Inak, dosť ma vtedy štvalo, že ma volá Mirinko, neznášal som a neznášam zdrobneliny, preto sa nemôžem dívať na televíziu, keď tam varia a varia tam furt. Používajú také slová ako mäsko, papričky, zemiačky, olejík, minule jedna celebritka, prípadne celebritôčka použila výraz rezník, to ma úplne vytočilo a najradšej by som jej bol dal jednu po papuľke. Takže chápeš, že Mirinko mi liezol na nervy a nakoniec som to tete povedal, poprosil som ju, aby ma tak nevolala, že som už dospelý, tak ma začala volať Mirino, takže z blata do kaluže, ale s tým sa už nedalo nič robiť. Tá teta žila celý život na dedine, nejakým spôsobom sa zapojila aj do povstania, ukrývala zbrane, alebo čo a keď v päťdesiatych rokoch požiadala o dvestopäťdesiatpäťku, to bol ten príplatok pre tých, čo boli v povstaní, tak jej to zamietli s tým, že jej odbojová činnosť bola nedostatočná. To by bolo v poriadku. Sranda bola, že pod tým zamietnutím bol podpísaný chlapík, ktorý bol v tom čase šéfom Hlinkovej gardy v tej dedinke. Také boli časy, ako sa vraví. A pokiaľ ide o časy vojnové, tak to bolo tak, ako vždy hovorieval môj strýko, tetin manžel, ktorý bol v tej dedinke evanjelickým farárom. „Ako bolo počas frontu? Nuž – ráno Na stráž, večer Mor ho!“ Takže sa nesmieme čudovať, že naši ľudia sú takí prispôsobiví, veď nieže každých desať rokov zažili iný režim, ale dakedy aj niekoľkokrát za deň. To sa potom ťažko udržiava čistý štít. Tam u nás bola po šesťdesiatom ôsmom dvadsať rokov ruská armáda a keď v deväťdesiatom prvom odišli, pýtal som sa tamojšieho učiteľa, či sa im uľavilo a on povedal „A prečo? Veď naši ľudia s tými ruskými vojačikmi tak dobre vychádzali, zvykli sme si“. Takto sme si asi zvykli aj na Turkov, veď tí tu boli ešte dlhšie. Preto sa nám teraz tak páči ten turecký televízny seriál. Maj sa, Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.