vo Veľkej Británii, v Španielsku – boli naposledy v roku 2005, odvtedy to boli iba jednotlivé odvážne, no väčšinou neúspešné pokusy. Bin Ládinova stopa vo svete je napriek tomu veľká. Ukázal na obrovskú silu asymetrického vojenstva – maličká skupina odhodlaných fanatikov dokázala na chvíľu pokoriť najmocnejšiu krajinu sveta. Poprehadzoval aj zahraničnopolitické priority vyspelého sveta. Do stredobodu sa dostal znova Blízky východ, plus dva štáty južnej Ázie, Afganistan a Pakistan. Bushova vláda sa snažila vyvolať a urýchliť zmenu zvonku; za inváziou v Iraku stála okrem strachu zo zbraní hromadného ničenia aj snaha zaviesť v krajine demokraciu tak, ako ju Američania pomohli zaviesť po druhej svetovej vojne v Nemecku a v Japonsku. Obamov recept je úplne iný – Amerika ako nezaangažovaný priateľ, prípadne ako vzor, nie ako niekto, kto sa snaží ovplyvňovať veci priamo na mieste. .slovenská naivita
To, či sa Západ bude môcť namiesto Blízkeho východu a „AfPaku“ venovať viac Číne, Indii a Brazílii, závisí najmä od osudu arabských revolúcií, a od toho, akí novi Usámovia sa budú hlásiť o slovo. Autorita al-Káidy a bin Ládina v očiach radikálnych islamistov pochádzala pred 11. septembrom z akcií typu útoky na americké veľvyslanectvá v Keni a v Tanzánii, opierala sa však hlavne o hlbokú frustráciu v arabskom svete. Svetlo na konci tunela, ktoré dnes mnohí mladí Arabi vidia, by mohlo byť aj oslabením tejto frustrácie. Napriek tomu bude musieť byť Západ ostražitý tak voči krajinám, kde má al-Káida a jej priatelia aktívne základne (Jemen, Somálsko), ako aj voči Pakistanu (pre jadrové zbrane) a Saudskej Arábii (pre ropu). Elitné jednotky, ktoré dostali Usámu, budú musieť mať nacvičené aj viaceré ďalšie výsadky. Šokujúco naivné sú niektoré domáce reakcie: od ankety v denníku Sme, kde sa dve tretiny vyjadrili, že smrť bin Ládina sa ich nedotkla, až po vyjadrenia niektorých osobností, že to celé robí americký prezident ako súčasť volebnej kampane. Ani v prostredí vzdelaných ľudí nie je táto ignorancia výnimočná. Za vinníka môžeme označiť médiá, elity, bulvár – nič to nepomôže. Na takúto dezorientáciu môže spoločnosť v zlej chvíli ťažko doplatiť. Slovenské školy a študenti potrebujú precvičovať kritické myslenie – kto však v tom preškolí tých, čo školské lavice už opustili?
Niekedy si možno ani neuvedomujeme, ako nám bin Ládin zmenil život. Bezpečnostné opatrenia na letiskách, štadiónoch či v budovách jestvovali už predtým, po 11. septembri 2001 však pokročili na predtým nepredstaviteľnú úroveň. Od vyzliekania opaskov cez vyhádzané dezodoranty a nožničky na letiskách až po bezpečnostné rámy na nečakaných miestach.
Bin Ládinovi a al-Káide sa pritom nepodarila väčšina z toho, po čom túžili: nezvrhli žiadny z nedemokratických režimov na Blízkom východe (niektoré z nich nedávno padli bez pričinenia radikálnych islamistov), nevyhnali Američanov z moslimských krajín, a nedokázali zlomiť západnú vôľu tým, že by dokázali zaútočiť zbraňami hromadného ničenia. Po 11. septembri sa vo svete podarilo len málo podobných útokov, tie najhoršie – v Indonézii, vo Veľkej Británii, v Španielsku – boli naposledy v roku 2005, odvtedy to boli iba jednotlivé odvážne, no väčšinou neúspešné pokusy. Bin Ládinova stopa vo svete je napriek tomu veľká. Ukázal na obrovskú silu asymetrického vojenstva – maličká skupina odhodlaných fanatikov dokázala na chvíľu pokoriť najmocnejšiu krajinu sveta. Poprehadzoval aj zahraničnopolitické priority vyspelého sveta. Do stredobodu sa dostal znova Blízky východ, plus dva štáty južnej Ázie, Afganistan a Pakistan. Bushova vláda sa snažila vyvolať a urýchliť zmenu zvonku; za inváziou v Iraku stála okrem strachu zo zbraní hromadného ničenia aj snaha zaviesť v krajine demokraciu tak, ako ju Američania pomohli zaviesť po druhej svetovej vojne v Nemecku a v Japonsku. Obamov recept je úplne iný – Amerika ako nezaangažovaný priateľ, prípadne ako vzor, nie ako niekto, kto sa snaží ovplyvňovať veci priamo na mieste. .slovenská naivita
To, či sa Západ bude môcť namiesto Blízkeho východu a „AfPaku“ venovať viac Číne, Indii a Brazílii, závisí najmä od osudu arabských revolúcií, a od toho, akí novi Usámovia sa budú hlásiť o slovo. Autorita al-Káidy a bin Ládina v očiach radikálnych islamistov pochádzala pred 11. septembrom z akcií typu útoky na americké veľvyslanectvá v Keni a v Tanzánii, opierala sa však hlavne o hlbokú frustráciu v arabskom svete. Svetlo na konci tunela, ktoré dnes mnohí mladí Arabi vidia, by mohlo byť aj oslabením tejto frustrácie. Napriek tomu bude musieť byť Západ ostražitý tak voči krajinám, kde má al-Káida a jej priatelia aktívne základne (Jemen, Somálsko), ako aj voči Pakistanu (pre jadrové zbrane) a Saudskej Arábii (pre ropu). Elitné jednotky, ktoré dostali Usámu, budú musieť mať nacvičené aj viaceré ďalšie výsadky. Šokujúco naivné sú niektoré domáce reakcie: od ankety v denníku Sme, kde sa dve tretiny vyjadrili, že smrť bin Ládina sa ich nedotkla, až po vyjadrenia niektorých osobností, že to celé robí americký prezident ako súčasť volebnej kampane. Ani v prostredí vzdelaných ľudí nie je táto ignorancia výnimočná. Za vinníka môžeme označiť médiá, elity, bulvár – nič to nepomôže. Na takúto dezorientáciu môže spoločnosť v zlej chvíli ťažko doplatiť. Slovenské školy a študenti potrebujú precvičovať kritické myslenie – kto však v tom preškolí tých, čo školské lavice už opustili?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.