Očami Doroty Nvotovej

Raz som prišla do Fun rádia promovať svoj prvý album, je to asi 7 rokov a po tom, čo som urobila rozhovor o albume, o pesničkách na ňom a iných veciach s ním súvisiacich, spýtala som sa moderátorky,  ktorú pesničku pustia. „Žiadnu,” odpovedala mi. „Tu o playliste rozhoduje riaditeľ a tvoja pesnička dnes na playliste nie je...” to mi vážne vyrazilo dych. „Ja tu promujem nový album a vy z neho nezahráte ani jednu vec ” spýtala som sa šokovaná. „Máš veľmi múdre texty, to sa ľuďom pritom zle šoféruje.” Nech som sa akokoľvek snažila brať to ako poklonu, nerozveselilo ma to. Dnes by som sa otočila na opätku, odpľula si a odišla. Vtedy som, mladé šteňa, iba sklonila hlavu. Keď moderátorka videla moje zarmútenie, povedala: „Ale vieš čo, dáme ti prenosný magneťák, daj tam svoje CD-čko a choď za riaditeľom. Pusti mu pesničku a možno ti ju schváli. „To mám ísť akože na koberec k riaditeľovi rádia?” zasmiala som sa tej absurdite, z ktorej mi je dnes viac do revu a cupitala som. Pesničku mi, napriek tomu, že bola „dosť depresívna”, schválil. Ale aj tak som odišla pokorená. Podmazové rádio, podmazová doba. Vraj aby sa im dobre šoférovalo. Moja nenávisť k podmazovej kultúre sa tým o niečo zvýšila. Zlomila sa asi niekedy po tom, čo som začala cestovať a počúvať more, vdychovať džungľu, akosi som sa spomalila a aj samo praskanie ohňa ma dokázalo zamestnať na niekoľko hodín. Vtedy som si uvedomila dôležitosť vhodného podmazu. Aj dlho nenávidená chillout hudba, ozývajúca sa z nekvalitných indických reproduktorov, mi prestala prekážať, keď som sa zhulená natiahla na tropickú pláž a vdychovala slaný vzduch. Dokonca som si kúpila meditačnú hudbu! Ťažké porušenie mojich niekdajších predsudkov...ale ako hovorí americký psychiater Scott Peck – mapy, podľa ktorých sa pohybujeme v tomto svete a vo svojom živote, treba ustavične prekresľovať a aktualizovať. Čo na tom, že som si dokonca pustila do slúchadiel v autobuse mrmlanie buddhistických mníchov? Viete, aké sú z toho v tele vibrácie? Nedávno ma však dorazila suseda. Požičala mi DVD-čko kozuba. Normálne si to pustíte a ide vám asi hodinu oheň. Pekne aj s „plkotaním" a praskaním. Priamo z obývačkovej steny, z ultramodernej plazmy...oheň. Kedysi som hovorievala, že oheň je ako televízor. Dá sa naň kukať hodiny. Teraz mám televízor, ktorý je ako oheň. A kukám sa naň celé hodiny. Ale iné programy nepozerám.