Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Časy sa menia, móresy ostávajú

.zora Jaurová .časopis .týždeň doma

Tak nám zas raz prízemný kapitalizmus zabíja umenie a literatúru! Už zas sa chcú neschopní a nenažraní umelci vyvaľovať za naše dane! O tempora, o mores!

Debata okolo kaštieľa v Budmericiach nesie typické znaky takmer všetkých verejných „diskusií“ o veciach, týkajúcich sa – prepytujem – politík v oblasti podpory umenia. Na jednej strane pohoršené moralizovanie tých, ktorí sa v mene ochrany zatuchnutého statu quo podivných kultúrnych inštitúcií a inštancií neboja používať veľké slová o morálke, kráse, ľudstve, Bohu a vôbec. Na druhej agresívne a bohorovné pohŕdanie večne nasrdených umelcobijcov, ktorí síce argumentujú všemocným TRHOM, ale niekedy to skôr vyzerá, ako keby hovorili o tom priestranstve na Miletičke. Takmer nič medzitým. Takmer žiadne argumenty. Len obojstranne nahromadené frustrácie.
Podstata problému je však stále tá istá, či je to nová budova divadla, menšinové rádio, nostalgická budova na nábreží, alebo skromný zámoček v Karpatoch. Tou je fakt, že základné politické myslenie o kultúre, odrazené vo verejných štruktúrach, schémach a politikách, sa na Slovensku od roku 1989 nejako zásadne nezmenilo. Kozmetické úpravy, izolované politiky a schopnosť vnútornej reformy niektorých subjektov inštitucionálneho systému v kultúre nič nemení na veci, že sa naďalej zachováva delenie na tzv. „štátnu“ a tzv. „nezávislú“ kultúru, pričom obe strany na seba hľadia s nedôverou a dešpektom. Priepasť medzi prežitými systémami a kultúrnou realitou doby, v ktorej žijeme, sa tak neustále zväčšuje a pochopiteľne tým narastá aj frustrácia všetkých zúčastnených. „Kultúrnej obce“ i verejnosti. Ideálna situácia na to, aby sme – s mysľou zatemnenou oprávneným rozhorčením – s vaničkou vyliali aj dieťa.
Dobrým príkladom je aj kauza Budmerice. Nebyť faktu, že všetci tí, ktorí pracujú podľa autorského zákona, majú svoje príjmy dodatočne zdanené nejasnou daňou, ktorej výnosy rozdeľuje nejasne vybraná skupina ľudí podľa nejasných kritérií inej nejasnej skupine ľudí, možno by tvorivé pobyty spisovateľov v ošúchaných interiéroch budmerického kaštieľa nevzbudzovali až také emócie. Systém umeleckých fondov, ktoré vyberajú dane (verejné prostriedky), ale ich kontrakt so štátom je nejasný, je jedným z najvypuklejších pohrobkov socialistického systému v kultúre. Neznamená to však, že by systém umeleckých fondov či rád, alebo dokonca aj kultúrnej dane bol zlý sám osebe. V mnohých európskych krajinách podobné opatrenia patria k osvedčeným spôsobom podpory kultúry, prinášajúcim výsledky. Kľúčom však je transparentnosť, jasné pravidlá a definícia verejného záujmu.
To isté môžeme povedať aj o infraštruktúre pre tvorivé umelecké pobyty a umelecké rezidencie. Táto podpora samotného aktu tvorby, ale aj výmeny a spolupráce umelcov patrí k tomu najprogresívnejšiemu, čo v súčasnosti vo svete môžeme nájsť. Vytvárať podmienky na to, aby mohli vznikať kvalitné umelecké diela (a vyvažovať tak to, čo TRH nedokáže zabezpečiť), je totiž zrejme tou najdôležitejšou úlohou štátu v tejto oblasti. Kvalitné rezidenčné centrá vo svete však majú  aj svoje veľmi presné pravidlá, nároky na kvalitu projektov, s ktorými sem umelci prichádzajú a takisto na výstupy, ktoré sa prezentujú. Nehovoriac o tom, že sú takmer výlučne medzinárodne zamerané. Za tie veľmi známe spomeniem napríklad vynikajúci Schloss Solitude v Nemecku (www.akademie-solitude.de), alebo Villu Medici v Ríme (www.villamedici.it), ale je množstvo ďalších podobných miest v Európe a vo svete, ktorým vďačíme za podporu kvalitného umenia.

V debate o Budmericiach tak chýba nielen reálny kontext, ale aj dôkladnejšie zamyslenie. Jedna strana zabúda na skutočnosť, že slovenská literatúra (podobne ako iné menšinové jazykové okruhy) nikdy nemôže bez podpory preraziť na globálnom trhu (podobne, ako by sme bez európskych podporných mechanizmov v oblasti audiovízie už dávno sledovali len holywoodske kasové trháky). Druhá strana zas zámerne ignoruje to, že samotný fakt, že niekto píše, eventuálne, že je členom akéhosi spolku, z neho literárneho autora ešte neurobilo. V oboch prípadoch však platí, že to, čo má byť podporované, je predovšetkým kvalita a jej široká dostupnosť a že fungovanie podporných mechanizmov má byť efektívne a transparentné. To však nevyrieši TRH, ale dobre nastavené politiky.

Autorka je dramaturgička a umelecká riaditeľka projektu Košice 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite