Ešte dobre si pamätám na jeho strašidelný výraz z Ligy majstrov. Keď pískal veľké zápasy, bol taký prísny, nekompromisný a tvrdý, že hráči, ktorí inak často vyskakujú na rozhodcov, sa ho báli ako čerta. Na ihrisku nikdy nepripustil žiadnu diskusiu. No zároveň treba dodať, že bol vždy spravodlivý. Po trávniku kráčalo a aj dnes kráča mnoho skvelých rozhodcov, ale Collina mal v sebe vždy niečo navyše. Keď sa hráči dozvedeli, že on bude viesť zápas, mali istotu, že sa ten zápas bude pískať férovo.
Collina nás čakal na 22. poschodí bratislavskej „véúbéčky“. Keď nás pani Güttlerová vyzdvihla na recepcii, poznamenala, že ešte nikdy nezažila človeka, ktorý sa tak rýchlo rozhoduje. Tak na ihrisku, ako aj v reálnom živote, pomyslel som si. Prvotný strach opadol hneď pri podaní ruky. Pred nami stále elegantne oblečený človek s vyšportovanou vysokou postavou. Pôsobil až aristokratickým, starorímskym dojmom, ale vôbec sa nesprával povýšenecky. A tá jeho slávna holá lebka mu dávala ďalší ľudský rozmer.
Za tú polhodinu sme sa s ním bavili o všeličom (pozri rozhovor na 28. strane), o jeho rozhodcovských začiatkoch, o korupcii, o nových pravidlách, o simulovaní futbalistov a prebrali sme aj pamätný zápas Česka s Holandskom na ME 2000, keď na konci zápasu odpískal proti našim susedom prísnu penaltu. Snažili sme sa túto tému uchopiť s humorom, no inak uvoľnený Collina v tom momente prvýkrát zvážnel a povedal: „Niekedy je pravda iná, než akú si želajú ľudia.“ Vtom som v ňom uvidel nielen rozhodcu, ale aj sudcu, ktorý meria každého rovnakým metrom, ktorému je svätý zákon, aj keď ide o zákon futbalový. Nech mi to moji českí bratia (tí ho preklínajú dodnes) odpustia, ale takého Collinu by sme potrebovali aj tu. Nielen na ihrisku, ale napríklad aj na Generálnej prokuratúre. Najprv by niektorým ustavične faulujúcim hráčom dal červenú kartu, a potom by sa už mohlo hrať podľa pravidiel.
Collina nás čakal na 22. poschodí bratislavskej „véúbéčky“. Keď nás pani Güttlerová vyzdvihla na recepcii, poznamenala, že ešte nikdy nezažila človeka, ktorý sa tak rýchlo rozhoduje. Tak na ihrisku, ako aj v reálnom živote, pomyslel som si. Prvotný strach opadol hneď pri podaní ruky. Pred nami stále elegantne oblečený človek s vyšportovanou vysokou postavou. Pôsobil až aristokratickým, starorímskym dojmom, ale vôbec sa nesprával povýšenecky. A tá jeho slávna holá lebka mu dávala ďalší ľudský rozmer.
Za tú polhodinu sme sa s ním bavili o všeličom (pozri rozhovor na 28. strane), o jeho rozhodcovských začiatkoch, o korupcii, o nových pravidlách, o simulovaní futbalistov a prebrali sme aj pamätný zápas Česka s Holandskom na ME 2000, keď na konci zápasu odpískal proti našim susedom prísnu penaltu. Snažili sme sa túto tému uchopiť s humorom, no inak uvoľnený Collina v tom momente prvýkrát zvážnel a povedal: „Niekedy je pravda iná, než akú si želajú ľudia.“ Vtom som v ňom uvidel nielen rozhodcu, ale aj sudcu, ktorý meria každého rovnakým metrom, ktorému je svätý zákon, aj keď ide o zákon futbalový. Nech mi to moji českí bratia (tí ho preklínajú dodnes) odpustia, ale takého Collinu by sme potrebovali aj tu. Nielen na ihrisku, ale napríklad aj na Generálnej prokuratúre. Najprv by niektorým ustavične faulujúcim hráčom dal červenú kartu, a potom by sa už mohlo hrať podľa pravidiel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.