Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Kto zradil Krista

.benedikt XVI. .časopis .klub

Pápež pred pár týždňami vydal druhý diel svojej knihy o Ježišovi Nazaretskom. Exkluzívne prinášame úryvky z knihy.

.pochopiteľne, že proroctvo o zrade vyvolá medzi učeníkmi obavu, ale aj zvedavosť. „Jeden z jeho učeníkov, ten, ktorého Ježiš miloval, bol celkom pri Ježišovej hrudi. Jemu dal Šimon Peter znak, aby sa opýtal: „Kto je to, o kom hovorí?“ On sa naklonil k Ježišovej hrudi a spýtal sa: „Pane, kto je to?“ Ježiš odpovedal: „Ten, komu podám namočenú smidku.“ (Ján 13: 23 – 26).
Ježišova odpoveď je pomerne jednoznačná. A predsa evanjelista hovorí, že učeníci nepochopili, koho tými slovami myslel. Preto musíme predpokladať, že Ján až spätne dodal Pánovej odpovedi tú zrozumiteľnosť, ktorá jej v danej chvíli chýbala. Na správnu stopu nás privádza Ján v 13. kapitole, 18. verši. Tam totiž Ježiš hovorí: „Ja viem, koho som si vyvolil, ale má sa splniť Písmo: „Ten, ktorý je môj chlieb, zdvihol proti mne pätu.“ (Porovnaj Žalm 41:9; Žalm 55:13.) Toto je klasický spôsob Ježišovho rozprávania: o tom, čo ho čaká, hovorí slovami Písma, a tak tie udalosti umiestňuje do rámca Božej logiky, do rámca logiky dejín spásy.
Ján v tejto pasáži namiesto slova, ktoré v gréckej Biblii znamená „jedenie“, volí slovo trogein, ktoré Ježiš používa pri vysvetľovaní Eucharistie, „jedení“ jeho tela a krvi. A tak vrhá verš žalmu prorocký tieň na evanjelistov deň, deň slávenia Eucharistie, a na cirkev všetkých čias: Judášova zrada nie je posledná, ktorú Ježiš musí zniesť.
Ježišovo utrpenie a jeho zápas so smrťou pokračuje do konca sveta, ako sa vyjadril aj Blaise Pascal. Môžeme to povedať aj naopak: Ježiš v tejto hodine prijal na seba zradu z každej éry, bolesť zapríčinenú zradou v každej ére, pretrpel úzkosť histórie až do trpkého konca.

.záhada zrady
Ján neponúka psychologické vysvetlenie Judášovho správania. Jediný náznak, ktorý vyslovuje, spomína, že Judáš načrel do peniazov učeníkov, ktoré mu boli zverené (12:6). V 13. kapitole evanjelista k tejto téme len lakonicky podotýka: „A hneď po tejto smidke vošiel do neho satan.“ (13:27)
Ján nám neponúka nijaké psychologické vysvetlenie toho, čo sa vtedy Judášovi stalo. Vysvetlil to tak, že Judáša niečo ovládlo, niečo mimo neho. Kto odmietne priateľstvo s Ježišom, odhodí jeho „ľahké jarmo“, nedosiahne slobodu, nestane sa slobodnejším, ale podrobí sa iným silám. Inými slovami, taký človek zradí toto priateľstvo, pretože sa ho zmocnila iná sila, voči ktorej sa otvoril.
Svetlo, ktorým do Judášovej duše zasvietil Ježiš, však v nej celkom nevyhaslo. Judáš sa dokonca pokúsil o obrátenie – priznal tým, ktorí si ho najali, že zhrešil. Pokúsil sa Ježiša zachrániť, vrátil aj peniaze (Matúš 27:3 – 5 ). Všetko čisté a vznešené, čo dostal od Ježiša, mu zostalo vpísané v duši a nemohol na to zabudnúť.
Jeho druhá tragédia – po zrade – však spočívala v tom, že už nemohol veriť v odpustenie. Jeho výčitky svedomia sa zmenili na zúfalstvo. Videl len seba a svoju temnotu, nevidel Ježišovo svetlo, ktoré aj takúto temnotu prekonáva. Na Judášovom príklade vidíme ten nesprávny typ výčitiek svedomia. Vidíme ľútosť, ktorá sa síce prejaví, no nie je schopná dúfať, je deštruktívna a nie je ani len úprimná. Úprimná ľútosť sa totiž spája s istotou nádeje zrodenej z viery vo vyššiu moc svetla, ktoré sa stalo telom v Ježišovi.

.datovanie poslednej večere
Štvrtok večer: posledná večera Ježiša s učeníkmi, ale nie jedlo Paschy. Piatok: predvečer sviatku, nie samotný sviatok, proces a poprava. Sobota: odpočívanie v hrobke. Nedeľa: vzkriesenie. Podľa tejto chronológie zomiera Ježiš vo chvíli, keď v Chráme zabíjajú veľkonočné baránky. Ježiš umiera ako skutočný baránok.
Teologicky významná súvislosť medzi Ježišovou smrťou a zabíjaním veľkonočných baránkov viedla mnohých učencov k tomu, aby Jánovu chronológiu vyhlásili za čisto teologickú. Podľa nich Ján skutočnú chronológiu pozmenil, aby vytvoril túto teologickú súvislosť, ktorá, to treba priznať, sa v Evanjeliách explicitne neuvádza. Dnes je však čoraz jasnejšie, že Jánova chronológia je historicky pravdepodobnejšia než chronológia synoptických evanjelií.
No musíme sa opýtať, čo bola Posledná večera. A ako sa vlastne spojila so sviatkom Paschy? Odpoveď, ktorú ponúka Meier, je prostá a v mnohých ohľadoch presvedčivá: Ježiš vedel, že umrie. Vedel, že už nikdy nebude jesť večeru Paschy. Preto povolal učeníkov na mimoriadnu Poslednú večeru, ktorá sa neriadila žiadnym konkrétnym židovským obradom, ale predstavovala jeho rozlúčku. Počas tej večere im dal niečo nové, sám seba ako skutočného baránka, a tak zaviedol vlastnú Paschu.
Jedno je jasné už z ranej tradície: táto rozlúčka nebola starou Paschou, ale novou. Aj jedlo, ktoré jedol Ježiš s dvanástimi, nebolo tradičným jedlom Paschy rešpektujúcim rituálne predpisy judaizmu. No zo spätného pohľadu je súvislosť Paschy s Ježišovou smrťou a vzkriesením jasná. Bola to Ježišova Pascha. A v tomto zmysle Paschu slávil i neslávil: staré rituály sa dodržať nemohli, pretože až nastal ich čas, Ježiš bol už mŕtvy. Lenže daroval sám seba, a tak vlastne Paschu oslávil. Staré nezrušil, len tomu pridal nový význam.

.ježiš pred Pilátom
V Jánovi 18: 34 – 35 je jasne uvedené, že Pilát na základe informácie o Ježišovej posadnutosti nedospel k ničomu, čo by hovorilo o Ježišovom zločine. Rímsky zástupca nevedel o ničom, čo by predstavovalo ohrozenie zákona a poriadku. Obvinenie vyslovil Ježišov ľud, autorita Chrámu. Piláta zrejme ohromilo, že Ježišovi súkmeňovci sa predstavujú ako obrancovia Ríma, pritom nič, čo povedali, nenaznačovalo, že na obranu Ríma treba niečo urobiť.
Ale počas výsluchu prichádza dramatický moment: Ježišovo priznanie. Na otázku Piláta, či je kráľom, Ježiš odpovedá: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“ (Jn 18:37). Ježiš predtým povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.“ (18:36)
Týmito slovami Ježiš vytvoril nový pojem kraľovania a kráľovstva a ukázal ho Pilátovi, zástupcovi svetskej moci. Čo si má o tom myslieť Pilát? A čo si o tom máme myslieť my? Je tento nový pojem len fantáziou, ktorú môžeme ignorovať? Alebo sa nejako vzťahuje aj na nás?
Okrem tohto jasného vymedzenia nového pojmu kráľovstva (kráľovstva bez boja a bez moci na Zemi) Ježiš zavádza pozitívnu ideu, ktorou vysvetľuje povahu a konkrétny charakter moci tohto kráľovstva: pravdu. Pilát počas dialógu nastolil ďalšiu ideu, ideu, ktorá pochádzala z jeho sveta a bežne sa spájala s „kráľovstvom“: moc, autoritu. Vládnutie si vyžaduje moc, definuje ju. Ježiš však podstatu svojho kraľovania definuje pravdou. Je pravda politická kategória? Alebo nemá Ježišovo „kráľovstvo“ nič spoločné s politikou? K akému usporiadaniu patrí? Ak zakladá Ježiš svoj pojem kraľovania a kráľovstva na základnej kategórii pravdy, tak potom je úplne logické, že sa ho pragmatik Pilát pýta: „Čo je pravda?“ (18:38)
Túto otázku si kladie aj moderná politická teória: môže politika prijať pravdu ako štrukturálnu kategóriu? Alebo sa musí pravda, ako niečo nedosiahnuteľné, ponechať vo sfére subjektívneho a jej miesto má zaujať snaha o dosahovanie mieru a spravodlivosti všetkými nástrojmi, ktoré sú dostupné moci? Ak sa politika opiera o pravdu, nestáva sa, vzhľadom na nemožnosť dosiahnutia konsenzu o pravde, nástrojom konkrétnych tradícií, ktoré sú v skutočnosti len formami udržiavania moci?
No čo sa stane, ak pravda nič neznamená? Aká spravodlivosť je potom možná? Nemali by jestvovať spoločné kritériá, ktoré zaručia skutočnú spravodlivosť pre všetkých – kritériá nezávislé od meniacich sa názorov a lobingu? Nie je vari pravda, že veľké diktatúry sa živili mocou ideologickej lži a že iba pravda bola schopná priniesť slobodu?...
Vo svete sa znovu a znovu takmer neoddeliteľne mieša pravda a omyl, pravda a nepravda. Pravda, tá jedna Pravda vo všetkej svojej vznešenosti a čistote sa neobjavuje. Svet je „pravdivý“ do tej miery, do akej odráža Boha: tvorivú logiku a večný rozum, ktorý ho zrodil. A stáva sa tým pravdivejší, čím bližšie sa dostáva k Bohu. Človek sa stáva pravdivým, stáva sa samým sebou, keď dorastá na Boží obraz. Až potom dosahuje svoju skutočnú podstatu. Boh je tá skutočnosť, ktorá dáva bytie a zrozumiteľnosť.
V Kristovi Boh vstúpil do sveta a nastolil kritérium pravdy uprostred histórie. Pravda je vo svete navonok bezmocná, tak ako bol Kristus podľa noriem sveta bezmocný: nemal légie a bol ukrižovaný. A predsa bol vo svojej bezmocnosti mocný: len tak sa znovu a znovu pravda stáva mocou.

.mesiášska postava Barabáša
Barabáš („syn otca“) je v istom zmysle mesiášskou postavou. V ponuke amnestie pri príležitosti Paschy sa tu objavujú dve interpretácie mesiášskej nádeje. Z hľadiska rímskeho práva ide o prípad dvoch zločincov usvedčených z toho istého zločinu: dvoch rebelov proti Pax Romana. Je jasné, že Pilát by dal prednosť nenásilnému „fanatikovi“, za akého pokladá Ježiša. Lenže dav a chrámoví kňazi majú iné kategórie. Ak sa chrámová aristokracia ocitla v takej pozícii, že cítila nutkanie vyhlásiť: „Nemáme kráľa, iba cisára!“ (Jn 19:15), len to vyzerá ako odmietnutie mesiášskej nádeje Izraela. Myslia tým: „Nemáme tohto kráľa.“ Chceli by svoj problém riešiť iným spôsobom. A ľudstvo bude znovu a znovu konfrontované s rovnakou voľbou: povedať áno Bohu, ktorý pôsobí len mocou pravdy a lásky, alebo budovať na niečom hmatateľnom a konkrétnom – na násilí.
Ježišovi nasledovníci sa na mieste súdu neobjavujú, nie sú tam, pretože ich zadržal strach. No nie sú tam aj v tom zmysle, že sa masovo neukážu. Ich hlas zaznie v deň Letníc, v Petrovej kázni, ktorá „zatne do srdca“ presne tým, ktorí predtým podporovali Barabáša. Na otázku „Čo máme robiť, bratia?“ dostanú odpoveď: „Robte pokánie.“ To znamená, obnovte a premeňte svoje zmýšľanie a konanie (porovnaj Skutky 2:37 – 38). Toto je výzva, ktorá by nám na pozadí scény s Barabášom a jej mnohých repríz v priebehu celých dejín mala otvoriť srdcia a zmeniť život.

Autor je rímsky biskup. Úryvky z druhého dielu knihy Ježiš Nazaretský vychádzajú v spolupráci s americkým časopisom First Things. Slovenský preklad knihy by mal vyjsť v máji tohto roku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite