Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jeho krv na nás a naše deti

.jaroslav Daniška .časopis .téma

Ako možno správne študovať Bibliu? Historicky, ako dokument a svedectvo doby? Alebo nábožensky, ako teologický text zjavený priamo Bohom? Možno stavať jedno proti druhému alebo možno spojiť historický a teologický prístup do jedného?

.zdanlivo okrajový spor v sebe nesie prekvapivý náboj. Stačí si zobrať jeden z najkontroverznejších citátov Nového zákona:
„Keď Pilát videl, že nič nedosiahne, ba že pobúrenie ešte vzrastá, vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: „Ja nemám vinu na krvi tohto človeka. To je vaša vec!“ A všetok ľud odpovedal: „Jeho krv na nás a naše deti!“ (Matúš 27, 24-25). Ako možno rozumieť tomuto citátu? Podľa mnohých ide o evidentné ospravedlnenie antisemitizmu ešte počas Ježišovho života. Napokon Matúš nechal Židov, aby si sami pýtali dôsledky za zabitie Boha. Možno tomu rozumieť inak?
Áno, a hneď dvoma spôsobmi. Hlavný prúd kresťanskej biblickej vedy, zameranej na historický rozmer tohto citátu, tvrdí, že išlo o názor tých, ktorí ho vyslovili. Nikoho viac. Podľa Paula Johnsona išlo o služobníctvo, a teda nižšiu spoločenskú vrstvu, ktorú pred Piláta nahnali židovskí sudcovia. Pápež Benedikt XVI. hovorí o luze, pouličnej zberbe, ktorej názorom antika pohŕdala. Nemohli teda hovoriť za židovský národ a celkom určite ani za budúce pokolenia.
Existuje však aj celkom iné čítanie tohto úryvku evanjelia. Ako upozorňuje Joseph Bottum, bývalý šéfredaktor amerického mesačníka First Things vo svojej recenzii pápežovej knihy v časopise Standpoint, práve Matúš ukazuje, k čomu vedie, ak sa Biblia číta nie historicko-kritickou metódou, ale spôsobom, kde sa spája biblická viera s biblickou vedou. „Matúš potom znamená, že my všetci potrebujeme moc očistenia a lásky, ktorou je Kristova krv. Tieto slová potom nevyznievajú ako kliatba, ale ako vykúpenie a spása.“ Inými slovami, historická metóda nemôže obsiahnuť teologický prístup a Biblia je v prvom rade náboženským, nie historickým textom. Keď teda číta Matúšovo evanjelium kresťan, vidí v tých istých slovách, kde kritici hľadajú antisemitizmus, svoju osobnú vinu a podiel na umučení Ježiša Krista.
Tento spor o čítanie Biblie nie je nový. Siaha už do 18. storočia a je jedným z dôsledkov osvietenstva. Veľký rozvoj „historickej“ či skôr „historizujúcej“ metódy prebehol v 19. storočí a vrcholom boli pravdepodobne 70. roky minulého storočia. Slávny je výrok Alberta Schweitzera, ktorý napísal, že „dogma musí byť najskôr pred ľuďmi zničená, aby tak mohli nanovo objaviť historického Ježiša“. Takýto prístup počas desaťročí viedol k trom neblahým dôsledkom štúdia Biblie. Prvým bol prístup, ktorý dejiny postavil proti náboženskej viere. Ježiš sa stal opozitom dogiem a redukoval sa na historickú postavu dobráka z Nazaretu. Druhým prístupom sa stalo oddeľovanie histórie a viery. Takýto separatizmus viedol k vytlačeniu viery do polohy osobných sentimentálnych emócií. A napokon, tretím rizikom sa stal prístup, podľa ktorého sa história mala stať základom viery. Historické výskumy tak mali formovať obsah náboženského kultu. Všetky tri prístupy však zatlačili teologické fakulty, ktoré ich pestovali, do slepej uličky. Úspech Benedikta XVI. je aj v tom, že rehabilituje štvrtý prístup. Pre dobro Matúša aj Židov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite