Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Odblogovanie

.ľubomír Jaško .časopis .literatúra

Pri tejto knihe je armáda recenzentov obzvlášť veľká. Recenzentmi Kocúrových textov boli a sú aj stovky tých, čo pridávajú svoje komentáre a odkazy na jeho blogu. A sú to kritici pekelne nekompromisní.

Často sú skrytí v tajomnom háve nicku a nemusia sa obmedzovať. Len podaktorí veria diskusii. Mnohí dali voľný priebeh svojim emóciám, nepriateľstvám alebo – len sviatočne – nekritickému obdivu.  Theoblogy sú teda z logiky veci knihou interaktívnou, otvorenou a viacvrstvovou. Nezačínam vďačnou témou internetových diskutérov len náhodou alebo z pokleslých moralizátorských pohnútok. Tradičná polemika pod blogmi Mira Kocúra je tým najvýraznejším symbolom nového štýlu komunikácie a súčasne jeho priamym uskutočnením. Neexistujú tabu ani nedotknuteľná autorita kazateľa. Niet zakázaných otázok a nedovolených odpovedí. Dokonca aj tí, ktorí pri každej príležitosti horlia pre nedotknuteľnosť svätých právd a neomylnosť autorít, sú v tomto priestore rovnako drzí ako ich liberálnejší spoludiskutéri. Na rozdiel od návštevníkov bohoslužieb (ktorí sa nezvyknú hlásiť o slovo uprostred kňazovej homílie), nemajú zábrany a spokojne kričia hoc aj z poslednej lavice kdesi vzadu pod chórom.  Toto je nový stupeň autorskej odvahy. Theoblogy nie sú začiatkom polemiky. Sú dokumentom toho, že diskusia už začala bežať. Ide o základný prelom. Hádať sa je dovolené, priamo prikázané. Koniec pokojnej idylky a bezveterného počasia v dušiach bolí, ale inak sa nedá. V tomto bode má však Kocúrova aktivita najviac príznakov márneho boja. Je dosť tých, ktorým prievan bude vždy asociovať ohrozenie a zvedavé otázky v ich snoch berú  na seba podobu extrémne infekčných vírusov. Nestoja o komplikácie. Je teda namieste otázka, či občas nie je nutné ich prianie rešpektovať a definitívne akceptovať aj takúto formu pozemskej existencie. Toto nie sú len básnické obraty, ale výsostne praktická vec. Ak náboženské inštitúcie „obsluhujú“ tento všeobecný dopyt po nespochybniteľných odpovediach, je nutné sa s nimi stále konfrontovať? Alebo nech si  masy spokojných slávia svoje rituály a tých pár večne zneistených musí vykročiť do tmy, lebo to je ich osud? Tu nejde o jednu z  podôb pyšného ubermenscha, ale „len“ o jednu z ďalších podôb individuálnej životnej cesty.  Miro Kocúr sa rozhodol vytrvalo nástojiť na otvorených dverách. Cirkev ich otvárať nebude, odsúdenie údajných zradcov, nevďačníkov a odpadlíkov je pohodlnou ideológiou. „Kruh sa uzavrel. Tvrdiaci sa za-tvrdí. Kto ho otvorí...“ Aj tento Mirov aforizmus svedčí o tom, že chce otvárať iné dvere. Takéto otváranie môže byť oveľa civilnejšie. Nie je nutné (a nakoniec ani logické), aby bolo sprevádzané hlukom z ulice (teda hádkami o odluke, celibáte, politickom vplyve cirkvi, Tisovi, Vojtaššákovi a iných prelátoch).  Tieto témy nesmú byť zakázané. Potrebujú slobodnú debatu, ale Kocúrova ambícia by mohla byť vyššia. Nemusí zostať pri analytickej publicistike o slovenskej cirkvi. Projekt „otvárania dverí“ je ešte vzrušujúcejší. Z niektorých textov je zrejmé, že o tom vie. „Spoločenstvo viery ostane pre kresťanov vždy komnatou duchovnej reflexie a ľudskej sebareflexie. Boh a ním stvorený svet sú aj za bránami našich kostolov, biskupských úradov, cirkevných škôl, teologických fakúlt či katolíckych univerzít. Ba možno práve tam na nás čaká v našich bratoch a sestrách.“   Bude dôležité vyjsť z územia, ktoré úzkoprso vytýčili lídri náboženských inštitúcií. Nespochybňujem ich prospešnosť. Tí, čo cítia duchovné obzory oveľa širšie, však nemajú chuť denne sa spútavať mocenskými hrami, spolitizovaným náboženstvom alebo posvätne dochuteným kultom osobnosti. Asi nerozumejú ani tomu, čo v úvode Theoblogov Anton Srholec píše ako kompliment na adresu Mira Kocúra: „Miluje cirkev.“  Napriek dobrým úmyslom to stále vyzerá na lásku selektívnu, mierne modlársku a s prívlastkom. Oslovenie tých anonymných „bratov a sestier“, ktorí nechcú mrhať energiu na polemiky o slovenskom katolicizme, bude vo virtuálnom svete (ešte viac ako v reálnom) nevďačnou prácou. 
Miro Kocúr: theoBlogy, Artforum, 2011.
Autor je publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite