Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stredná Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

Pri niektorých veciach človeku napadne, že je vlastne zázrak, že ešte existujú. Že pretrvali tých dvadsať a viac rokov, čo si ich pamätáte, že sa z doby, keď bol problém mať pevnú telefónnu linku, internet neexistoval a mobily tiež nie, dokázali nerušene preniesť do druhého desaťročia nášho storočia. Že s nimi nič neurobilo ani rozdeľovanie štátov, ani ich pomalé spájanie v Európskej únii, ani Schengen, ani svetová hospodárska kríza a že aj ten pád eura by vydržali. Zázrak, o ktorom vám chcem napísať, sa volá Košičan.

Vlak, ktorý odchádza niekoľko minút po polnoci z pražského Hlavného nádražia a o necelých desať hodín vás vysadí na okraji Košíc. Celé to stojí približne toľko, ako pokuta od revízora v bratislavskej električke, keď si zabudnete štiknúť lístok, a to, prosím, v lôžkovej úprave. Čo znamená, že ak máte dobrý spánok, ako ja, chvalabohu, mám, tak už niekde za žižkovským tunelom zaspíte a prebudíte sa až niekde uprostred Slovenska. Najradšej mám, keď sa mi to podarí pod Tatrami, ktoré sa tak neuveriteľne rýchlo dvíhajú z údolnej roviny. A potom si dáte kávu – samozrejme, bez mlieka – v cene, odhrýzate si zo „železničnej“ tatranky (tiež v cene) a celé to ešte zapijete pohárom vody (tiež v cene) a až potom si všimnete nápis na viečku, že „voda je určená na ústnu hygienu“.
Nápis, ktorý by uvádzal, že to nie je pitná voda, našťastie nenájdete, ale to už vlak neoslňujúcou rýchlosťou mieri Spišom ku Košiciam. V úhľadnej krajine sa striedajú veže spišských kostolov, dedín a miest, v ktorých stále vládne brizolitový duch Husákových zlatých čias. Stojím pri okne a čakám, kde sa skončí Európa a začne sa Orient, kedy sa vedľa slovenských dedín začnú vynárať rómske osady, tie zvláštne zjavenia z iného sveta, ktoré mi napriek všetkej svojej chudobe, biede a nedostatku stále pripadajú neuveriteľné, takmer rozprávkové a pre človeka, ktorý v nich a ani vedľa nich nemusí žiť, dokonca krásne.
Už fakt, že niečo také môže vzniknúť, je pre človeka z časti Európy, kde na všetko máte pozemkové knihy, katastre už dlhé storočia, najmenej od Márie Terézie, celkom nepochopiteľný. Predstava, že len niekoľko stoviek kilometrov na východ od môjho bydliska, kde každý meter pozemku stojí desaťtisíc korún, je ešte stále možné prísť a postaviť na nejakej pôde len tak dom, búdu, chyžu a potom ďalšie a ďalšie a vznikne celá osada, celé malé mestečko, je niečím neuveriteľne romantická, takmer by som povedal očarujúca. Divoký Východ.
Potom ďalšie kopce, a potom Kysak, dedina s 1 400 obyvateľmi, kde sa zastavuje, aby si tu časť ľudí mohla presadnúť na spoj do Prešova. A niekedy okolo desiatej Košice, svätá Alžbeta, Hlavná ulica, bronzový kôň od Myslbeka a turecký dom Františka II. Rákocziho.
Aj vďaka Košičanovi sú Košice stále ešte, aj po tých takmer dvadsiatich rokoch, „české mesto“. Aspoň ja to tak cítim. Svoju nechuť k Bratislave dávajú Košičania najavo všemožnými prejavmi sympatií k Prahe a Čechom vôbec. Až to tej miery, že tu máte problém nájsť krčmu, kde by vám načapovali slovenské pivo. Všade vám totiž ponúkajú Plzeň, len na rohu „Remeselníckej uličky“ Postřižinské pivo z Nymburského pivovaru. Preto je trochu smutné, hoci pochopiteľné, že české hokejové mužstvo si, keď si mohlo vybrať, vybralo bratislavskú, a nie košickú základnú skupinu majstrovstiev sveta.
Raz možno príde čas, keď aj Košičan zmizne. Keď sa, zrejme za európske peniaze a o veľa, veľa rokov, dostavia nejaký rýchlovlakový koridor z Prahy až do Košíc a keď namiesto dnešných desiatich hodín bude vlak jazdiť dve hodiny a nijaké lôžka a ležadlá už nebudú potrebné. A na dobu, keď pomalosť mala svoje čaro a keď sa dalo prebudiť z Prahy až pod Tatrami, zostane len milá spomienka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite