.usáma bin Ládin bojoval proti Západu a za islam vlastnými rukami, ale aj myšlienkami. Podporoval ozbrojený džihád finančne aj myšlienkovo. Bol vodcom a v poslednom období najmä silným inšpirátorom rozsiahlej teroristickej siete, ktorá stále funguje, aj keď bin Ládinova smrť ju určite zasiahla.
Usáma nenávidel Západ, osobitne Izrael a Spojené štáty americké, a aktívne sa usiloval o ich zničenie. Bol strojcom atentátov z 11. septembra a na jeho vrub možno pripísať ťažko odhadnuteľné, no obrovské množstvo zmarených ľudských životov. Ako sa vlastne môže človek dostať až na takú úroveň rozsievača smrti?
Cesta k teroru sa v jeho prípade zrejme začala tam, kde má korene väčšina vecí určujúcich smer ľudského života – v detstve. V knihe Tajný život Usámu bin Ládina, ktorá je spoločným dielom Usámovej prvej manželky Nadžwy, jeho syna Umara a americkej spisovateľky Jean Sassonovej, sa dočítame, že trpel rozvodom matky a otca. Rozviedli sa krátko po tom, čo sa on v roku 1957 narodil. Rozvod to bol údajne bezproblémový a jeho matka si zrejme na bývalého manžela neodniesla zlé spomienky. Dostal dobré, pokrokové vzdelanie, druhý manžel jeho matky bol mierny a dobrý človek, ktorý bol k Usámovi láskavý. Predsa však fyzická – i mentálna – vzdialenosť od otca Usámu trápila. Jeho biologický otec mal, ako dobrý moslim, štyri manželky a s nimi dvadsaťdva synov a Usáma bol preňho len jedným z mnohých. .svadba bez veselia
Onedlho po rozvode sa Usámova matka Alíja druhý raz vydala, jej prvorodený syn mal však stále v jej očiach privilegované postavenie. Mladý Usáma si rešpekt okolia získaval najmä na svoj vek vyspelým vystupovaním. Od raných rokov bol nezvyčajne tichý, uvážlivý, ale zároveň neochvejný vo svojich názoroch. Nezvyšoval hlas, a predsa vzbudzoval úctu.
Spolu s matkou Alíjou prichádzal Usáma často na návštevu k rodine Alíjinho brata do sýrskeho mesta Latákíja. V tej rodine bolo viacero detí a medzi nimi aj Nadžwa, len o rok mladšia od Usámu. Bratranec a sesternica sa spolu hrávali od útleho detstva a stali sa z nich priatelia. V puberte sa medzi nimi prejavili nežné city a Nadžwa sa istý čas trápila, lebo sa jej zdalo, že Usáma to s rozvážnym vyčkávaním preháňa – hoci sa očividne radoval z jej prítomnosti a jeho náklonnosť k nej presahovala bežnú spriaznenosť bratranca so sesternicou, trvalo dlho, kým sa vyslovil.
Vyslovil sa, ako kázali zvyklosti, najskôr pred svojou matkou. Tá sa potom pozhovárala s Nadžwinými rodičmi a zvyšok udalostí akoby bol vystrihnutý z rozprávky. Bola svadba, počas ktorej si Nadžwa pripadala ako najšťastnejšia žena na svete, aj keď mala necelých šestnásť rokov a nemohla sa ani zabávať. Na prianie nábožného a konzervatívneho mladoženícha bola svadobná hostina tichá, skromná a skôr vážna. Aj napriek tomu, že sa svadba konala v dome nevesty, v Sýrii, kde bývali sobáše príležitosťou na veselie.
„Všetko temperamentné bolo zakázané,“ hovorí v knihe Nadžwa. „Chýbali muzikanti, ktorí by brnkali na nástroje či spievali piesne. Tí hostia, ktorým sa chcelo tancovať, boli upozornení, aby sa príliš nepohybovali. Smiech a rozprávanie vtipov boli potlačené... No aj tak som bola šťastná, pretože som podľa nežného výrazu na Usámovej tvári spoznala, že sa mu páčim a so všetkým, čo som si na dnešný deň zvolila, je spokojný.“ .spokojný muž, šťastná manželka
Spokojnosť manžela sa nadlho stala najdôležitejším ukazovateľom v Nadžwinom živote. A Usáma bol, ako píše, väčšinu prvých rokov ich manželstva spokojný. Jej vzťah k nemu určovala láska, ale aj oddanosť, akou je moslimská žena povinná svojmu mužovi. Po svadbe sa presťahovali do domu Usámovej matky Alíje v saudskoarabskej Džibbe a Nadžwa začala žiť tak, ako jej predpisoval Korán (ktorý podľa manželovho vzoru študovala, pretože túžila odriekať jeho pasáže naspamäť tak ako Usáma). Dni trávila v uzavretom priestore domu, na nákupy, ktoré milovala, sa dostala len občas v spoločnosti svokry, a aj to narážala na zákaz vstupu pre ženy, ktorý visel na dverách mnohých obchodov v Džibbe.
Bola však šťastná, pretože jej milovaný Usáma bol takmer bez výnimky oddaný a starostlivý manžel. Nadžwa si s prekvapením uvedomovala, že medzi svojimi priateľkami a známymi je azda jediná, ktorá sa neponosuje ani na manžela, ani na svokru. Nestrpel však neposlušnosť, a keď Nadžwa obliekala jedného z ich synov do šiat, ktoré pokladal za dievčenské, bez zvýšenia hlasu, no prísne ju pokarhal. V tom období však Nadžwa manželovu vôľu nespochybňovala a ani v jeho osobnosti nenachádzala nič, s čím by sa nevedela vyrovnať. Po istom váhaní zniesla aj jeho vyjadrenie, že si chce vziať druhú manželku. Vysvetlil jej, že to robí pre islam, aby mal čo najviac detí, a ona by to mala prijať, pretože jej to zaručí posmrtnú odmenu. Počkal však, kým sa Nadžwa s predstavou druhej ženy v jeho dome a v jeho náručí zmierila, až potom usporiadal svoj druhý sobáš. .synovia pre džihád
Ako paradox môže vyznieť, že Usáma bin Ládin sa k svojim viacerým manželkám správal pokojne a ohľaduplne, aspoň ony samy to zrejme tak vnímali. Samozrejme, ženy mu museli preukazovať bezvýhradnú poslušnosť, Nadžwa aj Umar však v knihe opakovane vysvetľujú, že to nebolo v ich kultúre nič zvláštne, naopak, celkom bežné.
Za bežné sa však už nedalo považovať jeho absolútne pohŕdanie „modernizmom“. V mene tohto postoja odmietal Usáma domáce spotrebiče, ba dokonca nechcel dopriať synom medikamenty, keď trpeli záchvatmi astmy a hrozilo im udusenie. Odpor k modernému svetu a askéza mu však nebránili kupovať najnovšie modely rýchlych áut, ktoré vášnivo obdivoval.
Jeho syn Umar píše, že nikdy nevidel otca zvýšiť hlas či vztiahnuť ruku na ženu. Zato k deťom – najmä k synom – bol Usáma bin Ládin tvrdý a telesné tresty používal pri výchove často. Bitku palicou dostávali aj za maličkosti. V Saudskej Arábii synov nezapísal do súkromných škôl, hoci finančne by ho to nebolo zaťažilo, ale nútil ich chodiť do verejných škôl, kde boli ako deti „boháča“ terčom posmechu spolužiakov aj učiteľov. Proti šikanovaniu detí v škole sa dokonca nikdy neohradil. Súviselo to s jeho odhodlaním vychovať zo synov odolných bojovníkov. Preto ich aj podroboval „výcviku“, napríklad brával ich na dlhé pochody do púšte i do hôr, počas ktorých im odmietal dávať viac ako len najnutnejšie minimum vody. Dcéry, samozrejme, do školy neposielal. Kým však boli malé, bol k nim o niečo zhovievavejší než k synom.
„Vravieval, že utrpenie nás zocelí. Z tých, ktorí majú všetkého dostatok, vyrastú slabí muži, neschopní brániť sa,“ píše o otcovi Umar bin Ládin. Rovnaké pravidlá – zákaz všetkých moderných vymožeností a tvrdý život – však Usáma uplatňoval aj na mudžahídov, ktorí žili v areáli obývanom aj jeho rodinou v Sudáne. Tí na to ticho šomrali, pretože po ťažkých podmienkach v bojujúcom Afganistane mali pocit, že si zaslúžili aspoň malé úľavy. .zatrpknutý bojovník
Ako však prišlo k tomu, že sa z konzervatívneho, nábožného a prehnane vážneho a prísneho muža stal terorista? Usáma sa od mladosti starostil o osud islamu vo svete a tak ako mnohí moslimovia pokladal Spojené štáty americké za nepriateľskú krajinu. Urážalo ho, že USA podporujú štát Izrael.
Usámu veľmi zasiahla sovietska okupácia Afganistanu, nemožno však tvrdiť, že za jeho prerod v teroristu môže táto agresia. Nastavenie mysle tohto tvrdého človeka, oddaného islamu, bolo také, že nebyť Sovietov v Afganistane, bol by si zrejme našiel iný podnet a dôvod na boj proti „bezvercom“. No Afganistan ho šokoval veľmi osobne. Aj najbližšia rodina, s ktorou inak svoje politické aktivity nerozoberal, si uňho všimla výraznú zmenu. Bol čoraz zasmušilejší, očividne smútil a hneval sa. Napokon sa rozhodol pomáhať moslimským bojovníkom v Afganistane nielen finančne, ale aj osobne – a vybral sa na bojisko. Utrpel niekoľko zranení a rodina prežívala dlhé obdobia, počas ktorých osobitne ženy, nezasväcované do života „vonku“, netušili, čo s ich živiteľom a ochrancom je. Nadžwa sa o manžela nesmierne bála, no nemohla ho ovplyvniť, keďže bola, ako sama v knihe niekoľkokrát zdôrazňuje, „iba žena“.
Nenávisť k Američanom Usámu bin Ládina neopustila, hoci v Afganistane USA podporovali mudžahedínov. Ani po návrate domov nenašiel pokoj a rozhorčene sledoval dianie v regióne. Jeho syn Umar uvádza, že pohŕdal Saddámom Husajnom za to, že v Iraku zaviedol sekulárny režim. Posmieval sa mu ako „bezvercovi“ a bol presvedčený, že Husajn bude ustavične vyhľadávať agresiu. .s kresťanmi nikdy
Rovnako ťažko ako vstup Sovietov do Afganistanu znášal Usáma príchod koaličných vojsk vedených Američanmi do Saudskej Arábie – tí sem prišli ako ochrancovia proti Saddámovi Husajnovi. Hnevalo ho, že saudská kráľovská rodina odmietla služby jeho armády mudžahedínov. „Vari sú Saddámove vojská silnejšie než mocní Rusi? Nie! My Američanov nepotrebujeme!“ A tak sa postupne, píše Umar, vytratila oddanosť jeho otca ku kráľovskej rodine. Nehovoriac o hrôze, ktorú Usáma bin Ládin prežíval pri pohľade na vojačky koalície. Keď prvý raz zazrel „schopne vyzerajúcu vojačku, prejavil svoj nesúhlas s kráľovským rozhodnutím vpustiť západné armády do kráľovstva asi najhlasnejšie. Zlostne kričal: „Ženy! A ony bránia saudských mužov!““
Netrvalo dlho a u saudskej kráľovskej rodiny upadol tento bohatý muž, sponzor mudžahedínov a sám bojovník za vec islamu, do nemilosti. Jeho agitácia v mešitách, jeho názory na zahraničnú politiku a jeho postoj voči americkým spojencom Saudskej Arábie boli pre dynastiu politickou hanbou – a tiež nebezpečenstvom. Usáma bin Ládin bol nútený opustiť Saudskú Arábiu a uchýliť sa do Sudánu.
Nadžwa odchádzala do Afriky s ťažkým srdcom a útechu jej dodávala len viera v Boha – úzko prepojená s dôverou v manžela. Nádejala sa, že jej muž nájde pokoj, prestane odchádzať do boja a rodina začne žiť normálnejšie, bez strachu. Nesplnilo sa to. Naopak, v Sudáne boli bin Ládinove manželky a deti strážené ešte prísnejšie. Isto aj preto, že v Chartúme, kde žili, bola spoločnosť menej jednoliata. Deti mali viac príležitostí vidieť iný spôsob života, než aký im vnucoval otec, a tak boli väčšmi vystavené „pokušeniam“. Keď sa raz Umar a jeho bratia pokúsili spriateliť s deťmi neďaleko žijúcej kresťanskej rodiny, jeden zo strážcov, ktorých zamestnával Usáma bin Ládin, ich zahnal späť domov s takou zúrivosťou, až sa Umar obával, že ten muž ich v zlosti zastrelí, pretože „všetky stráže boli po zuby ozbrojené. Navyše sa všetci otcovi muži snažili svojmu „princovi“ tak neuroticky zavďačiť, že by ma neprekvapilo vôbec nič.... Neskôr sme sa dozvedeli, že sme takmer porušili dvojitý zákaz, pretože sme sa nesmeli hrať s dievčatami ani s kresťanmi, nikdy.“ .divoký Afganistan
Organizovania a podpory teroristických aktivít sa Usáma nevzdal. Naopak, život v exile ho ešte zatvrdil a práve počas pobytu v Sudáne sa Usáma bin Ládin rozhodol vykonať teroristické útoky proti USA i proti Saudskej Arábii. Mala to byť nielen pomsta v mene islamu, ale aj odplata za osobné príkoria – vypovedanie, zmrazenie účtov, zrušenie saudského občianstva jemu i celej rodine. No ani v Sudáne nemohol Usáma zostať dlhodobo. V roku 1996, po tom, čo ho sudánska vláda ponúkala Saudskej Arábii i Američanom (tí ho však nemohli zatknúť, pretože oficiálne nebol z ničoho obžalovaný), odišiel za hranice. Vzal so sebou syna Umara a ešte niekoľkých ľudí z najbližšieho okruhu verných.
Umara čakal pobyt v divokom Afganistane, bol svedkom násilia a otcovej stupňujúcej sa krutosti. Bál sa o osud matky a ostatných súrodencov, najmä tých najmladších. S každým dňom v ňom silnelo presvedčenie, že jeho otec nekráča správnou cestou. O tom, že by mu protirečil, však nemohol ani snívať.
Usáma bin Ládin bol v Afganistane neprestajne pobúrený nejednotnosťou tamojších náčelníkov. Pokúšal sa ich primať k spolupráci, neboli však ochotní ani na najmenšie kompromisy. Čudoval sa, prečo líder Talibanu, mulla Umar, povoľuje, ba priam podporuje pestovanie makovíc a predaj tvrdých drog, pretože bol presvedčený, že je to činnosť nehodná pravoverného moslima. Keď sa dozvedel, že je to súčasť fatwy proti Spojeným štátom americkým – že mulla Umar prikázal predávať tvrdé drogy výhradne Amerike – čiastočne sa s tým zmieril.
Bol neochvejne presvedčený o tom, že svet sa k moslimom nespráva s úctou, no zároveň práve moslimovia sú predurčení, aby jedného dňa vládli svetu. Rozprával, že Amerika a Izrael sú v skutočnosti jedna krajina, nie dve. A ustavične si nachádzal nasledovníkov, ktorí boli ochotní uveriť presne tomu, čomu veril on.
Jeho syn Umar vídal v otcovej blízkosti v Afganistane na všetko odhodlaných mladých vojakov, ktorých životné príbehy ho napĺňali hrôzou i ľútosťou. Kým starší vojaci, ktorí s jeho otcom bojovali proti Rusom, nepodporovali zabíjanie civilistov, mladší boli iní. „Mnohí z nich utekali pred problémami vo svojich domovských krajinách... dokonca pred trestom za násilné činy, jeden z mladých vojakov sa napríklad chválil, že podrezal hrdlo vlastnému bratovi, keď zistil, že brat mal predmanželský pohlavný styk.“ Väčšina z týchto mladíkov si nemohla dovoliť manželstvo, a tak sa v moslimskej spoločnosti cítili ako neplnohodnotní muži, ktorí neplodia deti. V takomto rozpoložení sa pre nich smrť v džiháde javila ako najkrajšia perspektíva. A ich vodcom, ich „princom“, ktorý im tú perspektívu ponúkal, bol Usáma bin Ládin. .paradoxy muža a teroristu
Rodí sa človek teroristom? To sotva. Sklony k násiliu mohol Usáma bin Ládin zdediť po svojom otcovi, ktorý bol voči nemu surový. Synovi Umarovi viackrát rozprával, ako ho otcovo správanie trápilo. Prečo však bol potom sám rovnako krutý, ba ešte krutejší k svojim deťom? Prečo túžil po násilí?
Takých paradoxov v osobnosti Usámu bin Ládina nebolo málo. Prejavoval lásku k prírode, miloval pestovanie plodín, vlastnými rukami sadil stromy a vyjadroval obdiv k svetu stvorenému Bohom. A predsa sa z neho stal jeden z najchladnokrvnejších, najbrutálnejších ničiteľov tohto sveta. Kládol dôraz na čestné zaobchádzanie so ženami a tým ženám, ktoré od neho chceli odísť, umožnil odchod, ba i pokojný rozvod. (Takto od neho odišla Nadžwa, nikdy sa s ním však nerozviedla.) Zároveň považoval ženy za nečisté.
Jeho štvrtý syn Umar si otázky o pravej povahe svojho otca kládol mnohokrát. No dospel len k záveru, že otec si jednoducho vybral svoju cestu — cestu vojny.
Tá cesta bola dláždená jasne rozpoznateľnými kameňmi: z odporu voči iným kultúram, nenávisti k židom, k Američanom, k všetkému, čo sa pokladá za „bezverecké“, z pohŕdania ženami, ktoré síce treba ochraňovať – ako vzácne perly, tvrdil sám Usáma svojej Nadžwe krátko po sobáši – , no zároveň ich oberať o hlas, o názor, o akúkoľvek iniciatívu. Také bolo presvedčenie konzervatívneho moslima Usámu od začiatku, a to presvedčenie sa rokmi nezmenilo, ba ani sa nejako výrazne neradikalizovalo. Mladý Usáma na vlastnej svadbe v Sýrii bol presvedčený o nevhodnosti smiechu a zábavy rovnako ako Usáma zabarikádovaný v afganských horách.
Myšlienky teda zostali rovnaké, zmenila sa len situácia. K presvedčeniu sa pridružili príležitosti a prostriedky na boj. Prišli dejinné zvraty, v ktorých sa z uvzatého a vždy príliš vážneho mládenca stal brutálny bojovník. A kým jeho syn Umar ešte začas po spáchaní atentátov na Dvojičky odmietal veriť, že by bol otec schopný až takého zla, Usámov brat o tom od prvej chvíle nepochyboval. „Pozri, čo ten môj brat urobil! Pozri, čo urobil! Všetkým nám zničil život!“ kričal strýko 11. septembra 2001 v dome svojej matky v saudskoarabskom meste Džidda, kam sa Umar po odchode od otca uchýlil. „Pozri, čo tvoj otec urobil!“
Na obrazovke práve bežali zábery horiacich mrakodrapov Svetového obchodného centra v New Yorku. .nie je koniec
Nadžwa bin Ládinová žije v Sýrii, vychováva svoje dve najmladšie deti. O osude tých detí, ktoré si po svojom odchode od Usámu nemohla vziať – jej manžel vyhlásil, že patria jemu –, nemá správy.
Umar bin Ládin viackrát vyjadril svoju túžbu stať sa vyslancom mieru medzi moslimami a kresťanmi. Jeho vnútro je rozpoltené: odsudzuje otcovu krutosť a jeho zločiny a zároveň do médií opakovane presviedčal svet, že Usáma je v skutočnosti „láskavý človek“.
Usáma bin Ládin je mŕtvy. Príbeh muža sa uzavrel, príbeh teroristu nie. Jeho menom sa budú ešte dlho zaklínať tí, ktorých ambíciou je napodobniť jeho cestu vojny.
Usáma nenávidel Západ, osobitne Izrael a Spojené štáty americké, a aktívne sa usiloval o ich zničenie. Bol strojcom atentátov z 11. septembra a na jeho vrub možno pripísať ťažko odhadnuteľné, no obrovské množstvo zmarených ľudských životov. Ako sa vlastne môže človek dostať až na takú úroveň rozsievača smrti?
Cesta k teroru sa v jeho prípade zrejme začala tam, kde má korene väčšina vecí určujúcich smer ľudského života – v detstve. V knihe Tajný život Usámu bin Ládina, ktorá je spoločným dielom Usámovej prvej manželky Nadžwy, jeho syna Umara a americkej spisovateľky Jean Sassonovej, sa dočítame, že trpel rozvodom matky a otca. Rozviedli sa krátko po tom, čo sa on v roku 1957 narodil. Rozvod to bol údajne bezproblémový a jeho matka si zrejme na bývalého manžela neodniesla zlé spomienky. Dostal dobré, pokrokové vzdelanie, druhý manžel jeho matky bol mierny a dobrý človek, ktorý bol k Usámovi láskavý. Predsa však fyzická – i mentálna – vzdialenosť od otca Usámu trápila. Jeho biologický otec mal, ako dobrý moslim, štyri manželky a s nimi dvadsaťdva synov a Usáma bol preňho len jedným z mnohých. .svadba bez veselia
Onedlho po rozvode sa Usámova matka Alíja druhý raz vydala, jej prvorodený syn mal však stále v jej očiach privilegované postavenie. Mladý Usáma si rešpekt okolia získaval najmä na svoj vek vyspelým vystupovaním. Od raných rokov bol nezvyčajne tichý, uvážlivý, ale zároveň neochvejný vo svojich názoroch. Nezvyšoval hlas, a predsa vzbudzoval úctu.
Spolu s matkou Alíjou prichádzal Usáma často na návštevu k rodine Alíjinho brata do sýrskeho mesta Latákíja. V tej rodine bolo viacero detí a medzi nimi aj Nadžwa, len o rok mladšia od Usámu. Bratranec a sesternica sa spolu hrávali od útleho detstva a stali sa z nich priatelia. V puberte sa medzi nimi prejavili nežné city a Nadžwa sa istý čas trápila, lebo sa jej zdalo, že Usáma to s rozvážnym vyčkávaním preháňa – hoci sa očividne radoval z jej prítomnosti a jeho náklonnosť k nej presahovala bežnú spriaznenosť bratranca so sesternicou, trvalo dlho, kým sa vyslovil.
Vyslovil sa, ako kázali zvyklosti, najskôr pred svojou matkou. Tá sa potom pozhovárala s Nadžwinými rodičmi a zvyšok udalostí akoby bol vystrihnutý z rozprávky. Bola svadba, počas ktorej si Nadžwa pripadala ako najšťastnejšia žena na svete, aj keď mala necelých šestnásť rokov a nemohla sa ani zabávať. Na prianie nábožného a konzervatívneho mladoženícha bola svadobná hostina tichá, skromná a skôr vážna. Aj napriek tomu, že sa svadba konala v dome nevesty, v Sýrii, kde bývali sobáše príležitosťou na veselie.
„Všetko temperamentné bolo zakázané,“ hovorí v knihe Nadžwa. „Chýbali muzikanti, ktorí by brnkali na nástroje či spievali piesne. Tí hostia, ktorým sa chcelo tancovať, boli upozornení, aby sa príliš nepohybovali. Smiech a rozprávanie vtipov boli potlačené... No aj tak som bola šťastná, pretože som podľa nežného výrazu na Usámovej tvári spoznala, že sa mu páčim a so všetkým, čo som si na dnešný deň zvolila, je spokojný.“ .spokojný muž, šťastná manželka
Spokojnosť manžela sa nadlho stala najdôležitejším ukazovateľom v Nadžwinom živote. A Usáma bol, ako píše, väčšinu prvých rokov ich manželstva spokojný. Jej vzťah k nemu určovala láska, ale aj oddanosť, akou je moslimská žena povinná svojmu mužovi. Po svadbe sa presťahovali do domu Usámovej matky Alíje v saudskoarabskej Džibbe a Nadžwa začala žiť tak, ako jej predpisoval Korán (ktorý podľa manželovho vzoru študovala, pretože túžila odriekať jeho pasáže naspamäť tak ako Usáma). Dni trávila v uzavretom priestore domu, na nákupy, ktoré milovala, sa dostala len občas v spoločnosti svokry, a aj to narážala na zákaz vstupu pre ženy, ktorý visel na dverách mnohých obchodov v Džibbe.
Bola však šťastná, pretože jej milovaný Usáma bol takmer bez výnimky oddaný a starostlivý manžel. Nadžwa si s prekvapením uvedomovala, že medzi svojimi priateľkami a známymi je azda jediná, ktorá sa neponosuje ani na manžela, ani na svokru. Nestrpel však neposlušnosť, a keď Nadžwa obliekala jedného z ich synov do šiat, ktoré pokladal za dievčenské, bez zvýšenia hlasu, no prísne ju pokarhal. V tom období však Nadžwa manželovu vôľu nespochybňovala a ani v jeho osobnosti nenachádzala nič, s čím by sa nevedela vyrovnať. Po istom váhaní zniesla aj jeho vyjadrenie, že si chce vziať druhú manželku. Vysvetlil jej, že to robí pre islam, aby mal čo najviac detí, a ona by to mala prijať, pretože jej to zaručí posmrtnú odmenu. Počkal však, kým sa Nadžwa s predstavou druhej ženy v jeho dome a v jeho náručí zmierila, až potom usporiadal svoj druhý sobáš. .synovia pre džihád
Ako paradox môže vyznieť, že Usáma bin Ládin sa k svojim viacerým manželkám správal pokojne a ohľaduplne, aspoň ony samy to zrejme tak vnímali. Samozrejme, ženy mu museli preukazovať bezvýhradnú poslušnosť, Nadžwa aj Umar však v knihe opakovane vysvetľujú, že to nebolo v ich kultúre nič zvláštne, naopak, celkom bežné.
Za bežné sa však už nedalo považovať jeho absolútne pohŕdanie „modernizmom“. V mene tohto postoja odmietal Usáma domáce spotrebiče, ba dokonca nechcel dopriať synom medikamenty, keď trpeli záchvatmi astmy a hrozilo im udusenie. Odpor k modernému svetu a askéza mu však nebránili kupovať najnovšie modely rýchlych áut, ktoré vášnivo obdivoval.
Jeho syn Umar píše, že nikdy nevidel otca zvýšiť hlas či vztiahnuť ruku na ženu. Zato k deťom – najmä k synom – bol Usáma bin Ládin tvrdý a telesné tresty používal pri výchove často. Bitku palicou dostávali aj za maličkosti. V Saudskej Arábii synov nezapísal do súkromných škôl, hoci finančne by ho to nebolo zaťažilo, ale nútil ich chodiť do verejných škôl, kde boli ako deti „boháča“ terčom posmechu spolužiakov aj učiteľov. Proti šikanovaniu detí v škole sa dokonca nikdy neohradil. Súviselo to s jeho odhodlaním vychovať zo synov odolných bojovníkov. Preto ich aj podroboval „výcviku“, napríklad brával ich na dlhé pochody do púšte i do hôr, počas ktorých im odmietal dávať viac ako len najnutnejšie minimum vody. Dcéry, samozrejme, do školy neposielal. Kým však boli malé, bol k nim o niečo zhovievavejší než k synom.
„Vravieval, že utrpenie nás zocelí. Z tých, ktorí majú všetkého dostatok, vyrastú slabí muži, neschopní brániť sa,“ píše o otcovi Umar bin Ládin. Rovnaké pravidlá – zákaz všetkých moderných vymožeností a tvrdý život – však Usáma uplatňoval aj na mudžahídov, ktorí žili v areáli obývanom aj jeho rodinou v Sudáne. Tí na to ticho šomrali, pretože po ťažkých podmienkach v bojujúcom Afganistane mali pocit, že si zaslúžili aspoň malé úľavy. .zatrpknutý bojovník
Ako však prišlo k tomu, že sa z konzervatívneho, nábožného a prehnane vážneho a prísneho muža stal terorista? Usáma sa od mladosti starostil o osud islamu vo svete a tak ako mnohí moslimovia pokladal Spojené štáty americké za nepriateľskú krajinu. Urážalo ho, že USA podporujú štát Izrael.
Usámu veľmi zasiahla sovietska okupácia Afganistanu, nemožno však tvrdiť, že za jeho prerod v teroristu môže táto agresia. Nastavenie mysle tohto tvrdého človeka, oddaného islamu, bolo také, že nebyť Sovietov v Afganistane, bol by si zrejme našiel iný podnet a dôvod na boj proti „bezvercom“. No Afganistan ho šokoval veľmi osobne. Aj najbližšia rodina, s ktorou inak svoje politické aktivity nerozoberal, si uňho všimla výraznú zmenu. Bol čoraz zasmušilejší, očividne smútil a hneval sa. Napokon sa rozhodol pomáhať moslimským bojovníkom v Afganistane nielen finančne, ale aj osobne – a vybral sa na bojisko. Utrpel niekoľko zranení a rodina prežívala dlhé obdobia, počas ktorých osobitne ženy, nezasväcované do života „vonku“, netušili, čo s ich živiteľom a ochrancom je. Nadžwa sa o manžela nesmierne bála, no nemohla ho ovplyvniť, keďže bola, ako sama v knihe niekoľkokrát zdôrazňuje, „iba žena“.
Nenávisť k Američanom Usámu bin Ládina neopustila, hoci v Afganistane USA podporovali mudžahedínov. Ani po návrate domov nenašiel pokoj a rozhorčene sledoval dianie v regióne. Jeho syn Umar uvádza, že pohŕdal Saddámom Husajnom za to, že v Iraku zaviedol sekulárny režim. Posmieval sa mu ako „bezvercovi“ a bol presvedčený, že Husajn bude ustavične vyhľadávať agresiu. .s kresťanmi nikdy
Rovnako ťažko ako vstup Sovietov do Afganistanu znášal Usáma príchod koaličných vojsk vedených Američanmi do Saudskej Arábie – tí sem prišli ako ochrancovia proti Saddámovi Husajnovi. Hnevalo ho, že saudská kráľovská rodina odmietla služby jeho armády mudžahedínov. „Vari sú Saddámove vojská silnejšie než mocní Rusi? Nie! My Američanov nepotrebujeme!“ A tak sa postupne, píše Umar, vytratila oddanosť jeho otca ku kráľovskej rodine. Nehovoriac o hrôze, ktorú Usáma bin Ládin prežíval pri pohľade na vojačky koalície. Keď prvý raz zazrel „schopne vyzerajúcu vojačku, prejavil svoj nesúhlas s kráľovským rozhodnutím vpustiť západné armády do kráľovstva asi najhlasnejšie. Zlostne kričal: „Ženy! A ony bránia saudských mužov!““
Netrvalo dlho a u saudskej kráľovskej rodiny upadol tento bohatý muž, sponzor mudžahedínov a sám bojovník za vec islamu, do nemilosti. Jeho agitácia v mešitách, jeho názory na zahraničnú politiku a jeho postoj voči americkým spojencom Saudskej Arábie boli pre dynastiu politickou hanbou – a tiež nebezpečenstvom. Usáma bin Ládin bol nútený opustiť Saudskú Arábiu a uchýliť sa do Sudánu.
Nadžwa odchádzala do Afriky s ťažkým srdcom a útechu jej dodávala len viera v Boha – úzko prepojená s dôverou v manžela. Nádejala sa, že jej muž nájde pokoj, prestane odchádzať do boja a rodina začne žiť normálnejšie, bez strachu. Nesplnilo sa to. Naopak, v Sudáne boli bin Ládinove manželky a deti strážené ešte prísnejšie. Isto aj preto, že v Chartúme, kde žili, bola spoločnosť menej jednoliata. Deti mali viac príležitostí vidieť iný spôsob života, než aký im vnucoval otec, a tak boli väčšmi vystavené „pokušeniam“. Keď sa raz Umar a jeho bratia pokúsili spriateliť s deťmi neďaleko žijúcej kresťanskej rodiny, jeden zo strážcov, ktorých zamestnával Usáma bin Ládin, ich zahnal späť domov s takou zúrivosťou, až sa Umar obával, že ten muž ich v zlosti zastrelí, pretože „všetky stráže boli po zuby ozbrojené. Navyše sa všetci otcovi muži snažili svojmu „princovi“ tak neuroticky zavďačiť, že by ma neprekvapilo vôbec nič.... Neskôr sme sa dozvedeli, že sme takmer porušili dvojitý zákaz, pretože sme sa nesmeli hrať s dievčatami ani s kresťanmi, nikdy.“ .divoký Afganistan
Organizovania a podpory teroristických aktivít sa Usáma nevzdal. Naopak, život v exile ho ešte zatvrdil a práve počas pobytu v Sudáne sa Usáma bin Ládin rozhodol vykonať teroristické útoky proti USA i proti Saudskej Arábii. Mala to byť nielen pomsta v mene islamu, ale aj odplata za osobné príkoria – vypovedanie, zmrazenie účtov, zrušenie saudského občianstva jemu i celej rodine. No ani v Sudáne nemohol Usáma zostať dlhodobo. V roku 1996, po tom, čo ho sudánska vláda ponúkala Saudskej Arábii i Američanom (tí ho však nemohli zatknúť, pretože oficiálne nebol z ničoho obžalovaný), odišiel za hranice. Vzal so sebou syna Umara a ešte niekoľkých ľudí z najbližšieho okruhu verných.
Umara čakal pobyt v divokom Afganistane, bol svedkom násilia a otcovej stupňujúcej sa krutosti. Bál sa o osud matky a ostatných súrodencov, najmä tých najmladších. S každým dňom v ňom silnelo presvedčenie, že jeho otec nekráča správnou cestou. O tom, že by mu protirečil, však nemohol ani snívať.
Usáma bin Ládin bol v Afganistane neprestajne pobúrený nejednotnosťou tamojších náčelníkov. Pokúšal sa ich primať k spolupráci, neboli však ochotní ani na najmenšie kompromisy. Čudoval sa, prečo líder Talibanu, mulla Umar, povoľuje, ba priam podporuje pestovanie makovíc a predaj tvrdých drog, pretože bol presvedčený, že je to činnosť nehodná pravoverného moslima. Keď sa dozvedel, že je to súčasť fatwy proti Spojeným štátom americkým – že mulla Umar prikázal predávať tvrdé drogy výhradne Amerike – čiastočne sa s tým zmieril.
Bol neochvejne presvedčený o tom, že svet sa k moslimom nespráva s úctou, no zároveň práve moslimovia sú predurčení, aby jedného dňa vládli svetu. Rozprával, že Amerika a Izrael sú v skutočnosti jedna krajina, nie dve. A ustavične si nachádzal nasledovníkov, ktorí boli ochotní uveriť presne tomu, čomu veril on.
Jeho syn Umar vídal v otcovej blízkosti v Afganistane na všetko odhodlaných mladých vojakov, ktorých životné príbehy ho napĺňali hrôzou i ľútosťou. Kým starší vojaci, ktorí s jeho otcom bojovali proti Rusom, nepodporovali zabíjanie civilistov, mladší boli iní. „Mnohí z nich utekali pred problémami vo svojich domovských krajinách... dokonca pred trestom za násilné činy, jeden z mladých vojakov sa napríklad chválil, že podrezal hrdlo vlastnému bratovi, keď zistil, že brat mal predmanželský pohlavný styk.“ Väčšina z týchto mladíkov si nemohla dovoliť manželstvo, a tak sa v moslimskej spoločnosti cítili ako neplnohodnotní muži, ktorí neplodia deti. V takomto rozpoložení sa pre nich smrť v džiháde javila ako najkrajšia perspektíva. A ich vodcom, ich „princom“, ktorý im tú perspektívu ponúkal, bol Usáma bin Ládin. .paradoxy muža a teroristu
Rodí sa človek teroristom? To sotva. Sklony k násiliu mohol Usáma bin Ládin zdediť po svojom otcovi, ktorý bol voči nemu surový. Synovi Umarovi viackrát rozprával, ako ho otcovo správanie trápilo. Prečo však bol potom sám rovnako krutý, ba ešte krutejší k svojim deťom? Prečo túžil po násilí?
Takých paradoxov v osobnosti Usámu bin Ládina nebolo málo. Prejavoval lásku k prírode, miloval pestovanie plodín, vlastnými rukami sadil stromy a vyjadroval obdiv k svetu stvorenému Bohom. A predsa sa z neho stal jeden z najchladnokrvnejších, najbrutálnejších ničiteľov tohto sveta. Kládol dôraz na čestné zaobchádzanie so ženami a tým ženám, ktoré od neho chceli odísť, umožnil odchod, ba i pokojný rozvod. (Takto od neho odišla Nadžwa, nikdy sa s ním však nerozviedla.) Zároveň považoval ženy za nečisté.
Jeho štvrtý syn Umar si otázky o pravej povahe svojho otca kládol mnohokrát. No dospel len k záveru, že otec si jednoducho vybral svoju cestu — cestu vojny.
Tá cesta bola dláždená jasne rozpoznateľnými kameňmi: z odporu voči iným kultúram, nenávisti k židom, k Američanom, k všetkému, čo sa pokladá za „bezverecké“, z pohŕdania ženami, ktoré síce treba ochraňovať – ako vzácne perly, tvrdil sám Usáma svojej Nadžwe krátko po sobáši – , no zároveň ich oberať o hlas, o názor, o akúkoľvek iniciatívu. Také bolo presvedčenie konzervatívneho moslima Usámu od začiatku, a to presvedčenie sa rokmi nezmenilo, ba ani sa nejako výrazne neradikalizovalo. Mladý Usáma na vlastnej svadbe v Sýrii bol presvedčený o nevhodnosti smiechu a zábavy rovnako ako Usáma zabarikádovaný v afganských horách.
Myšlienky teda zostali rovnaké, zmenila sa len situácia. K presvedčeniu sa pridružili príležitosti a prostriedky na boj. Prišli dejinné zvraty, v ktorých sa z uvzatého a vždy príliš vážneho mládenca stal brutálny bojovník. A kým jeho syn Umar ešte začas po spáchaní atentátov na Dvojičky odmietal veriť, že by bol otec schopný až takého zla, Usámov brat o tom od prvej chvíle nepochyboval. „Pozri, čo ten môj brat urobil! Pozri, čo urobil! Všetkým nám zničil život!“ kričal strýko 11. septembra 2001 v dome svojej matky v saudskoarabskom meste Džidda, kam sa Umar po odchode od otca uchýlil. „Pozri, čo tvoj otec urobil!“
Na obrazovke práve bežali zábery horiacich mrakodrapov Svetového obchodného centra v New Yorku. .nie je koniec
Nadžwa bin Ládinová žije v Sýrii, vychováva svoje dve najmladšie deti. O osude tých detí, ktoré si po svojom odchode od Usámu nemohla vziať – jej manžel vyhlásil, že patria jemu –, nemá správy.
Umar bin Ládin viackrát vyjadril svoju túžbu stať sa vyslancom mieru medzi moslimami a kresťanmi. Jeho vnútro je rozpoltené: odsudzuje otcovu krutosť a jeho zločiny a zároveň do médií opakovane presviedčal svet, že Usáma je v skutočnosti „láskavý človek“.
Usáma bin Ládin je mŕtvy. Príbeh muža sa uzavrel, príbeh teroristu nie. Jeho menom sa budú ešte dlho zaklínať tí, ktorých ambíciou je napodobniť jeho cestu vojny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.