Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kamienky v mozaike slobody



.františek Mikloško .časopis .klub

Dňa 26. marca 2011 zomrel vo veku nedožitých 85 rokov života saleziánsky kňaz Anton Hlinka.

Už navždy zostane jednou z najvýraznejších exilových osobností v zápase o slobodu na Slovensku.

Bol intelektuál a náboženský spisovateľ. Ale v jednej chvíli zanechal vysokoškolskú katedru a išiel robiť „obyčajné“ veci pre dobro Slovenska. Bol to on, kto organizoval a zháňal financie na tajný prevoz náboženských kníh na Slovensko. Boli to vynaliezaví a odvážni holandskí protestanti, ktorých zaangažoval a ktorí vymysleli malú dodávku s dvojitými stenami a podlahou, v ktorej sa vozili slovenské náboženské knihy tlačené na Západe. Po celom Slovensku zase čakali odvážni ľudia, ktorí dali v pravú chvíľu k dispozícii svoju garáž, aby sa v nej nakrátko uschovali dovezené knihy. Zažil som raz takú akciu. Auto vošlo do malej garáže a všetci sme museli odísť von. Keď Holanďania skončili prácu a vyšli, a samozrejme, rýchlo odišli, v garáži zostalo asi pätnásť  veľkých vriec náboženskej literatúry. Takto to išlo po celé roky. Tak sa stalo, že napriek tomu, že v Československu 40 rokov nevychádzala žiadna náboženská literatúra, nebolo fary alebo veriacej rodiny, ktorá by nemala doma v knižnici knihy z Ríma. Počet takto prenášaných kníh sa odhaduje na státisíce. 
Tak to fungovalo, až kým nebolo prezradené tajomstvo týchto áut. Potom museli nastúpiť iné formy „pašovania“. Antonovi Hlinkovi pomáhali na Západe mnohí ľudia. Poznal som napríklad rodinu Höllerovcov z malej dedinky Much pri Kolíne nad Rýnom. Anton Hlinka tam istý čas pôsobil ako kaplán, a oni si ho natoľko obľúbili, že až do pádu komunizmu ho nezištne podporovali. V Mníchove bol zase obkolesený mladými študentmi, ktorí sem roky s nadšením chodili a sprostredkúvali informácie a pomoc medzi ním a Slovenskom. 


.hlas Ameriky

Anton Hlinka sa doma na Slovensku stal známy svojimi správami na Hlase Ameriky. Jeho dlhoročné pravidelné sobotné vstupy boli očakávanou udalosťou v celom Československu. Jeho správy boli zdrojom informácií a po celé tie roky zjednocovali a formovali ľudí v krajine a – povedzme to otvorene – mnohé akcie, ako napríklad púť na Velehrade v roku 1985 a najmä Sviečková manifestácia v marci 1988 by bez jeho oznamov a informácií nemohli byť také výrazné. Rovnako jeho informovanie o perzekúciách veriacich, o súdnych procesoch s náboženskými aktivistami napĺňali ľudí istotou, že na prenasledovaných sa nezabúda. Ľuďom to dodávalo nádej a povzbudenie. 
V tejto súvislosti nemožno nespomenúť ľudí, ktorí mu na Slovensku v jeho činnosti aktívne pomáhali. Osobitnú zásluhu má Ján Čarnogurský, ktorý Hlinkovi systematicky podával informácie.  Najskôr z domáceho telefónu, a keď mu ho zobrali, tak z telefónnych búdok v meste. Ale rovnako Ladislav Stromček, ktorý má medziiným zásluhu na tom, že reportáž zo Sviečkovej manifestácie Anton Hlinka vysielal v Hlase Ameriky ešte v ten istý marcový večer. A potom Anton Selecký, Július Brocka a ďalší. 
Okrem toho po celom svete na všetkých kontinentoch oboznamoval novinárov o prenasledovaní kresťanov v Československu. 

.miesto v dejinách

Anton Hlinka vyryl hlbokú brázdu aj svojimi knihami, ktoré boli písané pútavo a osobitým štýlom. V 70. a 80. rokoch napísal viac ako desať pôvodných diel. Spomeňme aspoň K širším obzorom, Cesty k nekonečnu, Svetlo z Lisiaux, Sila slabých a slabosť silných. Okrem vlastnej tvorby preložil, vydal alebo upravil ďalších vyše 30 kníh. Najznámejšie sú Carettova Púšť uprostred mesta, Pieseň o Bernadete od židovského autora Franza Werfela či dielo Josepha Ratzingera a Waltera Kaspera Viem, komu som uveril.   
Tak sa rodila sloboda na Slovensku. Vždy to boli konkrétni ľudia so svojimi konkrétnymi rozhodnutiami a príbehmi. Oni vytvorili mozaiku slobody a slávy tejto krajiny. Anton Hlinka mal a má v tomto príbehu slovenských dejín a zápase za slobodu nezastupiteľné miesto.  Patril do generácie slovenského exilu, ktorá musela ujsť pred komunizmom do slobodného sveta. Tam sa ich hlavnou úlohou stalo premýšľanie o  slobodnom a kultúrnom Slovensku. Mysliac v tejto chvíli na Antona Hlinku, myslíme na celú túto vzácnu generáciu ľudí. 

Autor je bývalý disident a dlhoročný poslanec slovenského parlamentu.  __________________________________________________ Hlinka odišiel do cudziny v roku 1951.  Bolo to v čase, keď sa nachádzal na nútených prácach v Česku a odchod do exilu mu odporučil jeho rehoľný predstavený.  Z komunistického Československa odchádzal ako 26-ročný. Mal za sebou krátke pôsobenie na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne, ale najmä silné zážitky spojené s nástupom komunizmu, s rušením kláštorov, hromadným zatýkaním a prvými perzekúciami.  V Taliansku, v Turíne a Ríme potom študoval filozofiu a psychológiu. Po štúdiách pôsobil ako docent filozofie vo Viedni, Kolíne nad Rýnom a v Katánii. Neskôr sa presunul do Mníchova, kde spolupracoval s Rádiom Slobodná Európa, Hlasom Ameriky a Rádiom Stefanus. Stal sa dôležitým hlasom slovenského antikomunizmu. 
V médiách, na akademickej pôde a v kňazskej službe zostal aj po roku 1990, keď sa vrátil na Slovensko. Niektoré jeho aktivity a najmä prezentované politické názory počas vlád Vladimíra Mečiara polarizovali verejnosť a čiastočne zatienili jeho pôsobenie pred rokom 1989.  Podarilo sa mu založiť Slovenskú katolícku akadémiu, stal sa profesorom filozofie a pôsobil na univerzitách v Bratislave, Nitre a v Trnave. Naďalej veľa písal a po roku 1994 mal pravidelné desaťminútové príhovory v Slovenskej televízii, venované najmä náboženským úvahám. V roku 1997 mu bol prezident Michal Kováč udelil Rád Andreja Hlinku I. triedy. Zomrel v Trenčíne. 


Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite