Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stredná Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

Stáli sme proti sebe. Ja v saku, on v uniforme. Medzi nami stál môj bicykel, zámkom pripevnený k hromozvodu budovy poslaneckej snemovne parlamentu Českej republiky. „Tu ten bicykel stáť nemôže. Je to chránený objekt,“ tvrdil muž v uniforme.

Nechcel som sa hádať ani robiť napriek, hoci by som po právnej stránke zrejme debatu na tému, čo môže a nemôže stáť pri budove poslaneckej snemovne demokratického štátu, vyhral. „Pri budove vlády majú stojany. Tu ich nemáte. Tak mi povedzte, kam si teda môžem ten bicykel postaviť?“ pýtal som sa logicky. Ukázal som na lampu na náprotivnom chodníku. „Čo tak tam?“ Policajt sa ošíval, a potom odporúčal asi sto metrov vzdialený park. Asi napíšem list vedeniu českej poslaneckej snemovne, ktorej zrejme nenapadlo k podzemným garážam pre poslancov za miliardu kúpiť za dve tisícky stojan na bicykle. A tak je to tu v Česku, čo sa týka bicyklov, so všetkým. Keď máte bicykel, tak ste stále nielen trochu čudák, ale rovno niečo medzi anarchistom a zločincom. Mnohokrát oboje. Živel, ktorý si nezaslúži nič iné, než vytesnenie na okraj spoločnosti, aby neprekážal. Na bicykli pritom chodievam odmalička. Detstvo som prežil väčšinou u babičky a deda na východnom okraji Prahy, ktorý je takou mierne zvlnenou rovinou, čo je na využitie bicykla krajina pomerne vhodná. Babičkin dom je navyše v malom údolí okolo riečky Výmola a Jirenského potoka, takže tam nefúka, čo je pre cyklistu tiež dôležitá vec. K malému cyklistovi patria rozbité kolená, ktoré sprevádzali celé moje dospievanie. Z nehôd bola najzávažnejšia tá, keď som sa zrazil s jedným kamarátom na rohu pri krčme. Nehodu, pri ktorej som sa udrel o rám do rozkroku, som nepochybne zavinil. Kamaráta, ktorý sa prišiel spýtať na môj stav, babička hnala preč metlou, čomu som nemohol zabrániť, lebo som s ľadom v rozkroku ticho trpel na gauči v obývačke.
To však bola naozaj najzávažnejšia nehoda – a ako vidieť na mojom štrnásťročnom synovi, zostala bez následkov. Odvtedy mi bicykel prináša len radosť. Od zvláštnou atmosférou obostretých diaľkových prázdninových ciest, ktoré som podnikal v hlbokom socializme, a teraz znovu so svojím synom, až po ranné cesty do práce, na ktoré sa teším ako na najkrajšiu časť dňa. Pritom nie som cyklofanatik, len taký pragmatický milovník. Keď sa časový rozdiel medzi cestou bicyklom a autom zvýši nad polhodinu, volím auto. Lenže to, zvlášť v Prahe, nie je veľmi často. Navyše, keď môže človek bicykel skombinovať s prímestským vlakom, je to nielen príjemný začiatok dňa, ale rýchlosť sa dá porovnať ešte aj s cestou autom po prázdnom diaľničnom okruhu od môjho domu až k práci.
Vďaka Európskej únii sa aj postavenie nás cyklistov postupne zlepšuje a z vyvrheľov sme sa už stali akceptovanou, hoci stále okrajovou časťou spoločnosti. Má to, samozrejme, ešte ďaleko k cyklistickým rajom typu Holandska, Dánska, Rakúska či Nemecka. Pocity cyklistického luxusu, ktoré som zažil napríklad len jedno víkendové popoludnie v Berlíne, ktorý bol zo sedla bicykla asi najkrajší, aký som kedy videl, v Prahe, Bratislave alebo Varšave len tak nezažijete. Bicykel je tu stále, na rozdiel od Západu, považovaný nie za plnohodnotný a niekde dokonca preferovaný dopravný prostriedok, ale za športové náradie, či v lepšom prípade prostriedok na zdravé trávenie voľného času. Cyklocestičky, ktoré pomaly, chaoticky a často nezmyselne draho vznikajú, zväčša nevedú cez mestá, ale od ich okrajov niekam do prírody. Pán Boh zaplať aspoň za to, no je to stále málo. Stále je to nepochopenie bicykla ako pohodlného, rýchleho dopravného prostriedku, ktorý môže mestám uľahčiť (aspoň od jari do zimy) od moru zvaného osobný automobil. Stojí to výrazne menej než budovanie trás metra, nových električkových liniek či ďalších podzemných trás pre autá cez mesto.
Lenže, na druhej strane, čo by ste chceli v našich krajinách, kam ani do parlamentu nesmiete prísť na bicykli.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite