Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sýrske podoby stability

.časopis .týždeň vo svete

Jazmín, v Sýrii veľmi obľúbený ako okrasný ker, sa tam zrejme ujíma aj vo svojom druhom – politickom – význame. Demonštranti žiadajú slobodu a líder krajiny odmieta odstúpiť. Tento líder, prezident Bašar Al-Assad, pritom ešte nie tak dávno stelesňoval nádej na lepší život.

Bašar Al-Assad dáva protesty proti svojej vláde, ktoré v krajine trvajú už od marca, brutálne potlačiť streľbou do demonštrantov. Zoči-voči medzinárodnému pobúreniu zároveň stále vystupuje ako obhajca stability. So smutnou iróniou by sa dalo podotknúť, že sa vo svojom kresle usadil až pozoruhodne pevne, vzhľadom na to, že sa pôvodne vôbec nemal stať prezidentom. .bratov náhradník
Za života prezidenta Háfiza Al-Assada pripravovali na prezidentský úrad jeho staršieho syna Basila Al-Assada. Ten ako očakávaná následník vystupoval aj pri oficiálnych podujatiach. V roku 1994 sa však 31-ročný Basil  Al-Assad zabil pri autonehode za volantom svojho auta.
Kde-tu zazneli špekulácie o atentáte, Basil však bol milovník áut a rýchlosti, preto podobné teórie nepôsobili dôveryhodne. Navyše nie je zrejmé, komu by tak jeho smrť prospela. Na jeho miesto prakticky okamžite povolali jeho mladšieho brata Bašara – ktorý v tom čase vo všetkej nenápadnosti študoval v Londýne a pripravoval sa na kariéru očného lekára.
Na rozdiel od Basila mladšieho Bašara na rolu lídra Sýrie nikto nepripravoval. S tým sa začalo až v spomínanom roku 1994 a Bašar Al-Assad sa stal prezidentom v roku 2000, po smrti otca Háfiza Al-Assada.
Niet dôvodu veriť, že politika Basila, keby tento úrad zastával on, by bola zásadne iná, ako je tá Bašarova. Basil mal pred svojou smrťou povesť relatívne progresívne uvažujúceho človeka, ktorý má záujem na očistení krajiny od korupcie a miernych zmenách. Jeho mladší brat Bašar sa tiež stal prezidentom s povesťou budúceho reformátora.
Najmä mladí Sýrčania od Bašara očakávali zlepšenie života a viac slobody. Viedli ich k tomu aj nádeje spojené s takzvanou Damašskou jarou, atmosférou očakávania slobody, ktorá sa rodila od roku 1999. Politické uvoľňovanie a nádeje sa stupňovali aj vďaka stretnutiam intelektuálov v damašských „salónoch“, významných domoch, kde sa debatovalo o slobode a vznášali sa požiadavky na demokratizáciu života. Diskusie sa konali aj v ďalších väčších mestách a vyjadrením Damašskej jari sa stal manifest za väčšie slobody, v ktorom mala miesto aj požiadavka na prepustenie politických väzňov. Na Damašskú jar odkazujú a nadväzujú aj teraz protestujúci občianski aktivisti.
Po Bašarovom nástupe sa zdalo, že nádeje nebudú sklamané. Nový prezident propagoval pozitívne vplyvy internetu v spoločnosti, po jeho nástupe prepustili časť politických väzňov, verejne sa smeli prezentovať niektorí intelektuáli, kritickí k Assadovcom. Prišli aj ekonomické reformy a otváranie trhu. Časom sa však ukázalo, že mladý prezident vedie Sýriu akoby čínskou cestou: ekonomická sloboda aspoň trochu rástla, tá politická za ňou zaostávala. A stále zaostáva. Disidenti sú prenasledovaní a väznení, mnohí už roky utekajú za hranice. .dá sa s ním po dobrom?
Ešte v jednom sa Bašar Al-Assad stal stelesnením nádejí. Západ, osobitne USA, od neho očakávali, že „scivilizuje“ zahraničnú politiku svojej krajiny. Spojené štáty sa už istý čas pohrávali s myšlienkou, že Sýria sa môže stať, ak už nie ich spojencom, tak aspoň neutrálnejším štátom v stredovýchodnom regióne – a prestane byť úzko prepojená s politikou a záujmami Iránu. Táto myšlienka bola jedným z hlavných motívov predvolebnej kampane i prezidentského pôsobenia Baracka Obamu. Aj na nej si Obama postavil imidž mierotvorcu, ktorý mu vyniesol Nobelovu cenu. Nie je však jediný. V Amerike stratégiu postupného „oddeľovania“ Sýrie od Iránu presadzujú mnohí politici, napríklad aj bývalý demokratický kandidát na prezidenta John Kerry.
Na pozadí toho, ako dnes vládna moc v Sýrii drví protesty, vyzerajú naivne cesty amerických volených zástupcov do Sýrie, z ktorých sa časť z nich vracala s potešenou istotou, že Bašar Al-Assad je reformátor (tak slová kongresmanov citovala aj americká ministerka zahraničia Hillary Clinton bez toho, že by s tým názorom na Bašara sama oficiálne súhlasila).
Nebolo však treba ani čakať na to, kým dá Bašar v krvi utopiť nespokojnosť svojho ľudu. Už dávno bolo zrejmé, že Barack Obama nedosiahol so Sýriou na diplomatickom poli prakticky žiadny významnejší pokrok. Aj teraz Biely dom márne vyzýva prezidenta Assada, aby sa vzdal používania násilných metód voči politickým oponentom.
V západnej Európe bolo lídrom „prosýrskej“ loby Francúzsko. A čo sa týka blízkych susedov, o potrebe lepších vzťahov so Sýriou hovorila aj časť izraelskej politickej scény – to je v súvislosti s konfliktnou minulosťou týchto dvoch krajín pozoruhodný prejav politického pragmatizmu.
Skrátka, éra prezidenta Assada mladšieho sa ešte donedávna v porovnaní s érou jeho otca vnímala ako liberálnejšia a zároveň dostatočne stabilná, aby sa Sýria dala považovať za „bezpečnejšieho“ partnera.
To sa však teraz mení. Bašar Al-Assad už nemá povesť reformátora – po tom, čo na jeho rozkaz tečie krv Sýrčanov na uliciach miest ako Derá, Damask, Latakia a ďalších. Zostáva mu držať sa len povesti „stabilizátora“. .rôznorodé obyvateľstvo, krvavé dejiny
Je pravda, že v krajine s takým rôznorodým obyvateľstvom, ako je Sýria, sa nedá vládnuť ľahko. Žijú tam arabskí sunniti, alawitskí šiíti, ale aj Kurdi, Arméni, Asýrčania, kresťania i drúzovia. Zároveň sú dejiny Sýrie plné krvi a nepokojov. Od roku 1946, keď Sýria získala nezávislosť od Francúzska, zažila málo mierových období. V období rokov 1958 až 1961 bola Sýria dokonca v únii s Egyptom. V roku 1963 ovládla Sýriu panarabská strana Baas („strana obrody“) a odvtedy jej vláda tvrdej ruky trvá dodnes. Každý prejav odporu sa stretol s brutálnou reakciou, čo platilo osobitne za vlády nebohého prezidenta Háfiza Al-Assada. Ten v roku 1982 krvavo potlačil povstanie Moslimského bratstva v meste Hama. (Počas aktuálnych protestov boli do Hamy promptne vyslané ozbrojené zložky, aby sa rebélia v takom rozsahu po takmer tridsiatich rokoch nezopakovala.)
Súčasný prezident Bašar Al-Assad sa teda môže javiť ako „stabilizátor“ a šikovne využívať pocity neistoty, ktoré sa spájajú s mnohými tzv. jazmínovými revolúciami. Skrátka, kým to mocensky zvládne, kým sa proti nemu neobráti armáda a kým sú sýrske politické i hospodárske elity plné jemu blízkych ľudí, môže opakovať, že on Sýrii len zabezpečuje čo najvyrovnanejšie fungovanie. .sýria je silný hráč
Takzvaná stabilita v Sýrii je však dvojsečná. Jednak je síce otrepanou, no nepopierateľnou pravdou, že nesloboda môže zaručiť zdanlivo pokojné fungovanie iba dočasne. Tá pravda platí všade a teraz sa o jej dôsledkoch opäť presviedčame v nepokojmi zmietanom arabskom regióne. A jednak je celkom jasné, že tí, ktorí ešte pred časom chválili stabilitu Sýrie, museli veľmi silno prižmurovať oči pred jej pôsobením smerom von, za vlastné hranice. Sýria je totiž silný regionálny hráč s globálnymi ambíciami, lenže podľa toho, ako hrá, to nevyzerá, že by na imaginárnych dresoch nosila heslo „stabilita“.
Príkladom môže byť jej vzťah s Izraelom, tradične napätý a plný rozbrojov. V roku 1967 prišla Sýria vo vojne s Izraelom o Golanské výšiny a Izrael pokladá Sýriu za znepriatelenú krajinu – a to isté platí aj z druhej strany.
Sýria sa angažovala aj počas občianskej vojny v Libanone. Vojensky na jeho územie vstúpila na pozvanie Ligy arabských štátov, Libanonu dopomohla k stabilizácii a získala tam značný vplyv. Jej vojská tam však zostali až tri desaťročia.
Keď OSN obvinila Sýriu z atentátu na libanonského expremiéra Rafika Haririho, ktorý sa stal v Bejrúte v roku 2005, Sýria na to reagovala pobúreným popieraním. (Der Spiegel zverejnil v roku 2009 tvrdenia, že v skutočnosti spáchal atentát Hizballáh, toto hnutie však Sýria podporuje a ono neraz realizuje jej záujmy.)
Sýrske vojská odišli z Libanonu až v roku 2005, no situácia v Libanone je stále so Sýriou veľmi tesne prepojená. Veľmi pravdepodobné je aj sýrske pôsobenie v Iraku, ktoré, samozrejme, Damask oficiálne odmieta. A podpora Sýrie voči Hamasu je dávno známa. .keď skeptici držia palce
Je teda jasné, že hoci Sýria je silný hráč, jej stabilizačný vplyv je dosť otázny. Ak sa však dá assadovská dynastia s prižmúrenými očami považovať za nositeľku stability, tak v porovnaní s možnosťami negatívneho vývoja, ktoré by sa mohli uskutočniť, ak by Bašar Al-Assad – čisto teoreticky – odstúpil. A to ani nemusíme vypočítavať rôzne scenáre: reakciu sunnitov voči šiítom, rozpory medzi početnými menšinami, posilnenie vplyvu Moslimského bratstva a podobne. Stačí si pripomenúť jedno staré a výstižné porekadlo z anglicky hovoriaceho sveta: Better the devil you know. V tomto duchu možno povedať, že na medzinárodnej scéne z pragmatických dôvodov lepšie vidieť to známe a „prečítané“ zlo, než nevyspytateľného silného hráča, ktorý sa odtrhol z reťaze. Radikálnych a nepredvídateľných zmien v Sýrii sa preto obávajú nielen jej spojenci, ale aj dávni rivali, medzi nimi Izrael.
Bašar Al-Assad to všetko nepochybne vie, a aj preto sa dosiaľ tvári ako „stabilizátor“, ba dokonca akoby rátal s tichou podporou Západu. Sotva sa vyberie cestou Husního Mubaraka. Na rozdiel od egyptského exprezidenta toto nie je zostarnutý a zdravotne oslabený pragmatik, ktorý navyše prišiel o kľúčovú podporu ozbrojených síl. Nie je to však ani nevyspytateľný excentrik typu Muammara Kaddáfího. Zoči-voči tej časti mladej generácie, ktorá sa teraz proti nemu vzbúrila, zaujal tvrdý postoj, ktorým pripomína skôr iránskeho vodcu. A tak nezostáva iné ako držať slobode v Sýrii palce. A dúfať, napriek skepse, na ktorú nabádajú dejiny sporov, krvi a roky hromadenej zatrpknutosti, že je tam sloboda vôbec dlhodobo možná.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite