.a Slovensku sú práve majstrovstvá sveta v hokeji.
Viem o tom. .čo viete o hokeji?
Obávam sa, že veľmi málo. Hokej nie je v Taliansku veľmi populárny. Pochádzam z prímorského mesta. Bývali sme asi 50 metrov od pláže a tam nie je veľa príležitostí na ľadový hokej. Chýba nám tam zima a ľad. (Smiech.) Ale môj kolega v rozhodcovskej komisii UEFA, ktorej som predsedom, je Angličan, a manželku má zo Slovenska. No a ten mi v utorok povedal, že nemohol v televízii sledovať zápas Ligy majstrov, lebo jeho dvaja synovia chceli pozerať hokejový zápas Slovensko – Rusko. .presne tak. Aj my sme v utorok pozerali hokej.
Viem aj to, že Slovensku sa príliš nedarí. Čiže vidíte, že som pripravený. Príprava je pre rozhodcu kľúčová. (Smiech.) .vráťme sa k futbalu. Čo ste robili predtým, ako ste sa stali rozhodcom?
Ako väčšina talianskych chlapcov aj ja som hral fubtal. S rozhodcovaním som začal ako sedemnásťročný. Futbal som stále hrával a hrávam ho dodnes, ale len s priateľmi. V Taliansku totiž rozhodcovia nesmú hrávať v oficiálnych súťažiach. Ako vrcholový rozhodca som hrával benefičné zápasy proti pilotom Formuly 1, spevákom a iným známym osobnostiam. V niektorých prípadoch na tieto zápasy prišlo vyše 30-tisíc divákov, takže to boli veľké zápasy. .na akej pozícii ste hrávali?
Na pozícii, ktorá dnes už, žiaľ, neexistuje. Bol som „zametač". .to väčšinou býval najtvrdší hráč na ishrisku...
Áno. Posledný hráč pred brankárom. Našťastie, v tom čase boli ešte trochu iné pravidlá než dnes. Keď som niekoho musel faulovať, snažil som sa držať ho za dres. Potom som vysvetľoval rozhodcovi, že som toho hráča pokojne mohol aj skopnúť, ale ja som ho len podržal za dres. Čiže som naňho bral ohľad. Dnes by to bolo, samozrejme, iné, lebo ťahanie za dres je považované za faul. .ako ste sa stali rozhodcom?
Náhodou. .náhodou?
Mal som sedemnásť rokov, chodil som do školy a môj spolužiak dostal nápad ísť na kurz rozhodcov a spýtal sa ma, že či by som nešiel aj ja. Išiel som. Ako určite viete, sedemnásťročný človek robí veľa vecí bez premyslených dôvodov a robí ich bez toho, že by o nich rozmýšľal z nejakého dlhodobého hľadiska. Len to chce skúsiť. Tak som to skúsil aj ja. A dnes som tu. Skúšal som to skutočne dlho. (Smiech.) .dalo by sa povedať, že sa vám rola rozhodcu hneď zapáčila?
Keď som začal, ľudia mi hovorili, že to nebolo zlé, že to dokonca bolo celkom dobré. To ma motivovalo, bola to zaujímavá skúsenosť a postupne som sa prepracovával do vyšších súťaží. .bolo to na začiatku ťažké?
Rozhodca hrá v zápase veľmi zvláštnu rolu. Sedemnásťročný človek sa len málokedy sám rozhoduje. Rozhodujú zaňho iní – rodičia, učitelia, kamaráti. No a rozhodca musí rozhodovať. A v tom veku rozhodujete zápasy medzi hráčmi, ktorí sú od vás starší. Tá zodpovednosť vás rozvíja rýchlejšie než vašich vrstovníkov. To bola pre mňa veľmi dôležitá skúsenosť. .zrejme ste ako rozhodca začínali v nižších súťažiach.
Áno, ale postupoval som pomerne rýchlo. Keď som mal dvadsať rokov, rozhodoval som v národnej amatérskej lige. Je to síce amatérska liga, ale je celoštátna a hrá v nej veľa dobrých bývalých profesionálov. Je to druhá najvyššia súťaž v Taliansku. .na Slovensku sa stáva, že rozhodcovia v nižších súťažiach musia niekedy utekať pred nahnevanými fanúšikmi. Aj vy ste niekedy utekali?
Stáva sa to aj v Taliansku, no ja som, našťastie, nikdy nič podobné nezažil. Zažil som zápasy, pred ktorými fanúšikovia napadli hráčov súpera. To je niečo, čomu skutočne nerozumiem. A vôbec nechápem, keď sa to deje v mládežníckych zápasoch. Nerozumiem, ako môžu rodičia hráčov v dorasteneckých súťažiach nadávať súperom, rozhodcovi, ba dokonca nadávajú trénerovi za to, že nepostavil do zápasu ich dieťa. Títo ľudia úplne zabúdajú, že zmysel futbalu pre mladých ľudí je naučiť ich spolupráci so spoločným cieľom dosiahnuť dobrý výsledok. To je niečo, čo budú celý život potrebovať. Kolektívne športy ich to môžu naučiť. To je to najdôležitejšie, čo sa mladý človek z futbalu môže naučiť. .keď ste začali rozhodovať veľké zápasy, bývali ste pred zápasmi nervózny?
Nervozita môže byť pozitívna, keď ju dokážete zvládnuť, alebo môže byť negatívna, keď vás ovládne. Závisí to od osobného postoja. Býval som trochu nervózny, ale nie príliš. Nervozita znamená to, že ste motivovaný, a to je veľmi dôležité. Ale vždy som to dokázal ovládnuť. Napríklad pri finále majstrovstiev sveta v Japonsku alebo pri finále Ligy majstrov – čiže pri skutočne veľkých a dôležitých zápasoch – je vaša zodpovednosť veľmi vysoká. A tiež vaša budúcnosť. Aj tá niekedy závisí od jediného zápasu. Keď vás nominujú na rozhodcu finále Ligy majstrov, znamená to, že ste dobrý. Ale stačí jedno zlé rozhodnutie a všetko je úplne ináč. Pred takýmito zápasmi si poobede pospím. Možno iní rozhodcovia niekoľko nocí nespia, neviem. Ale pred samotným zápasom musím byť vo forme, musím byť schopný rýchlo a správne reagovať. .ako si v takýchto zápasoch udržíte chladnú hlavu?
Chladná hlava je sčasti výsledkom vášho postoja a sčasti výsledkom skúseností. Samozrejme, keď som rozhodoval svoj prvý zápas pred 90-tisíc divákmi, bolo to náročné. .pri veľkých zápasoch sú rozhodnutia rozhodcov posudzované miliónmi ľudí, ktorí na rozdiel od rozhodcu môžu vidieť opakované záznamy, a všimnú si, že sa rozhodca pomýlil. Ako to vnímate?
To sa deje, odkedy sa venujem futbalu. Futbal hrajú ľudia, ktorí sa niekedy mýlia. Tréneri, hráči aj rozhodcovia. Všetci sa snažia urobiť svoju prácu čo najlepšie, dať tomu všetko – a niekedy sa pomýlia, alebo im to jednoducho nevyjde. To je futbal. .čiže rozhodcovia sú súčasťou hry.
A prečo nie? Prečo by mali byť rozhodcovia vnímaní ináč než hráči a tréneri? .futbalisti často „filmujú" fauly. Čo si o tom myslíte? Napríklad Ronaldo...
Nechcem spomínať žiadne mená. Filmovanie je vlastne podvádzanie. Neškodí rozhodcom, ale hráčom samotným. Ak úspešne podvádzate, získate výhodu, ale niekto iný, kto robí tú istú prácu ako vy, je poškodený. Futbal je pre profesionálnych hráčov zamestnanie a v dôsledku podvádzania môžete o svoje zamestnanie prísť. Ak váš tím vypadne zo súťaže, prídete o prácu. Stratíte budúcnosť. A to v vinou toho, že niekto podvádzal, či, ako sa hovorí, „filmoval". Hráči by to nemali strácať zo zreteľa. Ide to proti nim samým. .ako vnímate postupné zmeny vo futbalových pravidlách?
Zmeny pravidiel sú pozitívne. Som členom komisie, ktorá o prípadných zmenách diskutuje a následne ich navrhuje. A rozhodcovia ich potom aplikujú. .vnímate tie zmeny ako nutné?
Keď sa pozriem naspäť, neviem si napríklad predstaviť, že by ešte dnes mohol brankár chytiť loptu rukami, keď mu ju prihrá spoluhráč. Pred pätnástimi rokmi priemerne 25 percent hracieho času držal brankár loptu v rukách. Predstavte si, že by to tak bolo dnes. Idete na futbal preto, aby ste si užili zápas a namiesto toho sa musíte dívať na to, ako brankár dribluje s loptou. Mnohé zmeny pravidiel boli prijaté preto, aby bol futbal zaujímavejší a tiež preto, aby ochránili zdravie hráčov. Najvýznamnejšou zmenou za posledné roky je zrýchľovanie hry. Hráči sú rýchlejší, majú lepšiu kondíciu a preto sú silnejší. Preto je vo futbale viac zranení. Viaceré zmeny v pravidlách boli prijaté preto, aby hráči neboli zranení hoci aj neúmyselnými faulmi. .pripravujú sa nejaké nové zmeny pravidiel?
V marci sme na Rade FIFA diskutovali napríklad o „trojitom potrestaní" hráča. Za faul v pokutovom území sa dnes automaticky píska trestný kop – čiže znovuvytvorenie gólovej príležitosti, červená karta a stop v najbližšom zápase, teda tri tresty za jeden faul. Podľa mňa je to príliš veľa. Mohla by stačiť penalta a napomenutie žltou kartou. Nemyslím, pochopiteľne, zabránenie gólu rukou. Tam je trojitý trest na mieste, lebo bolo zabránené jasnému gólu. Ale zatiaľ o tom iba diskutujeme. .rozhodovali ste legendárne finále Ligy majstrov v Barcelone medzi Bayernom Mníchov a Manchesterom United, keď sa celý zápas obrátil počas dvoch minút dvoma gólmi v nadstavenom čase. Ako si na ten zápas spomínate?
To bol zápas, ktorý vošiel do histórie: nie vďaka deväťdesiatym minútam hry – tie, pravdupovediac, za veľa nestáli, ale vďaka tým dva a pol minútam na konci. To bolo niečo, čo v histórii futbalu nemá obdobu. Keď ste súčasťou takéhoto zápasu, dotýkajú sa vás aj emócie, ktoré s ním boli spojené. Spomínam si na to, ako som pomohol jednému hráčovi Bayernu vstať z trávnika po druhom góle bez toho, aby som si to vôbec uvedomil. Bola to normálna ľudská reakcia. Naučil som sa z toho, že človek musí byť skutočne dobre pripravený a koncentrovaný až do úplného konca zápasu. A tiež to, že sa až do samého konca netreba vzdať, lebo až do poslednej minúty sa všetko môže zmeniť. Nikdy nezabudnem na Lothara Mateusa, ktorý bol vtedy kapitánom Bayernu. Keď po skončení zápasu prechádzal okolo pohára pre víťaza, mal oči plné sĺz. Bol tak blízko k tomu, aby ho zdvíhal nad hlavu a vedel, že táto šanca sa preňho už nezopakuje. Ešte tri minúty pred koncom zápasu boli víťazi. Potom sa všetko otočilo... .zápas, ktorý si pamätajú hlavne v Česku, nebol až taký spektakulárny. Na majstrovstvách Európy v roku 2000 ste v poslednej minúte zápasu Česko – Holandsko odpískali faul Pavlovi Nedvědovi, Holanďania premenili penaltu a Česi nepostúpili.
Je zvláštne, že niekoho na Slovensku zaujímajú zápasy českej reprezentácie. (Smiech.) .naše mužstvo na tie majstrovstvá nepostúpilo, a tak sme fandili Čechom. Vy ste sa vďaka vážmu rozhodnutie stali v Česku takmer personou non grata. Pamätáte sa na to?
Samozrejme. Niekedy je pravda iná než želania ľudí. Pavel Nedvěd o dva roky neskôr verejne povedal, že moje rozhodnutie „nakoniec bolo asi správne". Rozumiem, že pre hráčov na trávniku bolo vtedy ťažké akceptovať ho, lebo v celom zápase hrali Česi lepšie než Holanďania a zaslúžili by si víťazstvo. Ale ťahanie súpera za tričko v pokutovom území je napriek tomu vo futbale faul. A to je všetko. Nie je to môj problém. .ale niekedy rozhodca ťahanie za dres v šestnástke neodpíska...
Možno, že ho niekedy ani nevidí. Vďaka experimentu s dvoma „bránkovými" rozhodcami, ktorý teraz skúšame v Lige majstrov a v Európskom pohári, sa tak stáva menej často. Hráči vedia, že sú viac na očiach. .aká je súčasná situácia talianskeho futbalu?
Musím povedať, že taliansku ligu nesledujem viac než ligy v ostatných európskych krajinách. V UEFA mám zodpovednosť za rozhodcov v 53 krajinách. Najviac sledujem ukrajinskú ligu, lebo s UEFA tam robíme pilotný projekt, ktorého cieľom je zlepšiť prácu rozhodcov. Ak to pôjde dobre, budeme pokračovať aj v iných krajinách. Ale nemyslím si, že by taliansky futbal prežíval nejaké krízové obdobie. .čo ste robievali počas poslednej hodiny pred skutočne veľkými zápasmi?
Každý rozhodca má svoje vlastné zvyky. V posledných hodinách pred zápasom sa snažím hlavne koncentrovať. Každý zápas bol pre mňa rovnaký – finále Ligy majstrov aj obyčajný ligový zápas. Pred samotným zápasom je všetko naplánované a tá posledná hodina je vždy rovnaká. Niekedy sa však stane aj niečo nečakané. V utorok som bol v Barcelone, kde sa ma rozhodcovský asistent spýtal, či si pamätám na zápas, ktorý som tam pískal v roku 1999, keď tento asistent musel ísť v sprievode polície krátko pred zápasom do hotela, lebo môj kolega zabudol v hoteli rozhodcovské zástavky. Samozrejme, že si na to pamätám: hodinu pred výkopom sme zistili, že nemáme zástavky. Boli to špeciálne zástavky, takže sme nemohli použiť nejaké, čo boli na štadióne. No a predsatvte si tie davy, ktoré idú na štadión a vy musíte ísť v tej dopravnej zápche do hotela a naspäť na štadión. A musíte to stihnúť za hodinu... (Smiech.) .videli ste zápas Slovensko – Taliansko na majstrovstvách sveta v Južnej Afrike?
Áno. Videlo som ten zápas. Pre mňa ako pre Taliana to nebol veľmi pamätihodný zápas. Ale rozhodcovia boli dobrí. Mimochodom, posledný medzinárodný zápas, ktorý som rozhodoval, bol medzi Slovenskom a Portugalskom v Lisabone. Portugalsko vyhralo 2:0. Takže áno: pamätám sa na Slovensko. (Smiech.) .v roku 2005 ste skončili s aktívnou činnosťou rozhodcu. Čo robíte v súčasnosti?
Najprv som si zobral „sabatical" a spolupracoval som so športovým vysielaním talianskej televízie SkyTV, potom som podobnú prácu robil v Nemecku, kde som nejaký čas spolupracoval s bývalým chorvátskym hráčom Zvonimirom Bobanom. Potom som sa vrátil do UEFA, kde som predsedom rozhodcovskej komisie. Mojou zodpovednosťou je starať sa o rozhodcov, o ich vzdelávanie, sledovať ich výkony a nominovať ich do zápasov najvyšších európskych súťaží. .čo robíte dnes v Bratislave?
Vediem seminár s top manažérmi VÚB banky o procese rozhodovania. Robenie rozhodnutí je prácou rozhodcu aj vrcholného manažéra finančnej inštitúcie. Preto som tu. .v Česku aj na Slovensku sme mali škandály súvisiace s „kupovaním zápasov". Deje sa to aj v iných európskych krajinách?
Z času na čas k niečomu podobnému dochádza všade. Práve preto musím byť veľmi opatrný a pozorne tieto veci sledovať. UEFA napríklad veľmi podrobne monitoruje všetky zápasy – od najvyššej po najnižšiu úroveň – v súvislosti s tipovaním. Robíme všetko preto, aby k podvodom neprichádzalo. Ak však k podvodu príde, musíme okamžite konať. .kto podľa vás vyhrá tento rok Ligu majstrov? Manchester alebo Barcelona?
Rozhodcovia. Pierluigi Collina/
Narodil sa v roku 1960 v Bologni. Dodnes je považovaný za najlepšieho futbalovéh rozhodcu, ktorý kráčal po zelenom trávniku. V roku 1977 začal navštevovať rozhodcovský kurz a už o tri roky písal veľké regionálne zápasy, odkiaľ postupne prešiel do talianskej najvyššej súťaže. V medzinárdnom futbale rozhodoval desať rokov (1995 -2005), z toho šesť krát po sebe sa stal najlepším rozhodcom planéty. Vrcholom jeho kariéry bolo rozhodovanie vo finale MS v Japonsku a Južnej Kórei. Je ženatý, má dve deti.
Viem o tom. .čo viete o hokeji?
Obávam sa, že veľmi málo. Hokej nie je v Taliansku veľmi populárny. Pochádzam z prímorského mesta. Bývali sme asi 50 metrov od pláže a tam nie je veľa príležitostí na ľadový hokej. Chýba nám tam zima a ľad. (Smiech.) Ale môj kolega v rozhodcovskej komisii UEFA, ktorej som predsedom, je Angličan, a manželku má zo Slovenska. No a ten mi v utorok povedal, že nemohol v televízii sledovať zápas Ligy majstrov, lebo jeho dvaja synovia chceli pozerať hokejový zápas Slovensko – Rusko. .presne tak. Aj my sme v utorok pozerali hokej.
Viem aj to, že Slovensku sa príliš nedarí. Čiže vidíte, že som pripravený. Príprava je pre rozhodcu kľúčová. (Smiech.) .vráťme sa k futbalu. Čo ste robili predtým, ako ste sa stali rozhodcom?
Ako väčšina talianskych chlapcov aj ja som hral fubtal. S rozhodcovaním som začal ako sedemnásťročný. Futbal som stále hrával a hrávam ho dodnes, ale len s priateľmi. V Taliansku totiž rozhodcovia nesmú hrávať v oficiálnych súťažiach. Ako vrcholový rozhodca som hrával benefičné zápasy proti pilotom Formuly 1, spevákom a iným známym osobnostiam. V niektorých prípadoch na tieto zápasy prišlo vyše 30-tisíc divákov, takže to boli veľké zápasy. .na akej pozícii ste hrávali?
Na pozícii, ktorá dnes už, žiaľ, neexistuje. Bol som „zametač". .to väčšinou býval najtvrdší hráč na ishrisku...
Áno. Posledný hráč pred brankárom. Našťastie, v tom čase boli ešte trochu iné pravidlá než dnes. Keď som niekoho musel faulovať, snažil som sa držať ho za dres. Potom som vysvetľoval rozhodcovi, že som toho hráča pokojne mohol aj skopnúť, ale ja som ho len podržal za dres. Čiže som naňho bral ohľad. Dnes by to bolo, samozrejme, iné, lebo ťahanie za dres je považované za faul. .ako ste sa stali rozhodcom?
Náhodou. .náhodou?
Mal som sedemnásť rokov, chodil som do školy a môj spolužiak dostal nápad ísť na kurz rozhodcov a spýtal sa ma, že či by som nešiel aj ja. Išiel som. Ako určite viete, sedemnásťročný človek robí veľa vecí bez premyslených dôvodov a robí ich bez toho, že by o nich rozmýšľal z nejakého dlhodobého hľadiska. Len to chce skúsiť. Tak som to skúsil aj ja. A dnes som tu. Skúšal som to skutočne dlho. (Smiech.) .dalo by sa povedať, že sa vám rola rozhodcu hneď zapáčila?
Keď som začal, ľudia mi hovorili, že to nebolo zlé, že to dokonca bolo celkom dobré. To ma motivovalo, bola to zaujímavá skúsenosť a postupne som sa prepracovával do vyšších súťaží. .bolo to na začiatku ťažké?
Rozhodca hrá v zápase veľmi zvláštnu rolu. Sedemnásťročný človek sa len málokedy sám rozhoduje. Rozhodujú zaňho iní – rodičia, učitelia, kamaráti. No a rozhodca musí rozhodovať. A v tom veku rozhodujete zápasy medzi hráčmi, ktorí sú od vás starší. Tá zodpovednosť vás rozvíja rýchlejšie než vašich vrstovníkov. To bola pre mňa veľmi dôležitá skúsenosť. .zrejme ste ako rozhodca začínali v nižších súťažiach.
Áno, ale postupoval som pomerne rýchlo. Keď som mal dvadsať rokov, rozhodoval som v národnej amatérskej lige. Je to síce amatérska liga, ale je celoštátna a hrá v nej veľa dobrých bývalých profesionálov. Je to druhá najvyššia súťaž v Taliansku. .na Slovensku sa stáva, že rozhodcovia v nižších súťažiach musia niekedy utekať pred nahnevanými fanúšikmi. Aj vy ste niekedy utekali?
Stáva sa to aj v Taliansku, no ja som, našťastie, nikdy nič podobné nezažil. Zažil som zápasy, pred ktorými fanúšikovia napadli hráčov súpera. To je niečo, čomu skutočne nerozumiem. A vôbec nechápem, keď sa to deje v mládežníckych zápasoch. Nerozumiem, ako môžu rodičia hráčov v dorasteneckých súťažiach nadávať súperom, rozhodcovi, ba dokonca nadávajú trénerovi za to, že nepostavil do zápasu ich dieťa. Títo ľudia úplne zabúdajú, že zmysel futbalu pre mladých ľudí je naučiť ich spolupráci so spoločným cieľom dosiahnuť dobrý výsledok. To je niečo, čo budú celý život potrebovať. Kolektívne športy ich to môžu naučiť. To je to najdôležitejšie, čo sa mladý človek z futbalu môže naučiť. .keď ste začali rozhodovať veľké zápasy, bývali ste pred zápasmi nervózny?
Nervozita môže byť pozitívna, keď ju dokážete zvládnuť, alebo môže byť negatívna, keď vás ovládne. Závisí to od osobného postoja. Býval som trochu nervózny, ale nie príliš. Nervozita znamená to, že ste motivovaný, a to je veľmi dôležité. Ale vždy som to dokázal ovládnuť. Napríklad pri finále majstrovstiev sveta v Japonsku alebo pri finále Ligy majstrov – čiže pri skutočne veľkých a dôležitých zápasoch – je vaša zodpovednosť veľmi vysoká. A tiež vaša budúcnosť. Aj tá niekedy závisí od jediného zápasu. Keď vás nominujú na rozhodcu finále Ligy majstrov, znamená to, že ste dobrý. Ale stačí jedno zlé rozhodnutie a všetko je úplne ináč. Pred takýmito zápasmi si poobede pospím. Možno iní rozhodcovia niekoľko nocí nespia, neviem. Ale pred samotným zápasom musím byť vo forme, musím byť schopný rýchlo a správne reagovať. .ako si v takýchto zápasoch udržíte chladnú hlavu?
Chladná hlava je sčasti výsledkom vášho postoja a sčasti výsledkom skúseností. Samozrejme, keď som rozhodoval svoj prvý zápas pred 90-tisíc divákmi, bolo to náročné. .pri veľkých zápasoch sú rozhodnutia rozhodcov posudzované miliónmi ľudí, ktorí na rozdiel od rozhodcu môžu vidieť opakované záznamy, a všimnú si, že sa rozhodca pomýlil. Ako to vnímate?
To sa deje, odkedy sa venujem futbalu. Futbal hrajú ľudia, ktorí sa niekedy mýlia. Tréneri, hráči aj rozhodcovia. Všetci sa snažia urobiť svoju prácu čo najlepšie, dať tomu všetko – a niekedy sa pomýlia, alebo im to jednoducho nevyjde. To je futbal. .čiže rozhodcovia sú súčasťou hry.
A prečo nie? Prečo by mali byť rozhodcovia vnímaní ináč než hráči a tréneri? .futbalisti často „filmujú" fauly. Čo si o tom myslíte? Napríklad Ronaldo...
Nechcem spomínať žiadne mená. Filmovanie je vlastne podvádzanie. Neškodí rozhodcom, ale hráčom samotným. Ak úspešne podvádzate, získate výhodu, ale niekto iný, kto robí tú istú prácu ako vy, je poškodený. Futbal je pre profesionálnych hráčov zamestnanie a v dôsledku podvádzania môžete o svoje zamestnanie prísť. Ak váš tím vypadne zo súťaže, prídete o prácu. Stratíte budúcnosť. A to v vinou toho, že niekto podvádzal, či, ako sa hovorí, „filmoval". Hráči by to nemali strácať zo zreteľa. Ide to proti nim samým. .ako vnímate postupné zmeny vo futbalových pravidlách?
Zmeny pravidiel sú pozitívne. Som členom komisie, ktorá o prípadných zmenách diskutuje a následne ich navrhuje. A rozhodcovia ich potom aplikujú. .vnímate tie zmeny ako nutné?
Keď sa pozriem naspäť, neviem si napríklad predstaviť, že by ešte dnes mohol brankár chytiť loptu rukami, keď mu ju prihrá spoluhráč. Pred pätnástimi rokmi priemerne 25 percent hracieho času držal brankár loptu v rukách. Predstavte si, že by to tak bolo dnes. Idete na futbal preto, aby ste si užili zápas a namiesto toho sa musíte dívať na to, ako brankár dribluje s loptou. Mnohé zmeny pravidiel boli prijaté preto, aby bol futbal zaujímavejší a tiež preto, aby ochránili zdravie hráčov. Najvýznamnejšou zmenou za posledné roky je zrýchľovanie hry. Hráči sú rýchlejší, majú lepšiu kondíciu a preto sú silnejší. Preto je vo futbale viac zranení. Viaceré zmeny v pravidlách boli prijaté preto, aby hráči neboli zranení hoci aj neúmyselnými faulmi. .pripravujú sa nejaké nové zmeny pravidiel?
V marci sme na Rade FIFA diskutovali napríklad o „trojitom potrestaní" hráča. Za faul v pokutovom území sa dnes automaticky píska trestný kop – čiže znovuvytvorenie gólovej príležitosti, červená karta a stop v najbližšom zápase, teda tri tresty za jeden faul. Podľa mňa je to príliš veľa. Mohla by stačiť penalta a napomenutie žltou kartou. Nemyslím, pochopiteľne, zabránenie gólu rukou. Tam je trojitý trest na mieste, lebo bolo zabránené jasnému gólu. Ale zatiaľ o tom iba diskutujeme. .rozhodovali ste legendárne finále Ligy majstrov v Barcelone medzi Bayernom Mníchov a Manchesterom United, keď sa celý zápas obrátil počas dvoch minút dvoma gólmi v nadstavenom čase. Ako si na ten zápas spomínate?
To bol zápas, ktorý vošiel do histórie: nie vďaka deväťdesiatym minútam hry – tie, pravdupovediac, za veľa nestáli, ale vďaka tým dva a pol minútam na konci. To bolo niečo, čo v histórii futbalu nemá obdobu. Keď ste súčasťou takéhoto zápasu, dotýkajú sa vás aj emócie, ktoré s ním boli spojené. Spomínam si na to, ako som pomohol jednému hráčovi Bayernu vstať z trávnika po druhom góle bez toho, aby som si to vôbec uvedomil. Bola to normálna ľudská reakcia. Naučil som sa z toho, že človek musí byť skutočne dobre pripravený a koncentrovaný až do úplného konca zápasu. A tiež to, že sa až do samého konca netreba vzdať, lebo až do poslednej minúty sa všetko môže zmeniť. Nikdy nezabudnem na Lothara Mateusa, ktorý bol vtedy kapitánom Bayernu. Keď po skončení zápasu prechádzal okolo pohára pre víťaza, mal oči plné sĺz. Bol tak blízko k tomu, aby ho zdvíhal nad hlavu a vedel, že táto šanca sa preňho už nezopakuje. Ešte tri minúty pred koncom zápasu boli víťazi. Potom sa všetko otočilo... .zápas, ktorý si pamätajú hlavne v Česku, nebol až taký spektakulárny. Na majstrovstvách Európy v roku 2000 ste v poslednej minúte zápasu Česko – Holandsko odpískali faul Pavlovi Nedvědovi, Holanďania premenili penaltu a Česi nepostúpili.
Je zvláštne, že niekoho na Slovensku zaujímajú zápasy českej reprezentácie. (Smiech.) .naše mužstvo na tie majstrovstvá nepostúpilo, a tak sme fandili Čechom. Vy ste sa vďaka vážmu rozhodnutie stali v Česku takmer personou non grata. Pamätáte sa na to?
Samozrejme. Niekedy je pravda iná než želania ľudí. Pavel Nedvěd o dva roky neskôr verejne povedal, že moje rozhodnutie „nakoniec bolo asi správne". Rozumiem, že pre hráčov na trávniku bolo vtedy ťažké akceptovať ho, lebo v celom zápase hrali Česi lepšie než Holanďania a zaslúžili by si víťazstvo. Ale ťahanie súpera za tričko v pokutovom území je napriek tomu vo futbale faul. A to je všetko. Nie je to môj problém. .ale niekedy rozhodca ťahanie za dres v šestnástke neodpíska...
Možno, že ho niekedy ani nevidí. Vďaka experimentu s dvoma „bránkovými" rozhodcami, ktorý teraz skúšame v Lige majstrov a v Európskom pohári, sa tak stáva menej často. Hráči vedia, že sú viac na očiach. .aká je súčasná situácia talianskeho futbalu?
Musím povedať, že taliansku ligu nesledujem viac než ligy v ostatných európskych krajinách. V UEFA mám zodpovednosť za rozhodcov v 53 krajinách. Najviac sledujem ukrajinskú ligu, lebo s UEFA tam robíme pilotný projekt, ktorého cieľom je zlepšiť prácu rozhodcov. Ak to pôjde dobre, budeme pokračovať aj v iných krajinách. Ale nemyslím si, že by taliansky futbal prežíval nejaké krízové obdobie. .čo ste robievali počas poslednej hodiny pred skutočne veľkými zápasmi?
Každý rozhodca má svoje vlastné zvyky. V posledných hodinách pred zápasom sa snažím hlavne koncentrovať. Každý zápas bol pre mňa rovnaký – finále Ligy majstrov aj obyčajný ligový zápas. Pred samotným zápasom je všetko naplánované a tá posledná hodina je vždy rovnaká. Niekedy sa však stane aj niečo nečakané. V utorok som bol v Barcelone, kde sa ma rozhodcovský asistent spýtal, či si pamätám na zápas, ktorý som tam pískal v roku 1999, keď tento asistent musel ísť v sprievode polície krátko pred zápasom do hotela, lebo môj kolega zabudol v hoteli rozhodcovské zástavky. Samozrejme, že si na to pamätám: hodinu pred výkopom sme zistili, že nemáme zástavky. Boli to špeciálne zástavky, takže sme nemohli použiť nejaké, čo boli na štadióne. No a predsatvte si tie davy, ktoré idú na štadión a vy musíte ísť v tej dopravnej zápche do hotela a naspäť na štadión. A musíte to stihnúť za hodinu... (Smiech.) .videli ste zápas Slovensko – Taliansko na majstrovstvách sveta v Južnej Afrike?
Áno. Videlo som ten zápas. Pre mňa ako pre Taliana to nebol veľmi pamätihodný zápas. Ale rozhodcovia boli dobrí. Mimochodom, posledný medzinárodný zápas, ktorý som rozhodoval, bol medzi Slovenskom a Portugalskom v Lisabone. Portugalsko vyhralo 2:0. Takže áno: pamätám sa na Slovensko. (Smiech.) .v roku 2005 ste skončili s aktívnou činnosťou rozhodcu. Čo robíte v súčasnosti?
Najprv som si zobral „sabatical" a spolupracoval som so športovým vysielaním talianskej televízie SkyTV, potom som podobnú prácu robil v Nemecku, kde som nejaký čas spolupracoval s bývalým chorvátskym hráčom Zvonimirom Bobanom. Potom som sa vrátil do UEFA, kde som predsedom rozhodcovskej komisie. Mojou zodpovednosťou je starať sa o rozhodcov, o ich vzdelávanie, sledovať ich výkony a nominovať ich do zápasov najvyšších európskych súťaží. .čo robíte dnes v Bratislave?
Vediem seminár s top manažérmi VÚB banky o procese rozhodovania. Robenie rozhodnutí je prácou rozhodcu aj vrcholného manažéra finančnej inštitúcie. Preto som tu. .v Česku aj na Slovensku sme mali škandály súvisiace s „kupovaním zápasov". Deje sa to aj v iných európskych krajinách?
Z času na čas k niečomu podobnému dochádza všade. Práve preto musím byť veľmi opatrný a pozorne tieto veci sledovať. UEFA napríklad veľmi podrobne monitoruje všetky zápasy – od najvyššej po najnižšiu úroveň – v súvislosti s tipovaním. Robíme všetko preto, aby k podvodom neprichádzalo. Ak však k podvodu príde, musíme okamžite konať. .kto podľa vás vyhrá tento rok Ligu majstrov? Manchester alebo Barcelona?
Rozhodcovia. Pierluigi Collina/
Narodil sa v roku 1960 v Bologni. Dodnes je považovaný za najlepšieho futbalovéh rozhodcu, ktorý kráčal po zelenom trávniku. V roku 1977 začal navštevovať rozhodcovský kurz a už o tri roky písal veľké regionálne zápasy, odkiaľ postupne prešiel do talianskej najvyššej súťaže. V medzinárdnom futbale rozhodoval desať rokov (1995 -2005), z toho šesť krát po sebe sa stal najlepším rozhodcom planéty. Vrcholom jeho kariéry bolo rozhodovanie vo finale MS v Japonsku a Južnej Kórei. Je ženatý, má dve deti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.