V prípade Mirsada Tokaču a jeho kolegov zo sarajevského Výskumného a dokumentačného centra (RDC) určite neplatí, že čísla chladným jazykom opisujú štatistické veličiny. Päť rokov intenzívne pracovali, kým sa dopracovali k jednému číslu – k mennému zoznamu 97 207 obetiam vojny v Bosne a Hercegovine.
Mýty, propaganda a hrubé odhady, ktoré sa v súvislosti s touto vojnou ešte aj dnes „strieľajú od pása“, sú podľa Tokača, ktorý skúma vojnové zločiny už 15 rokov, jednou z charakteristík Balkánu. Rôzni ľudia a organizácie doteraz používali odhady obetí vojny v Bosne v širokom rozpätí od 20 do 300-tisíc. Všeobecne ustálené číslo sa pohybovalo na úrovni okolo 200-tisíc. Počty sa bez akýchkoľvek podkladov v priebehu doby menili, akoby šlo o akúsi anonymnú veličinu, masu.
Po 21. júni 2007, keď RDC zverejnil svoju záverečnú správu o projekte Ľudské straty v Bosne a Hercegovine v rokoch 1992 až 1995, to už nebude možné. Ide o prvú správu tohto druhu, ktorá sa zakladá na kategorizovaných a verifikovaných faktoch, na menách a priezviskách obetí bez ohľadu na ich etnickú, náboženskú či inú príslušnosť. Na projekte založenom na terénnych výskumoch päť rokov intenzívne pracovalo dvadsať profesionálov a množstvo dobrovoľníkov. Osemtisíc rozhovorov s rodinami obetí, 10-tisíc vyplnených dotazníkov, vojnová tlač, zhromaždená na mikrofilmoch, viac ako 400 navštívených cintorínov, informácie získané oficiálnou aj neoficiálnou cestou – to všetko umožnilo vznik jednej z najväčších databáz v občianskom sektore na svete. Aká bola reakcia okolia na ich zásadné zistenia?
„Keď sme pred rokom začali s priebežným zverejňovaním výsledkov, vystupňovali sa proti nám najsilnejšie útoky. Verejnosť bola vždy na našej strane, tunajší politici a „kváziakademická“ obec však o nás hovorili ako o zradcoch národných záujmov, špiónoch či zakúpených žoldnieroch, ktorí majú za úlohu znížiť počet obetí vojny. Dávali nám typicky komunistické nálepky – bez argumentov. Trpezlivo sme sa bránili a vyzývali sme ich, aby predložili svoje odlišné zistenia. Neurobili nič,“ objasňuje Tokača a dodáva, že po 21. júni, keď RDC zverejnil záverečnú správu, nastalo ticho. Hrozivé ticho. Je pritom pravdepodobné, že zoznam obetí sa bude aktualizovať, pretože viac ako 12-tisíc osôb je ešte stále nezvestných. Šance, že žijú, sú už minimálne. Sú však započítané do zoznamu a ak sa preukáže ich identita, presunú ich z kategórie nezvestní do kategórie zabití.
RDC je jediná profesionálna organizácia v Bosne a Hercegovine, ktorá sa venuje výskumu vojnových zločinov na základe vedeckej metodológie, ktorá vylučuje omyly napríklad v podobe viacnásobného započítania tej istej osoby. Ako nezávislá mimovládna organizácia nepodlieha politickej, náboženskej ani inej kontrole. Funguje najmä vďaka podpore vlády Nórskeho kráľovstva, ale aj švajčiarskej vlády, ambasády USA a iných donorov. Bosnianske orgány sú voči RSD rezervované až nepriateľské. Mirsad Tokača bol v minulosti vedúcim štátnej komisie pre vojnové zločiny, ktorá bola súčasťou prezidentského úradu. Vzhľadom na rôzne tlaky a pokusy o ovplyvňovanie však tento post opustil a založil RDC. Úzko spolupracuje s haagskym tribunálom pre zločiny v bývalej Juhoslávii (ICTY), svedčil vo viacerých dôležitých prípadoch, akým bol napríklad proces s prvou povojnovou prezidentkou RS Biljanou Plavšićovou či bývalým prezidentom parlamentu RS Momčilom Krajišníkom. Za absurdný považuje Tokača napríklad fakt, že práve Krajišnik, ktorý bol po vojne členom prezidentského úradu, mal rozhodovať o rozpočte komisie, pre ktorú Tokača pracoval, pričom v roku 2000 figuroval ako svedok v jeho prípade...
„Projektom o ľudských stratách sme urobili čosi, čo nechcel urobiť nikto. Neurobil to štát ani medzinárodné spoločenstvo. V tom zozname sú civilisti a vojaci zo všetkých komunít, jediným kritériom bolo občianstvo Bosny a Hercegoviny,“ dodáva Tokača.
RDC priebežne aktualizuje aj zoznam páchateľov, ktorý v súčasnosti obsahuje viac ako tisíc mien. Asi 800 z nich je dôvodne podozrivých z toho, že sa podieľali na zločinoch v Srebrenici. Mnohí ešte stále pracujú v službách polície RS, teda entity, ktorú Tokača neuznáva, pretože ju považuje za dôsledok genocídy a vojnových zločinov.
.ab
Mýty, propaganda a hrubé odhady, ktoré sa v súvislosti s touto vojnou ešte aj dnes „strieľajú od pása“, sú podľa Tokača, ktorý skúma vojnové zločiny už 15 rokov, jednou z charakteristík Balkánu. Rôzni ľudia a organizácie doteraz používali odhady obetí vojny v Bosne v širokom rozpätí od 20 do 300-tisíc. Všeobecne ustálené číslo sa pohybovalo na úrovni okolo 200-tisíc. Počty sa bez akýchkoľvek podkladov v priebehu doby menili, akoby šlo o akúsi anonymnú veličinu, masu.
Po 21. júni 2007, keď RDC zverejnil svoju záverečnú správu o projekte Ľudské straty v Bosne a Hercegovine v rokoch 1992 až 1995, to už nebude možné. Ide o prvú správu tohto druhu, ktorá sa zakladá na kategorizovaných a verifikovaných faktoch, na menách a priezviskách obetí bez ohľadu na ich etnickú, náboženskú či inú príslušnosť. Na projekte založenom na terénnych výskumoch päť rokov intenzívne pracovalo dvadsať profesionálov a množstvo dobrovoľníkov. Osemtisíc rozhovorov s rodinami obetí, 10-tisíc vyplnených dotazníkov, vojnová tlač, zhromaždená na mikrofilmoch, viac ako 400 navštívených cintorínov, informácie získané oficiálnou aj neoficiálnou cestou – to všetko umožnilo vznik jednej z najväčších databáz v občianskom sektore na svete. Aká bola reakcia okolia na ich zásadné zistenia?
„Keď sme pred rokom začali s priebežným zverejňovaním výsledkov, vystupňovali sa proti nám najsilnejšie útoky. Verejnosť bola vždy na našej strane, tunajší politici a „kváziakademická“ obec však o nás hovorili ako o zradcoch národných záujmov, špiónoch či zakúpených žoldnieroch, ktorí majú za úlohu znížiť počet obetí vojny. Dávali nám typicky komunistické nálepky – bez argumentov. Trpezlivo sme sa bránili a vyzývali sme ich, aby predložili svoje odlišné zistenia. Neurobili nič,“ objasňuje Tokača a dodáva, že po 21. júni, keď RDC zverejnil záverečnú správu, nastalo ticho. Hrozivé ticho. Je pritom pravdepodobné, že zoznam obetí sa bude aktualizovať, pretože viac ako 12-tisíc osôb je ešte stále nezvestných. Šance, že žijú, sú už minimálne. Sú však započítané do zoznamu a ak sa preukáže ich identita, presunú ich z kategórie nezvestní do kategórie zabití.
RDC je jediná profesionálna organizácia v Bosne a Hercegovine, ktorá sa venuje výskumu vojnových zločinov na základe vedeckej metodológie, ktorá vylučuje omyly napríklad v podobe viacnásobného započítania tej istej osoby. Ako nezávislá mimovládna organizácia nepodlieha politickej, náboženskej ani inej kontrole. Funguje najmä vďaka podpore vlády Nórskeho kráľovstva, ale aj švajčiarskej vlády, ambasády USA a iných donorov. Bosnianske orgány sú voči RSD rezervované až nepriateľské. Mirsad Tokača bol v minulosti vedúcim štátnej komisie pre vojnové zločiny, ktorá bola súčasťou prezidentského úradu. Vzhľadom na rôzne tlaky a pokusy o ovplyvňovanie však tento post opustil a založil RDC. Úzko spolupracuje s haagskym tribunálom pre zločiny v bývalej Juhoslávii (ICTY), svedčil vo viacerých dôležitých prípadoch, akým bol napríklad proces s prvou povojnovou prezidentkou RS Biljanou Plavšićovou či bývalým prezidentom parlamentu RS Momčilom Krajišníkom. Za absurdný považuje Tokača napríklad fakt, že práve Krajišnik, ktorý bol po vojne členom prezidentského úradu, mal rozhodovať o rozpočte komisie, pre ktorú Tokača pracoval, pričom v roku 2000 figuroval ako svedok v jeho prípade...
„Projektom o ľudských stratách sme urobili čosi, čo nechcel urobiť nikto. Neurobil to štát ani medzinárodné spoločenstvo. V tom zozname sú civilisti a vojaci zo všetkých komunít, jediným kritériom bolo občianstvo Bosny a Hercegoviny,“ dodáva Tokača.
RDC priebežne aktualizuje aj zoznam páchateľov, ktorý v súčasnosti obsahuje viac ako tisíc mien. Asi 800 z nich je dôvodne podozrivých z toho, že sa podieľali na zločinoch v Srebrenici. Mnohí ešte stále pracujú v službách polície RS, teda entity, ktorú Tokača neuznáva, pretože ju považuje za dôsledok genocídy a vojnových zločinov.
.ab
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.