Liberálny denník Süddeutsche Zeitung zhodnotil ministrovo správanie nasledovne: „Mnohí politici rastú s úradom. Občas to však funguje naopak. Vtedy sa scvrkáva úrad aj spolu s politikom.“ Predmetom kritiky nie je ani tak to, či je zdržanlivý postoj Nemecka správny, ale najmä fakt izolácie voči európskym spojencom a USA. Novinári opakovane pripomínajú, že exkancelár Schröder bol v odpore proti vojne v Iraku zajedno nielen s Rusmi, ale aj Francúzmi. Konzervatívny Frankfurter Allgemeine Zeitung nazval postup vlády diplomatickou katastrofou najväčších rozmerov a odsúdil ho s posmeškom, že Nemci dosiaľ OSN vyznávali ako „svetové náboženstvo multilateralizmu“. Podobne píše Die Welt o „obrovskej blamáži“ a o „izolacionistickej hlavatosti a strategickej zmätenosti“.
V kuloároch koluje chýr, že vysmievaný Westerwelle chcel dokonca v OSN ako jediný hlasovať proti, čo mu však vyhovorila kancelárka (obaja tento chýr dôrazne popierajú).
Zo Slovenska vyzerá takáto kritika pritvrdo – Nemci napokon vyjadrujú Američanom a Francúzom verbálnu podporu a sám Westerwelle od začiatku zdôrazňoval, že zasahujúce štáty konajú „z čestných motívov”. Čo je celkom iný slovník, aký sa používal za Schrödera, keď jeho ministerka prirovnala Busha k Hitlerovi.
Možno najväčším problémom Westerwelleho je, že vplyvní komentátori voči nemu ako ministrovi nemajú nijaký rešpekt. A za to si aj v tejto veci môže trochu sám: kým sa zdalo, že povstalci porazia Kaddáfího a vojenská intervencia neprichádza do úvahy, vzletne rečnil o demokratickom hnutí v Afrike a o tom, že Kaddáfí musí odísť. Keď sa kormidlo dejín otočilo, Westerwelle sa zľakol a aj s pohľadom na marcové krajinské voľby, v ktorých ide jeho FDP o vzkriesenie posledných známok života, zaradil spiatočku. Ale nie je vylúčené, že čoskoro všetci dajú jeho zdržanlivosti za pravdu.
V kuloároch koluje chýr, že vysmievaný Westerwelle chcel dokonca v OSN ako jediný hlasovať proti, čo mu však vyhovorila kancelárka (obaja tento chýr dôrazne popierajú).
Zo Slovenska vyzerá takáto kritika pritvrdo – Nemci napokon vyjadrujú Američanom a Francúzom verbálnu podporu a sám Westerwelle od začiatku zdôrazňoval, že zasahujúce štáty konajú „z čestných motívov”. Čo je celkom iný slovník, aký sa používal za Schrödera, keď jeho ministerka prirovnala Busha k Hitlerovi.
Možno najväčším problémom Westerwelleho je, že vplyvní komentátori voči nemu ako ministrovi nemajú nijaký rešpekt. A za to si aj v tejto veci môže trochu sám: kým sa zdalo, že povstalci porazia Kaddáfího a vojenská intervencia neprichádza do úvahy, vzletne rečnil o demokratickom hnutí v Afrike a o tom, že Kaddáfí musí odísť. Keď sa kormidlo dejín otočilo, Westerwelle sa zľakol a aj s pohľadom na marcové krajinské voľby, v ktorých ide jeho FDP o vzkriesenie posledných známok života, zaradil spiatočku. Ale nie je vylúčené, že čoskoro všetci dajú jeho zdržanlivosti za pravdu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.