Ty, čitateľ, povieš, že je to somarina, a máš v podstate aj pravdu – no ale ty ma čítaš v pondelok, a ja píšem toto v sobotu: väčšina vari pozerala Prvý televízny kanál, kde sa talizman pre Soči vyberal v priamom prenose, a tá správa už isto prešla všetkými kanálmi, a ty už vieš, koho vybrali – ale ja to v tejto chvíli ešte fakt neviem.
Koho teda vyberú? Snehové dievča? Delfína vtlačeného do nohavíc? Deda Mráza s tvárou vojvodcu? Bude to symbol krajiny na nasledujúce roky. Premiérovi, ako to už uňho býva zvykom, je najmilší leopard. Kašľať na to, že on sa u nás už nevyskytuje.
Mne by sa najviac páčil ako talizman tučniak. On nepozná žiadne panické chvenie, on je taký zaspatý ako Štátna duma, a tak trošku som aj ja sám podobný na tučniaka, obzvlášť keď som v obleku: no on je krásny v tom svojom čiernom kabáte, najmä v lesku žiariaceho ľadu. A žije tam, kde nemôže prežiť nikto iný, aj v tom je tučniak celkom ruská povaha. Je obklopený hrubou vrstvou snehu, čo sa nikdy netopí... On už počul, že existujú aj vtáky, ktoré dokážu lietať, aj on je im ešte trochu podobný, niekedy aj lietal, a teraz sa občas poeticky nadchne pre let – no rýchlo stráca dych. Teraz sa už tučniaky na vtáctvo ani veľmi nepodobajú: je to už len taká solídna pokojná masa. V Egypte lietajú, už aj v Líbyi – no v Antarktíde je lietanie nebezpečné. My svoje tučné telo v útesoch skrývame, bojíme sa, že prídeme o vajíčka... Veď viete – zlá klíma! Taký by som ja chcel vidieť náš talizman – tučniaka! A naozaj rád by som sa poklonil jeho zavalitému telu z dreva či z kovu.
Áno, jeho telo sa rozkyslo. No dakedy dávno lietalo.
Dmitrij Ľvovič Bykov (1967) – ruský spisovateľ, novinár, básnik, filmový kritik a tiež aj životopisec Borisa Pasternaka a Bulata Okudžavu. Publikuje vo viacerých prestížnych ruských novinách a časopisoch, okrem iných aj v Novoj Gazete. Pôsobil aj vo viacerých rozhlasových a televíznych programoch, kde propaguje umenie. Vlani získal novinársku cenu Zlaté pero Ruska.
Koho teda vyberú? Snehové dievča? Delfína vtlačeného do nohavíc? Deda Mráza s tvárou vojvodcu? Bude to symbol krajiny na nasledujúce roky. Premiérovi, ako to už uňho býva zvykom, je najmilší leopard. Kašľať na to, že on sa u nás už nevyskytuje.
Mne by sa najviac páčil ako talizman tučniak. On nepozná žiadne panické chvenie, on je taký zaspatý ako Štátna duma, a tak trošku som aj ja sám podobný na tučniaka, obzvlášť keď som v obleku: no on je krásny v tom svojom čiernom kabáte, najmä v lesku žiariaceho ľadu. A žije tam, kde nemôže prežiť nikto iný, aj v tom je tučniak celkom ruská povaha. Je obklopený hrubou vrstvou snehu, čo sa nikdy netopí... On už počul, že existujú aj vtáky, ktoré dokážu lietať, aj on je im ešte trochu podobný, niekedy aj lietal, a teraz sa občas poeticky nadchne pre let – no rýchlo stráca dych. Teraz sa už tučniaky na vtáctvo ani veľmi nepodobajú: je to už len taká solídna pokojná masa. V Egypte lietajú, už aj v Líbyi – no v Antarktíde je lietanie nebezpečné. My svoje tučné telo v útesoch skrývame, bojíme sa, že prídeme o vajíčka... Veď viete – zlá klíma! Taký by som ja chcel vidieť náš talizman – tučniaka! A naozaj rád by som sa poklonil jeho zavalitému telu z dreva či z kovu.
Áno, jeho telo sa rozkyslo. No dakedy dávno lietalo.
Dmitrij Ľvovič Bykov (1967) – ruský spisovateľ, novinár, básnik, filmový kritik a tiež aj životopisec Borisa Pasternaka a Bulata Okudžavu. Publikuje vo viacerých prestížnych ruských novinách a časopisoch, okrem iných aj v Novoj Gazete. Pôsobil aj vo viacerých rozhlasových a televíznych programoch, kde propaguje umenie. Vlani získal novinársku cenu Zlaté pero Ruska.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.