Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tri údery Japonsku

.časopis .téma

Išinomaki, Kesennuma, Higaši Matsušima, Otsuči, Onagawa. Pre Európana exotické názvy miest, pre Japonca symboly najväčšej ničivej sily prírody, akú kedy zažil. Reportér .týždňa prináša svedectvo o pobreží Japonska po cunami.

Najprv prišlo 11. marca o 14.48 miestneho času zemetrasenie, krátko nato cunami, ktoré spôsobilo haváriu jadrovej elektrárne Fukušima. Tretia tragédia vytesnila v očiach svetovej verejnosti tú druhú, podstatnú, ktorá spustošila severovýchod Japonska. 
V čase zemetrasenia bol slovenský veľvyslanec v Japonsku Drahomír Štos v meste Niigata na severozápade krajiny, kde si pripomínali výročie zakladateľa alpského lyžovania v Japonsku, pôvodom zo Slovenska. „Vybehli sme von, strop jedálne v drevenom zrube padol. Mysleli sme si, že tým sa to skončilo. S hostiteľmi sme sa normálne rozlúčili. Vlaky nejazdili, tak nám dal guvernér auto. Išli sme polmetrovými závejmi snehu. Prvé správy o cunami prišli až večer,“ spomína Štos. Vzápätí nasledovalo úsilie skontaktovať našich občanov: v Japonsku žije dlhodobo asi 250 a krátkodobo asi 50 Slovákov. Problém v takýchto mimoriadnych situáciách však je, že naši občania nie sú povinní v zahraničí kontaktovať po prílete ambasádu. 
 
.dvadsaťpäť metrov vody
Má asi dvadsať rokov, doryšava odfarbené vlasy, volá sa Aya Sato a pracuje v meste Sendai, asi dve hodiny autom odtiaľto. Prišla sem, do Onagawy, aby navštívila babičku v nemocnici. Stojíme spoločne v nemom úžase asi na dvadsaťmetrovom svahu nad mestom. Za nami je nemocnica, do prvého poschodia ju nedávno zaplavila cunami. Tá tu dosiahla neuveriteľných 25 metrov. Aya si čupne a zapáli si cigaretu. „Príbuzní prežili. Bývajú oproti na kopci, kde cunami nedosiahla. Hnedý dom v diaľke, vidíte?“ ukazuje. Vidíme.
Pohľad na Onagawu, ktorá leží pod nami, však pripomína čosi medzi vojnou a filmom o vojne. Skôr však tú vojnu. Na strechu prevrátené autá, ktoré naplavila voda na strechy trojposchodových budov. Trosky, kam len oko dovidí. A medzitým čulý pracovný ruch: systematickí vojaci už odpratali trosky z ciest, elektrikári počas dvadsiatich minút, čo tu takmer bez slov stojíme, opravia sedem poničených stĺpov. Po výstrahe sem dorazila cunami asi o dvadsať minút. Polovica z 10-tisíc obyvateľov tohto mesta neprežila alebo sú nezvestní. Je to kruté, no neverili, že voda môže byť až taká vysoká. „Pred tridsiatimi rokmi sem prišla desaťmetrová cunami. Teraz si všetci mysleli, že to bude v pohode a neutekali tak vysoko,“ dodáva Aya. Neďaleko sa nachádza jadrová elektráreň Onagawa, po cunami odstavená a menej zasiahnutá než Fukušima. Aj keď, pri zemetrasení minulý štvrtok tam zaznamenali menší únik slabo rádioaktívnej vody. Japonológ Peter Bohov, s ktorým sme podnikli tento  1 500-kilometrový „trip“ z Tokia po severovýchode Japonska, bol kedysi v tejto elektrárni ako študent strednej školy v Tagaje na exkurzii. 
 
.hystéria 
Rozsah katastrofy je enormný. Podľa informácií v čase našej uzávierky si voda vyžiadala 12 608 obetí, polícia eviduje ďalších 15 703 nezvestných.  Vyše 28-tisíc domov je zničených (mnohé zmizli bez stopy v mori), 160-tisíc obyvateľov prefektúr Miyagi, Iwate a Fukušima naďalej býva v evakuačných centrách. Prehľadná mapa, ktorú 31. marca zverejnil  japonský denník The Daily Yomiuri, ukazuje čosi bez preháňania apokalyptické: cunami, ktorá mala na niektorých miestach až 25 metrov (predstavte si sedemposchodový panelák zdvihnutej hladiny mora) zaplavila husto obývané pobrežie týchto prefektúr v páse dlhom takmer 300 kilometrov do vnútrozemia do hĺbky tri, päť, na niektorých miestach až desať kilometrov. Nebyť účinného varovného systému – prostredníctvom médií, požiarnikov a výstrah v ampliónoch na stĺpoch elektrického vedenia – , ktorý obyvateľov varoval v predstihu desiatich, niekde dokonca tridsiatich minút, bol by počet obetí podstatne vyšší. Mnohí takto stihli ujsť na bezpečné vyvýšené miesto.
Tieto informácie sa však už v svetových ani domácich médiách príliš neobjavujú. „Hitom“ sa stala zdramatizovaná Fukušima, v prvých dňoch s reaktormi bez chladenia, neskôr s únikom radiácie do mora. To ona spôsobila hromadný útek cudzincov z tejto krajiny či evakuáciu obyvateľov v pásme 20 kilometrov okolo elektrárne. Najnovšie zatvára pred hrozbou z Japonska sto škôl Južná Kórea. Radiácia nás desí aj preto, lebo je neviditeľná, nedá sa zaznamenať zmyslami. Nespochybňujem jej hrozby, iba konštatujem, že opäť sa raz ukázalo, že hystéria narastá so vzdialenosťou od epicentra udalosti. Slovenský veľvyslanec v Tokiu Drahomír Štos aj vedec Martin Lukáč (pozri rozhovor v rámčeku), ktorý dnes ostal v meste Sendai ako jediný Slovák, mi potvrdili, že oveľa viac než oni boli a sú vydesení ich príbuzní a známi doma na Slovensku – diváci televíznych správ. Nezazlievajme to však médiám. Aj mnohí Japonci, s ktorými som hovoril, sa dnes zhodujú na tom, že vrcholní manažéri elektrárenskej spoločnosti TEPCO, ktorá prevádzkuje Fukušimu, hystériu sami spôsobovali tým, že nekomunikovali najmä v prvých dňoch s verejnosťou jasne a otvorene. V duchu japonských tradícií pracovali až do svojho úplného fyzického a psychického vyčerpania. Desať dní po cunami navštívili traja topmanažéri tejto spoločnosti evakuačné centrum v meste Koriyama, aby sa hlboko uklonili a ospravedlnili osobne každému obyvateľovi, ktorý bol evakuovaný z okolia elektrárne. Mlčiace, vážne tváre a sklonené pohľady vypovedajú samy za seba.
 
.lietajúci človek
Niečo tu nesedí, vravím si v duchu. Medzinárodné letisko Narita je takmer prázdne. Ešte absurdnejšie než po prílete je to potom o osem dní pred odletom: z jedného z najfrekventovanejších letísk vypravia medzi ôsmou večer a polnocou päť letov. Iba? Odletová hala je v prítmí, svieti každá druhá, možno tretia lampa. Pre odstavenú Fukušimu, ktorá dodávala krajine desať percent energie, sa všade šetrí, aj tu. Oficiálne odhady hovoria o šiestich tisícoch cudzincov, ktorí teraz z Japonska ušli. Neoficiálne sú rádovo vyššie. „Cudzinec sa po japonsky povie gajdžin, čo znamená zahraničný človek. Japonci teraz hovoria flydžin, lietajúci človek,“ smeje sa Peter Bohov, ktorý v tejto krajine päť rokov žil a ovláda jej jazyk do tej miery, že keď volal na recepciu hotela, tak ho považovali za Japonca zo severu. A pritom je to Slovák z juhu.
Asi budíme ako jediní „flajdžinovia“ pozornosť okolia. Len čo si kúpim z automatu, ktorý je tu na každom rohu, skvelú kávu v plechovke (v Japonsku je káva v plechovke, chladená alebo teplá, lepšia než káva v kaviarni), pricupitá k nám dvojica v uniforme. Zdvorilo sa ukláňajú, majú biele rukavice a bielu rúšku na tvári. Policajti chcú vedieť, kto sme a kam ideme. Nepýtajú však nijaké doklady, iba si čosi usilovne píšu do zošita. Prvý dojem: Japonci sú hrozne milí, no zrýchlení, všetko robia dvakrát rýchlejšie než mi je milé. Aj sa rýchlo a opakovane klaňajú. A stále sa akoby ospravedlňujú. Ani si to neuvedomíte a robíte to isté. Nikde inde na svete som nemal pocit, že môžem dať policajtovi veľkodušne najavo, že mu odpúšťam, že ma otravuje.
Večer ideme s Petrovým kamarátom, technikom televízie Takaharom Yoshitomom do rušnej štvrte Šindžuku. Cukríkové neóny, reklamy, davy mladých Japoncov. Slečny väčšinou neopísateľne oblečené a pomaľované: minisukne pol metra nad koleno, o dve čísla väčšie kožené čižmy, naopak, päť centimetrov pod. Nepôsobia však vyzývavo, skôr milo insitne. Takahara buď nemá z Fukušimy strach, alebo to aspoň dobre maskuje. Podobne ako všetci tí srdečne sa smejúci ľudia v reštaurácii okolo. Cez clonu z cigaretového dymu nevidno viac ako meter pred seba, kuchár ešte pridá dym z grilovaných kuracích stehienok. Takahara objednáva aj zeleninu. „Momentálne je bezpečná, o mesiac by som ju však už nejedol,“ hovorí. Samozrejmou cestou k rýchlej opitosti – obľúbenému stavu Japoncov ľubovoľného veku – je slabučká ryžová pálenka sake a celkom dobré točené pivo (prvý pivovar tu asi pred sto rokmi údajne vybudovali Česi). 
Takahara je vyštudovaný strojár a chemik, priniesol nám na ukážku schému štyroch reaktorov Fukušimy, ktorú vyťahuje z igelitky. Bojí sa, no neuteká. „Chcel by som nastúpiť na supervlak Šinkansen do Hakaty, čo je 1 100 kilometrov smerom na juh,“ smeje a vzápätí dodá vážnejšie: „Je Fukušima nebezpečná? – to sa pýtame teraz všetci. Neviem, vláda nedáva presné informácie. Spolieham sa, že neobetuje svojich ľudí. Informácie však filtruje, aby nevypukla panika.“ Zaťažkávacou skúškou energetiky bez Fukušimy bude leto, keď Tokio podľa jeho slov spotrebuje „nehorázne množstvo energie“ aj na klimatizácie či respirátory. Inak, jednou z dvoch obetí ďalšieho zemetrasenia na severe Japonska minulý štvrtok bola staršia pani, keď výpadok prúdu spôsobil odpojenie jej respirátora. Krajinu charakterizuje prestarnutá populácia: vlani prvýkrát po dlhom čase pribudlo obyvateľov. Nie je to však dané tým, že by sa narodilo viac detí, skôr sa starší (a na pomoc okolia odkázaní) ľudia dožívajú vyššieho veku. 
 
.cesta na sever
Vstávame o piatej, za brieždenia. Aj tak tu človek toho veľa nenaspí, menšie zemetrasenia sú každú noc. Centrum Tagaja ničím nepripomína katastrofu. Hranica medzi živou a mŕtvou časťou miest je neviditeľná a okamžitá: idete po rušnej ulici, ktorá sa z metra na meter odrazu vyprázdni, na okraji cesty sa objavia trosky a vraky áut pripomínajúce porozhadzované angličáky.
Smerujeme na Išinomaki. Obchádzame zákazy vjazdu, navigácia (iba v japončine) nás odkláňa na vedľajšie cestičky. Pri Minamisanriku prechádzame cez malebné zálivy, v ktorých sú maličké ostrovy porastené borovicami. Jeden z prírodných zázrakov Japonska do istej miery zachytil a rozbil hlavný nápor cunami. V Higaši Macušime vidíme „zátišia“ s autom prevráteným na streche v ryžovom poli. Ale aj železnicu, fóliovníky a motoristov trpezlivo čakajúcich v kilometrovom rade na prídel pätnástich litrov benzínu.
O 7.24 v Išinomaki fotografujem v ľudoprázdnom prístave hromady vrakov áut a poničené skladové haly, keď odrazu sa začína všetko triasť, plechy vydávajú čudné zvuky. Myslím si, že sa blíži lietadlo alebo veľký kamión. Po pár sekundách pochopím, že je zemetrasenie. Trvá asi pol minúty. Naskakujeme s Petrom do auta, zapíname rozhlas. Na všetkých staniciach hlásia, že práve bolo stredne silné zemetrasenie s epicentrom v Išinomaki. „Môže prísť polmetrové cunami,“ opakuje pokojným hlasom mužský hlas v rádiu. Utekáme, ale kam? Všade je rovina, kopec alebo vyšší bezpečný bod v nedohľadne. Podlieham panike viac než Japonci naokolo, ktorí sa prevážajú na bicykloch. Nič ich, zdá sa, nevyvedie z tempa. 
Opúšťame Išinomaki, opravená cesta vedie tesne popri mori. Zdá sa pokojné. Prechádzame cez zvláštne zvlnenú krajinu, podobnú som vidiel v severnom Írsku. Rybárske osady, reštaurácie, motely. Tu bývala jedna z turistických destinácií Japonska. Obraz skazy je všade rovnaký: na kopci nepoškodená krajina, údolia kompletne odplavené. Autá naplavené na strechách, dokonca medzi stromami v lese. Vchádzame do Kesennumy, kde vidíme čulý ruch. Ľudia sa spamätávajú a vracajú, aby odpratali trosky. Partia mladých čistí od nánosov bahna obchod s počítačmi a hudobnými  nosičmi. O pár metrov ďalej cez ulicu máva transparentom a volá zákazníkov majiteľ supermarketu 7/11. Aj keď je v ňom stále plno blata, doviezli a predávajú tovar: nápoje, onigiri (ryžové „hamburgery“ zabalené v liste z morských rias) a iné jedlá. Čo je pozoruhodné, nesnažia sa situáciu zneužiť a predávajú ho za nezmenené ceny. Podobne sa nikde nestretávame s fenoménom, typickým azda pre všetky ostatné oblasti po prírodnej katastrofe – s rabovaním.
Z Kesennumy smerujeme do Otsuči. Mŕtve mesto, ktoré okrem toho, že ho zmietla voda, ešte aj vyhorelo: vybuchli tu zásobníky plynu. Cesty však obranné sily stihli vyčistiť. Na niektorých domoch, prevrátených ako zápalkové škatuľky, vidíme červené kruhy. Znak záchranárov, že tu našli telá obetí. Stmieva sa. Na oblohe krúžia čierne vtáky, nad nimi vrtuľník. Nikde nikoho. Vtom sa spoza zákruty vynorí chlapec na bicykli. Niečo si vezie. Pozriem sa bližšie. Biela taška. Za jazdy sa mierne ukloní. Znak pozdravu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite