Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tri recenzie

.časopis .ostatné

FILM Decká sú v pohode Réžia: Lisa Cholodenko
Príbeh o Jules (Julianne Moorová) a Nic (Annette Beningová), lesbickom páre, ktorý vychováva tínedžerov Joni (Mia Wasikowska) a Lasera (Josh Hutcherson). Pedantská lekárka Nic je biologickou mamou usilovnej a bystrej Joni. Laser svojou neistotou viac pripomína vlastnú mamu Jules, ktorá už vystriedala niekoľko profesií a aktuálne začína podnikať v oblasti záhradnej architektúry. Laser zatúži spoznať biologického otca a nahovorí sestru, aby ho kontaktovali. Dvojica si s uvoľneným majiteľom reštaurácie Paulom (Mark Ruffalo) porozumie a ich stretnutia začnú zasahovať do života celej rodiny. Filmy s tematikou homosexuality sa obvykle sústredia na predsudky, ktorým sú vystavení inak sexuálne orientovaní jedinci. Tvorcovia filmu Decká sú v pohode sa zamerali na problémy, ktorým čelí vzťah medzi hlavnými postavami. A práve zobrazovaním lesbického partnerstva ako bežného spolužitia s „normálnymi“ radosťami a starosťami je ich film veľmi sympatický. Vývoj zápletky je vzhľadom na pomerne neobvyklý motív ťažšie predvídateľný a chvíľami dokáže príjemne prekvapiť. Sympatie si získa i realistické finále a precízne vykreslené postavy s logickými motiváciami. Režisérka nakrútila emocionálne vypäté scény bez pátosu, dramatické momenty krásne odľahčuje humornými vsuvkami. Na autentickom vyznení filmu majú leví podiel herci. Annette Beningová majstrovsky stvárnila Nicin perfekcionizmus, Julianne Moorová je v role spontánnej Jules očarujúca a charizmatický Mark Ruffalo sa presvedčivo vtelil do postavy pôžitkára Paula. Snímka Decká sú v pohode je nenápadným nezávislým filmom, ktorý by však kvôli príjemne odľahčenému pohľadu na vážne témy, iskrivým dialógom a autentickým hereckým výkonom určite nemal zapadnúť.
.ľuba Heinzlová

KNIHA Peter Macsovszky: Mykať kostlivcami
DAS, 2010
„Nechcem byť sudcom tohto sveta, ale mne nepomôže, keď zavriem oči. Ja tie svinstvá vidím naďalej," povzdychne si Šimon, slovenský občan potĺkajúci sa amsterdamskými putikami. Rozpráva sa sám so sebou, trpí vnútornou „samomluvou", ktorej výrony si zapisuje do zápisníka – pohráva sa totiž s myšlienkou, že raz napíše román. Šimon blúdi, stráca sa, uniká (aj z rodnej krajiny unikol), pije pivo a jenever (holandská obdoba borovičky), je „papierovým matrózom" na suchej zemi. Peter Macsovszky vložil do Šimonových úvah existenciálnu skepsu a mizantropický cynizmus, ktorý za fasádami domov, inštitúcií aj ľudských tvárí cíti prázdnotu, lož a hnilobu zomierania. Šimon sa presúva z krčmy do krčmy, v mysli sa točí okolo vlastných neistôt a úzkostí, vracia sa (v myšlienkach) do minulosti, k rodičom, k stretnutiu so svojou manželkou Estrellou, k cestám do Káhiry, Turecka, Madridu a Ríma, no vždy skončí sklamaný sám zo seba v deprimujúcich alkoholických dumkách. Kostlivci minulosti aj prítomnosti sa preberajú k životu a mykajú sa ako talizmany na spätných zrkadlách taxíkov. Kniha vyšla vo vydavateľstve Drewo a srd, ktoré sa špecializuje hlavne na poéziu. Aj Mykať kostlivcami je kniha poetická, napísaná presným, čistým, metaforicky bohatým jazykom. Čítanie je vďaka tomu síce deprimujúcim a temným, no zároveň silným a pôsobivým zážitkom. So Šimonom blúdime v temnotách, bojíme sa o neho aj o seba, no nádeje na svetlo sa zatiaľ celkom nevzdávame.
.jk

DIVADLO Gazdova krv
Divadlo Astorka
Hry Armagedon na Grbe a Macocha, ktoré Rudolf Sloboda začiatkom 90. rokov napísal pre divadlo Astorka, boli udalosťami. Ťažko uchopiteľný, no vyhľadávaný a obľúbený spisovateľ našiel divadlo, ktoré mu rozumie. Preto je pochopiteľné, keď sa Astorka k „svojmu" Slobodovi vrátila. Rudolf Sloboda však už nie je autorom, ale postavou a témou. Ondrej Šulaj napísal Gazdovu krv podľa vlastných slov „zo všetkých Slobodových textov, ktoré som čítal a zostali mi v pamäti" a zároveň „zo všetkého, čo o ňom viem, tuším alebo sa aj mylne domnievam." Napriek tomu je v Gazdovej krvi najviac epizód z posledných dvoch Slobodových kníh Krv a Jeseň a z posledných rokov jeho života. Inscenáciu tvorí reťaz slobodovských scénok, ktoré spejú k pointe len plynutím samotného života. Čechov by také divadlo nenapísal, Sloboda však takto komponoval väčšinu svojich kníh. Vidíme tak Gazdu (výborný Miro Noga, ktorý Ruda Slobodu v niektorých momentoch prestal hrať, ale jednoducho sa doňho prevtelil), premýšľajúceho o existenciálnych hlbinách, jeho psychicky chorú manželku (Szidi Tóbiás nezneužíva komický potenciál svojej postavy, zostáva zdržanlivá, a preto uveriteľná), alkohol milujúcu matku Kláru (miestami až priveľmi komická Zita Furková), dcéru (s postavou zápasiaca Rebeka Poláková) a vysnívanú Číňanku (vcelku uspokojivá Petra Vajdová). Slobodovské smrteľne vážne a zároveň komické sentencie, situačný humor a zromantizované finále pripomenú veľkého spisovateľa dojímavo, vtipne a láskavo (režisérom je Juraj Nvota). Príjemne plynúca inscenácia. Nedrása, neznepokojuje. Ale mohla by.
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite