Aký plamenný život mal na mysli Bachelard? Predovšetkým život ponorený v knihách, v štúdiu, v textoch – v tomto laboratóriu humanitného vedca. Keď sa dnes vraví o kríze vysokého školstva, keď sa hľadajú nové a nové riešenia (mediálny tlak sa pritom stupňuje viac ako apel na zmenu kontrolných mechanizmov než ako stimulácia samotných univerzít), obchádza sa v diskusii o hodnote humanitného vzdelania zopár nuáns, bez ktorých by boli tieto disciplíny len zmechanizovaným procesom získavania a udržiavania statusu akreditovaného odboru. Mám predovšetkým na mysli prácu pedagógov a študentov, ktorú principiálne netreba scientometricky vykazovať, nemá zmysel ju bodovať, nevšíma si ju nijaká akreditačná komisia (ani ju nemôže zohľadniť). A predsa je to činnosť, bez ktorej (ak ju opustia) budú humanitné disciplíny postupne vymierať.
Tou „tajuplnou“ činnosťou nie je nič iné ako spoločné čítania textov, analýzy diel, prekladové semináre, sedenia nad knihami, ktoré provokujú myslenie, aby nezotrvávalo v strnulosti.
.čo nemožno zohľadniť
Zohľadňujú sa dôležité výstupy (články v karentovaných časopisoch, v kolektívnych monografiách, všetko právom). No ak sa niekto pýta na skvalitňovanie vysokého školstva, nepomôžu tu iba kvantitatívne metódy. Ale to všetci vieme. Ono skvalitňovanie je tak trochu žargón, politicky a mediálne úspešné slovo, za výzvou ktorého sa skrýva nejasná predstava až zízajúca prázdnota – nik nevie presne povedať, akými prostriedkami je možno skvalitnenie dosiahnuť zvonku či zhora. Inými slovami, odpoveď na zvyšovanie kvality musí prísť z druhej strany a nemá to byť odpoveď verbalizovaná, ale performatívna (konajúca). Samozrejme, laboratóriá humanitných vied (čítania kníh) neprinášajú z hľadiska kvantity škole nijaké „hmatateľné“ body (kvantitatívne plusy). Frustrované odbory na pokraji zániku, zaťažené čoraz rozsiahlejšou administratívou a zháňaním sa po veľkých európskych projektoch nemajú často chuť, čas, ani energiu vytvoriť si priestor na tieto nesmierne dôležité stretnutia. A preto upadajú. Preto zanikajú.
Bachelardov poukaz na jeho plamenný život sa netýkal len jeho individuálneho štúdia textov, ktorým sa v tom čase venoval. Veľa diskutoval s inými, písal množstvo listov vedcom, básnikom, literátom. Je napríklad zaujímavé čítať jeho listy adresované Louisovi Guillaumovi, v ktorých obaja diskutujú o pasážach z nových Guillaumových a iných kníh. A práve tie listy dokážu čímsi zaujať. Kedysi sa takéto listy písali častejšie, bolo to akosi bežné a v mnohom k tomu patril papier, atrament a čas, kým sa list dostal do rúk adresáta. Čo je dôležitejšie, listy sa nedali vykazovať ako publikačná činnosť. A predsa zohrávali dôležitú rolu v životoch ich pisateľov. To, že ich dnes už píšeme menej, ešte neznamená, že sa vytratila obsahovosť, ktorú zabezpečoval tento spôsob spoločného záujmu o vec. Dnes sa totiž stretávame nad knihami priamo, osobne. Nie je to pracovná schôdza, ktorá plní úlohu operatívneho stretnutia na riešenie problémov, ktoré sa týkajú zabezpečenia chodu inštitúcie. Je to viac, je to samotná veda a štúdium. Toto je plamenný život, bez ktorého sa budú humanitné disciplíny len smutne prizerať svojmu postupnému rozpadu.
.preč s nostalgiou
Nariekať nad rozliatym mliekom sa neoplatí. Humanitným vedám už boli viacnásobne adresované kritické ohlasy na to, že sa príliš snažia dobehnúť a prispôsobiť prírodným vedám, ktoré omnoho jednoduchšie uspejú v konkurenčnom boji, ktoré sa viac uplatňujú v praxi a ktoré napokon vykazujú kvantitatívne výraznejšie výsledky. Napriek tejto kritike sa o to mnohé katedry naďalej pokúšajú, a vôbec neprekvapuje, že tieto pokusy často stroskotávajú.
Cesta humanitných disciplín je odlišná. Špičkové tímy týchto vedcov a pedagógov nás musia presvedčiť, že im naozaj ide o vec. Ak to neurobia, potom dnes humanitným vedcom hrozí tragické faustovstvo – nie faustovstvo kníh, ale kancelárskeho papiera. Mefistofeles len trochu zmenil ponuku.
Autor je vysokoškolský pedagóg
Tou „tajuplnou“ činnosťou nie je nič iné ako spoločné čítania textov, analýzy diel, prekladové semináre, sedenia nad knihami, ktoré provokujú myslenie, aby nezotrvávalo v strnulosti.
.čo nemožno zohľadniť
Zohľadňujú sa dôležité výstupy (články v karentovaných časopisoch, v kolektívnych monografiách, všetko právom). No ak sa niekto pýta na skvalitňovanie vysokého školstva, nepomôžu tu iba kvantitatívne metódy. Ale to všetci vieme. Ono skvalitňovanie je tak trochu žargón, politicky a mediálne úspešné slovo, za výzvou ktorého sa skrýva nejasná predstava až zízajúca prázdnota – nik nevie presne povedať, akými prostriedkami je možno skvalitnenie dosiahnuť zvonku či zhora. Inými slovami, odpoveď na zvyšovanie kvality musí prísť z druhej strany a nemá to byť odpoveď verbalizovaná, ale performatívna (konajúca). Samozrejme, laboratóriá humanitných vied (čítania kníh) neprinášajú z hľadiska kvantity škole nijaké „hmatateľné“ body (kvantitatívne plusy). Frustrované odbory na pokraji zániku, zaťažené čoraz rozsiahlejšou administratívou a zháňaním sa po veľkých európskych projektoch nemajú často chuť, čas, ani energiu vytvoriť si priestor na tieto nesmierne dôležité stretnutia. A preto upadajú. Preto zanikajú.
Bachelardov poukaz na jeho plamenný život sa netýkal len jeho individuálneho štúdia textov, ktorým sa v tom čase venoval. Veľa diskutoval s inými, písal množstvo listov vedcom, básnikom, literátom. Je napríklad zaujímavé čítať jeho listy adresované Louisovi Guillaumovi, v ktorých obaja diskutujú o pasážach z nových Guillaumových a iných kníh. A práve tie listy dokážu čímsi zaujať. Kedysi sa takéto listy písali častejšie, bolo to akosi bežné a v mnohom k tomu patril papier, atrament a čas, kým sa list dostal do rúk adresáta. Čo je dôležitejšie, listy sa nedali vykazovať ako publikačná činnosť. A predsa zohrávali dôležitú rolu v životoch ich pisateľov. To, že ich dnes už píšeme menej, ešte neznamená, že sa vytratila obsahovosť, ktorú zabezpečoval tento spôsob spoločného záujmu o vec. Dnes sa totiž stretávame nad knihami priamo, osobne. Nie je to pracovná schôdza, ktorá plní úlohu operatívneho stretnutia na riešenie problémov, ktoré sa týkajú zabezpečenia chodu inštitúcie. Je to viac, je to samotná veda a štúdium. Toto je plamenný život, bez ktorého sa budú humanitné disciplíny len smutne prizerať svojmu postupnému rozpadu.
.preč s nostalgiou
Nariekať nad rozliatym mliekom sa neoplatí. Humanitným vedám už boli viacnásobne adresované kritické ohlasy na to, že sa príliš snažia dobehnúť a prispôsobiť prírodným vedám, ktoré omnoho jednoduchšie uspejú v konkurenčnom boji, ktoré sa viac uplatňujú v praxi a ktoré napokon vykazujú kvantitatívne výraznejšie výsledky. Napriek tejto kritike sa o to mnohé katedry naďalej pokúšajú, a vôbec neprekvapuje, že tieto pokusy často stroskotávajú.
Cesta humanitných disciplín je odlišná. Špičkové tímy týchto vedcov a pedagógov nás musia presvedčiť, že im naozaj ide o vec. Ak to neurobia, potom dnes humanitným vedcom hrozí tragické faustovstvo – nie faustovstvo kníh, ale kancelárskeho papiera. Mefistofeles len trochu zmenil ponuku.
Autor je vysokoškolský pedagóg
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.