.slávnostná čaša sektu, v ruke čerstvo nadobudnutý cestovný pas Maďarskej republiky (onedlho iba Maďarska), k tomu certifikát o príslušnosti k vlasti s uvedením mena, dátumu a miesta narodenia a vyobrazením svätého Štefana: takto prijali dvojaké občianstvo zo dve-tri desiatky Csángóov, bez výnimky oblečených v tradičnom kroji.
Mnohí s neskrývaným dojatím, až slzami v očiach. Niet sa čo čudovať. Títo ľudkovia sa vynorili akoby z hlbín minulosti. Nejde iba o takmer tisíckilometrovú vzdialenosť, ktorú museli kvôli tomuto dňu prekonať z oblasti kdesi na rumunsko-moldavskom pomedzí, kde žijú tisíc rokov. Ich predkovia sa tam usadili po obsadení Karpatskej kotliny, kde strážili východné hranice – aj počas nájazdov Tatárov. Mnohí Sikulovia, ktorí sa takisto hlásia k maďarskému národu a dnes obývajú hlbšie vnútrozemie Rumunska, sa na územie Csángóov vysťahovali práve vtedy.
Paradoxne, Csángóföld, ako sa toto územie po maďarsky nazýva, nikdy nebol súčasťou Uhorska. Orbánov zákon o štátnom občianstve je však veľkorysý: obsahuje klauzulu, ktorá umožňuje výnimku a Csángóovia ako jediní nemusia mať predkov z Uhorska. Stačí, ak svoj maďarský pôvod osvedčia na základe rodného listu (čiže priezviska predkov) alebo osvedčenia o návšteve školy s vyučovacím jazykom maďarským (také sa však na území Csángóov nevyskytujú). Zdá sa, že Budapešť je voči prinavrátivším sa súkmeňovcom tolerantná aj v otázke ovládania jazyka. Parafrázujúc nášho baťka Vajanského, práve táto najsuchšia a najvzdialenejšia ratolesť národa maďarského dostala privilégium prevziať občianstvo na Budatínskom hrade. Tri dni predtým sa tejto cti dostalo chorvátskym Maďarom v Moháči (bitka v roku 1526, pamätáte si?), deň predtým vojvodinským a sedmohradským Maďarom v Subotici, Koloszvári a Csíkszerede. Títo všetci v slávnostnom sľube prisahali, že Maďarsko považujú za svoju vlasť, že budú jeho vernými občanmi a budú ho brániť a slúžiť mu.
„Csángóovia sú dôkazom toho, že úsilie národov, ktoré ich obklopujú a chceli ich asimilovať, zlyhalo,“ predstúpi pred čerstvých spoluobčanov rovnako dojatý starosta prvého budapeštianskeho obvodu Budavár Gábor Tamáš Nagy, ktorý by rád urobil z 21. storočia storočie Maďarov. Pekná úvaha, len sa treba opýtať aj Číňanov alebo Arabov (nehovoriac o Slovákoch).
Potiaľ pátos chvíle. A realita? Trochu bizarná. Anton Kompót prišiel dnes do Budapešti spoločne s ďalšími dvanástimi Csangóami z obce Frumoasa. Presnejšie, nemusel nikam jazdiť: v Budapešti žije od roku 2000, keď sem prišiel za prácou. „Občas žijem tu, občas doma,“ hovorí ďalší Csangó, Gyula Kompót z obce Balcani a pokračuje: „V rokoch 1991 až 2009 som striedavo žil v Maďarsku a v Rumunsku, potom som pracoval v Nemecku a v Rakúsku. Po maďarsky som sa naučil až tu v Budapešti.“
Menej pragmaticky pôsobí etnografka a poetka Laura Iancu z najvýchodnejšej dediny, obývanej Maďarmi, s prostým názvom Magyarfalu (Maďarská dedina), po rumunsky Arini: „Vždy som túžila po tomto okamihu. Pre nás je to iné, ako pre ostatných obyvateľov Karpatskej kotliny, my ani naši predkovia sme nikdy neboli občanmi Maďarska. Je to pre nás historická chvíľa, skoro nepochopiteľná.“ Ekonóm Pál Istók z obce Klézse sa zamýšľa aj nad historickou úlohou Csángóov, ktorí prinášali uhorským kráľom z východných hraníc iba zlé správy. „Máme konečne dobrú správu., Prežili sme stáročia a chceme patriť k maďarskému národu,“ povie Istók a odkráča do historickej sály radnice, na chlebíčky s pikantnou salámou a pagáčiky.
.orbánov svet
Ešte prv než prví Csángóovia odprisahali vernosť Maďarsku, sa premiér Viktor Orbán na schodoch pred národným múzeom prihovoril k asi 20-tisícovému davu, ktorý mu tlieskal temer po každej druhej vete. Orbán je dobrým mítingovým rečníkom, ale predsa len v uzavretých priestranstvách pôsobí jeho hlas viac burcujúco. No tentoraz nešlo ani tak o decibely, ako o obsah. A ten účinkoval na zhromaždených prívržencov povznášajúco. Niektorí sa pokúšali počas veľkého prejavu nakaziť dav skandovaním „Viktor, Viktor“, ale nie celkom úspešne: predsa len, v tomto prejave nešlo ani tak o Viktora, ako o celý maďarský národ. „My Maďari, tu sme prisahali, že nebudeme viac otrokmi,“ predniesol premiér. Každý prítomný vedel, čo má pri príležitosti sviatku 163. výročia protihabsburskej revolúcie na mysli: z týchto schodov sa 15. marca 1848 prihovoril k masám demonštrujúcich mladíkov Sándor Petőfi. Otcovia revolúcie v ten deň prinútili cisárskeho guvernéra, aby naplnil 12 požiadaviek maďarských revolucionárov, napríklad slobodu tlače či zrušenie cenzúry.
„Prísaha z 15. marca nás zaväzuje. Táto prísaha znamená, že každý Maďar obháji každého Maďara a spoločne obhájime Maďarsko.“ Orbán marcovú symboliku dokonale využíval: „Verní našej prísahe sme v roku 1848 nedovolili, aby nám diktovali z Viedne, v roku 1956 a 1990 sme sa postavili proti Moskve a ani teraz nedovolíme, aby nám ktokoľvek diktoval z Bruselu alebo z iných miest.“
Len deň pred touto veľkou Orbánovou rečou predložili vládne strany parlamentu návrh ústavy, ktorej sa už hovorí „veľkonočná ústava“ – čo chce zrejme symbolizovať znovuzrodenie maďarského národa. Preambula sa bude po novom volať Národným vyznaním, začína sa úvodným veršom hymny Bože, žehnaj Maďara a Maďarská republika sa má volať Maďarsko, čo expremiér Gyurcsány označil za „gaunerstvo“. Orbánov Fidesz napriek zdeseniu ľavicovej opozície tvrdí, že ústava nevznikne ako dielo politikov, ale celého národa: všetky maďarské domácnosti pred pár týždňami dostali dotazník, v ktorom sa môžu vyjadriť k 12 otázkam (napríklad, či súhlasia s tým, aby si doživotne odsúdení odsedeli trest do konca života), a vraj už 800-tisíc Maďarov zaslalo vyplnený dotazník späť. Pripomienky osloveného ľudu sa majú bleskurýchlo spracovať. Samozrejme, spôsobom, aby nikto nepochyboval, že vládni politici berú požiadavky ľudu absolútne vážne. V polovici apríla by mal novú ústavu schváliť parlament a presne vo veľkonočný pondelok ju slávnostne podpíše prezident Pál Schmitt.
Všetko by to mohlo byť čisto vnútroštátnou záležitosťou, keby sa pripravovaná ústava držala v hraniciach nového Maďarska. Lenže proklamácie ako „Maďarsko je vedené ideou jednotného maďarského národa a nesie zodpovednosť za osudy Maďarov žijúcich za hranicami,“ predsa len expandujú príliš ďaleko od Budapešti. Susedné štáty nenadchne ani zmienka, že Maďarsko má povinnosť brániť svojich občanov, teda aj nových občanov spoza hraníc. Predseda parlamentu László Kövér to vypointoval celkom jasne: „Maďarský štát už nielenže cíti zodpovednosť za spoločenstvá Maďarov, ktoré od neho dejiny odtrhli, ale za ne už zodpovednosť. nesie.“ Nová ústava podľa neho nebude základom Maďarska, ale celého maďarského národa. Preto bude garantovať aj volebné právo pre zahraničných Maďarov, ktorých vraj doteraz samotné Maďarsko upieraním tohto práva diskriminovalo. Ústava oživuje aj zastaranú uhorskú terminológiu, napríklad Najvyšší súd sa bude po novom opäť volať Kúria.
Národná, kresťanská, uhorská, revolučná: taká je Orbánova veľkonočná ústava.
Ale 15. marca sa zišli v Budapešti aj inak zmýšľajúce davy, ktoré si z Košútovho a Petőfiho národnooslobodzovacieho boja zobrali za srdce iné motívy. Napríklad boj za slobodu tlače.
.ústa Sándora Petőfiho
Tento pomaranč je nahnitý (na vysvetlenie: Orbánova strana Fidesz má ako emblém pomaranč a oranžovú farbu). Oploťme svoje diela. Viem písať aj čítať! Sloboda tlače, rovnosť, Veľký brat. Orbán, vráť svoju kokardu! Toto je moja dlažobná kocka.
To sú iba niektoré z mnohých – väčšinou, pravda, nie príliš duchaplných – hesiel, s ktorými na kartónových transparentoch o štvrtej popoludní vyrukovali účastníci demonštrácie za slobodu tlače. Liberálna – a dnes kvôli mediálnemu zákonu tá nahnevanejšia – časť Budapešti vyšla do ulíc, čoho výsledkom je najväčšie vystúpenie ľudu od roku 1989 – podľa organizátorov. Milé je, že maďarské médiá sa vzápätí začali sporiť aj o tomto. Kde bolo viac ľudí? Ráno pri múzeu, počas prejavu premiéra Orbána alebo poobede tu pri Alžbetinom moste? Zrejme poobede. Dav ľudí siaha „od nevidím do nevidím“. A je pokojný, bez náznaku agresivity. Väčšinou mladí ľudia. Demonštráciu totiž nezvolala nijaká politická strana, ale facebooková skupina s názvom Milión ľudí za slobodu tlače, ktorá má približne 80-tisíc členov. Ale prišla aj generácia rodičov a prarodičov, s portrétom Sándora Petőfiho, hrdinu revolúcie v roku 1848, tentoraz s ústami prelepenými páskou. Adam Michnik pricestoval až z Poľska, aby svojmu „starému kamarátovi“ Viktorovi Orbánovi odkázal, že básnikove ústa nemožno zapchať.
„Podobný dobre zladený útok proti inštitucionálnemu systému republiky sme za posledných dvadsať rokov nezažili,“ hovorí o mediálnom zákone známy herec János Kulka, ktorý však nijakého starého kamaráta nespomína. Režisér Árpád Schilling vyzýva účastníkov demonštrácie, aby sa spoločne stali plnoletými: „V demokracii sa zákony nepripravujú v bunkri, ale prostredníctvom otvorenej debaty. História mediálneho zákona má však opäť iba ten odkaz, na ktorý sme si zvykli v 20. storočí: pre štátnu moc nezávislý a slobodný občan nie je partnerom, ale problémom.“
Masívny odpor proti mediálnemu zákonu potvrdzuje, o čom hovoria aj mnohí Maďari: v ich krajine toho času zúri niečo ako kultúrna vojna.
Ale v tento deň osláv, demonštrácií a kontrademonštrácií je pozoruhodné aj niečo iné. Orbánovi fanúšikovia aj odporcovia, a vôbec všetci Maďari, ktorých stretnete 15. marca na ulici, hrdo vykračujú, nesúc kokardu s trikolórou pripnutou na klope kabáta. A keď je príležitosť, s dojatím spievajú trúchlivé až depresívne slová svojej hymny.
Zablúdený Slovák sa v ten deň z prejavov novoobnovovanej maďarskosti často cíti trochu nesvoj. Nezdiskreditované vlastenectvo však našincovi pripomína dôležitý odkaz: existujú krajiny, a nie sú tak ďaleko od nás, kde v pokoji vyjdú do ulíc desiatky tisícov odhodlaných ľudí. A nie sú to futbaloví fanúšikovia.
Na texte spolupracoval Adrián Lőrincz, redaktor denníka Új Szó.
Mnohí s neskrývaným dojatím, až slzami v očiach. Niet sa čo čudovať. Títo ľudkovia sa vynorili akoby z hlbín minulosti. Nejde iba o takmer tisíckilometrovú vzdialenosť, ktorú museli kvôli tomuto dňu prekonať z oblasti kdesi na rumunsko-moldavskom pomedzí, kde žijú tisíc rokov. Ich predkovia sa tam usadili po obsadení Karpatskej kotliny, kde strážili východné hranice – aj počas nájazdov Tatárov. Mnohí Sikulovia, ktorí sa takisto hlásia k maďarskému národu a dnes obývajú hlbšie vnútrozemie Rumunska, sa na územie Csángóov vysťahovali práve vtedy.
Paradoxne, Csángóföld, ako sa toto územie po maďarsky nazýva, nikdy nebol súčasťou Uhorska. Orbánov zákon o štátnom občianstve je však veľkorysý: obsahuje klauzulu, ktorá umožňuje výnimku a Csángóovia ako jediní nemusia mať predkov z Uhorska. Stačí, ak svoj maďarský pôvod osvedčia na základe rodného listu (čiže priezviska predkov) alebo osvedčenia o návšteve školy s vyučovacím jazykom maďarským (také sa však na území Csángóov nevyskytujú). Zdá sa, že Budapešť je voči prinavrátivším sa súkmeňovcom tolerantná aj v otázke ovládania jazyka. Parafrázujúc nášho baťka Vajanského, práve táto najsuchšia a najvzdialenejšia ratolesť národa maďarského dostala privilégium prevziať občianstvo na Budatínskom hrade. Tri dni predtým sa tejto cti dostalo chorvátskym Maďarom v Moháči (bitka v roku 1526, pamätáte si?), deň predtým vojvodinským a sedmohradským Maďarom v Subotici, Koloszvári a Csíkszerede. Títo všetci v slávnostnom sľube prisahali, že Maďarsko považujú za svoju vlasť, že budú jeho vernými občanmi a budú ho brániť a slúžiť mu.
„Csángóovia sú dôkazom toho, že úsilie národov, ktoré ich obklopujú a chceli ich asimilovať, zlyhalo,“ predstúpi pred čerstvých spoluobčanov rovnako dojatý starosta prvého budapeštianskeho obvodu Budavár Gábor Tamáš Nagy, ktorý by rád urobil z 21. storočia storočie Maďarov. Pekná úvaha, len sa treba opýtať aj Číňanov alebo Arabov (nehovoriac o Slovákoch).
Potiaľ pátos chvíle. A realita? Trochu bizarná. Anton Kompót prišiel dnes do Budapešti spoločne s ďalšími dvanástimi Csangóami z obce Frumoasa. Presnejšie, nemusel nikam jazdiť: v Budapešti žije od roku 2000, keď sem prišiel za prácou. „Občas žijem tu, občas doma,“ hovorí ďalší Csangó, Gyula Kompót z obce Balcani a pokračuje: „V rokoch 1991 až 2009 som striedavo žil v Maďarsku a v Rumunsku, potom som pracoval v Nemecku a v Rakúsku. Po maďarsky som sa naučil až tu v Budapešti.“
Menej pragmaticky pôsobí etnografka a poetka Laura Iancu z najvýchodnejšej dediny, obývanej Maďarmi, s prostým názvom Magyarfalu (Maďarská dedina), po rumunsky Arini: „Vždy som túžila po tomto okamihu. Pre nás je to iné, ako pre ostatných obyvateľov Karpatskej kotliny, my ani naši predkovia sme nikdy neboli občanmi Maďarska. Je to pre nás historická chvíľa, skoro nepochopiteľná.“ Ekonóm Pál Istók z obce Klézse sa zamýšľa aj nad historickou úlohou Csángóov, ktorí prinášali uhorským kráľom z východných hraníc iba zlé správy. „Máme konečne dobrú správu., Prežili sme stáročia a chceme patriť k maďarskému národu,“ povie Istók a odkráča do historickej sály radnice, na chlebíčky s pikantnou salámou a pagáčiky.
.orbánov svet
Ešte prv než prví Csángóovia odprisahali vernosť Maďarsku, sa premiér Viktor Orbán na schodoch pred národným múzeom prihovoril k asi 20-tisícovému davu, ktorý mu tlieskal temer po každej druhej vete. Orbán je dobrým mítingovým rečníkom, ale predsa len v uzavretých priestranstvách pôsobí jeho hlas viac burcujúco. No tentoraz nešlo ani tak o decibely, ako o obsah. A ten účinkoval na zhromaždených prívržencov povznášajúco. Niektorí sa pokúšali počas veľkého prejavu nakaziť dav skandovaním „Viktor, Viktor“, ale nie celkom úspešne: predsa len, v tomto prejave nešlo ani tak o Viktora, ako o celý maďarský národ. „My Maďari, tu sme prisahali, že nebudeme viac otrokmi,“ predniesol premiér. Každý prítomný vedel, čo má pri príležitosti sviatku 163. výročia protihabsburskej revolúcie na mysli: z týchto schodov sa 15. marca 1848 prihovoril k masám demonštrujúcich mladíkov Sándor Petőfi. Otcovia revolúcie v ten deň prinútili cisárskeho guvernéra, aby naplnil 12 požiadaviek maďarských revolucionárov, napríklad slobodu tlače či zrušenie cenzúry.
„Prísaha z 15. marca nás zaväzuje. Táto prísaha znamená, že každý Maďar obháji každého Maďara a spoločne obhájime Maďarsko.“ Orbán marcovú symboliku dokonale využíval: „Verní našej prísahe sme v roku 1848 nedovolili, aby nám diktovali z Viedne, v roku 1956 a 1990 sme sa postavili proti Moskve a ani teraz nedovolíme, aby nám ktokoľvek diktoval z Bruselu alebo z iných miest.“
Len deň pred touto veľkou Orbánovou rečou predložili vládne strany parlamentu návrh ústavy, ktorej sa už hovorí „veľkonočná ústava“ – čo chce zrejme symbolizovať znovuzrodenie maďarského národa. Preambula sa bude po novom volať Národným vyznaním, začína sa úvodným veršom hymny Bože, žehnaj Maďara a Maďarská republika sa má volať Maďarsko, čo expremiér Gyurcsány označil za „gaunerstvo“. Orbánov Fidesz napriek zdeseniu ľavicovej opozície tvrdí, že ústava nevznikne ako dielo politikov, ale celého národa: všetky maďarské domácnosti pred pár týždňami dostali dotazník, v ktorom sa môžu vyjadriť k 12 otázkam (napríklad, či súhlasia s tým, aby si doživotne odsúdení odsedeli trest do konca života), a vraj už 800-tisíc Maďarov zaslalo vyplnený dotazník späť. Pripomienky osloveného ľudu sa majú bleskurýchlo spracovať. Samozrejme, spôsobom, aby nikto nepochyboval, že vládni politici berú požiadavky ľudu absolútne vážne. V polovici apríla by mal novú ústavu schváliť parlament a presne vo veľkonočný pondelok ju slávnostne podpíše prezident Pál Schmitt.
Všetko by to mohlo byť čisto vnútroštátnou záležitosťou, keby sa pripravovaná ústava držala v hraniciach nového Maďarska. Lenže proklamácie ako „Maďarsko je vedené ideou jednotného maďarského národa a nesie zodpovednosť za osudy Maďarov žijúcich za hranicami,“ predsa len expandujú príliš ďaleko od Budapešti. Susedné štáty nenadchne ani zmienka, že Maďarsko má povinnosť brániť svojich občanov, teda aj nových občanov spoza hraníc. Predseda parlamentu László Kövér to vypointoval celkom jasne: „Maďarský štát už nielenže cíti zodpovednosť za spoločenstvá Maďarov, ktoré od neho dejiny odtrhli, ale za ne už zodpovednosť. nesie.“ Nová ústava podľa neho nebude základom Maďarska, ale celého maďarského národa. Preto bude garantovať aj volebné právo pre zahraničných Maďarov, ktorých vraj doteraz samotné Maďarsko upieraním tohto práva diskriminovalo. Ústava oživuje aj zastaranú uhorskú terminológiu, napríklad Najvyšší súd sa bude po novom opäť volať Kúria.
Národná, kresťanská, uhorská, revolučná: taká je Orbánova veľkonočná ústava.
Ale 15. marca sa zišli v Budapešti aj inak zmýšľajúce davy, ktoré si z Košútovho a Petőfiho národnooslobodzovacieho boja zobrali za srdce iné motívy. Napríklad boj za slobodu tlače.
.ústa Sándora Petőfiho
Tento pomaranč je nahnitý (na vysvetlenie: Orbánova strana Fidesz má ako emblém pomaranč a oranžovú farbu). Oploťme svoje diela. Viem písať aj čítať! Sloboda tlače, rovnosť, Veľký brat. Orbán, vráť svoju kokardu! Toto je moja dlažobná kocka.
To sú iba niektoré z mnohých – väčšinou, pravda, nie príliš duchaplných – hesiel, s ktorými na kartónových transparentoch o štvrtej popoludní vyrukovali účastníci demonštrácie za slobodu tlače. Liberálna – a dnes kvôli mediálnemu zákonu tá nahnevanejšia – časť Budapešti vyšla do ulíc, čoho výsledkom je najväčšie vystúpenie ľudu od roku 1989 – podľa organizátorov. Milé je, že maďarské médiá sa vzápätí začali sporiť aj o tomto. Kde bolo viac ľudí? Ráno pri múzeu, počas prejavu premiéra Orbána alebo poobede tu pri Alžbetinom moste? Zrejme poobede. Dav ľudí siaha „od nevidím do nevidím“. A je pokojný, bez náznaku agresivity. Väčšinou mladí ľudia. Demonštráciu totiž nezvolala nijaká politická strana, ale facebooková skupina s názvom Milión ľudí za slobodu tlače, ktorá má približne 80-tisíc členov. Ale prišla aj generácia rodičov a prarodičov, s portrétom Sándora Petőfiho, hrdinu revolúcie v roku 1848, tentoraz s ústami prelepenými páskou. Adam Michnik pricestoval až z Poľska, aby svojmu „starému kamarátovi“ Viktorovi Orbánovi odkázal, že básnikove ústa nemožno zapchať.
„Podobný dobre zladený útok proti inštitucionálnemu systému republiky sme za posledných dvadsať rokov nezažili,“ hovorí o mediálnom zákone známy herec János Kulka, ktorý však nijakého starého kamaráta nespomína. Režisér Árpád Schilling vyzýva účastníkov demonštrácie, aby sa spoločne stali plnoletými: „V demokracii sa zákony nepripravujú v bunkri, ale prostredníctvom otvorenej debaty. História mediálneho zákona má však opäť iba ten odkaz, na ktorý sme si zvykli v 20. storočí: pre štátnu moc nezávislý a slobodný občan nie je partnerom, ale problémom.“
Masívny odpor proti mediálnemu zákonu potvrdzuje, o čom hovoria aj mnohí Maďari: v ich krajine toho času zúri niečo ako kultúrna vojna.
Ale v tento deň osláv, demonštrácií a kontrademonštrácií je pozoruhodné aj niečo iné. Orbánovi fanúšikovia aj odporcovia, a vôbec všetci Maďari, ktorých stretnete 15. marca na ulici, hrdo vykračujú, nesúc kokardu s trikolórou pripnutou na klope kabáta. A keď je príležitosť, s dojatím spievajú trúchlivé až depresívne slová svojej hymny.
Zablúdený Slovák sa v ten deň z prejavov novoobnovovanej maďarskosti často cíti trochu nesvoj. Nezdiskreditované vlastenectvo však našincovi pripomína dôležitý odkaz: existujú krajiny, a nie sú tak ďaleko od nás, kde v pokoji vyjdú do ulíc desiatky tisícov odhodlaných ľudí. A nie sú to futbaloví fanúšikovia.
Na texte spolupracoval Adrián Lőrincz, redaktor denníka Új Szó.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.